Čisto štatisticky: nie som v tom sama. Ako ADHD prichádza na svet asi 3 až 5 percent detí, čo nie je úplne málo. O tom, že budú mať ADHD, je rozhodnuté dávno pred ich narodením, pretože táto neurovývojová porucha je geneticky podmienená. Preto radšej neskúšajte veriť nezmyslom, ako napríklad tomu, že za vznik ADHD môže očkovanie alebo veľa cukru. Úplne vážne: ADHD je vec pre psychiatra či psychiatričku, ktorí majú potrebné znalosti aj skúsenosti, aby túto diagnózu správne spoznali a odlíšili od iných, nielen psychiatrických ťažkostí a súčasne navrhli vhodnú liečbu.
Prečítajte si tiež: Ľaváci nie sú smoliari. V mnohých smeroch sú lepší ako ostatní
To za nás „nebývalo“
Samotné označenie ADHD, teda Attention Deficit Hyperactivity Disorder, po slovensky porucha pozornosti s hyperaktivitou, pochádza zo 70. rokov 20. storočia. To ale neznamená, že by ľudia s touto neurovývojovou poruchou predtým neboli. Len sa im nehovorilo ADHD, čo tiež znamenalo, že sa rôzne pretĺkali životom. Mimochodom, táto neurovývojová porucha so sebou nesie celý rad rizík. Ľuďom s ADHD mozog funguje trochu inak, a to znamená, že často rýchlejšie konajú, ako myslia, a zbytočne riskujú.
Nie je preto náhoda, že ľudia s ADHD bez zodpovedajúcej liečby majú sklony k rizikovému správaniu: striedaniu sexuálnych partnerov, zneužívaniu návykových látok alebo napríklad porušovaniu dopravných predpisov.
Vlastný popis príznakov ADHD sa objavuje v lekárskej literatúre už viac ako 200 rokov a takto dlho tiež existujú snahy týmto ľuďom pomôcť a ponúknuť im účinnú liečbu. Od prvej zmienky o príznakoch poruchy, ktorú dnes označujeme ako ADHD, v roku 1775, bolo na túto tému publikovaných viac ako 10 tisíc vedeckých prác. Takže ľudia s ADHD tu boli ešte oveľa skôr, než vzniklo samotné označenie. V minulosti sa často stávalo, že ľudia s ADHD dostali v detstve diagnózu “ľahká mozgová dysfunkcia” a pozeralo sa na nich ako na hlúpe či lenivé, čo ich zvyčajne negatívne poznamenalo. To bolo tiež jedným z dôvodov, prečo mnohé z nich nedosiahli také vzdelanie, profesiu a ani spoločenské postavenie, ktoré by zodpovedalo ich schopnostiam.
Skorší pohľad na ADHD ako na ľahkú mozgovú dysfunkciu tiež znamenal to, že sa predpokladalo, že počas vnútromaternicového vývoja, počas pôrodu alebo vo veľmi ranom detstve došlo k poškodeniu mozgu, z ktorého dieťa “vyrastie”. V súčasnosti je preukázané, že sa jedná o tzv. neurovývojovú poruchu, teda odlišné vyzrievanie mozgu, ktoré má z najväčšej časti genetický základ. Porucha sídli v prefrontálnej mozgovej kôre a v jej spojení s ďalšími tzv. podkôrovými mozgovými štruktúrami. Celý mozog má potom menší objem a odchýlky sú aj v štruktúre niektorých mozgových centier.
Jednoducho povedané – mozog človeka s ADHD vyzerá a funguje inak.
Prečítajte si tiež: Výskum DNA: budeme raz vedieť opraviť všetky chyby v tele?
Keď ja to nerobím naschvál…
Hoci je ADHD témou pre psychiatriu jednoducho preto, že tá má v popise práce skúmať ľudský mozog a súčasne naprávať stavy, keď sa “pokazí“, stalo sa samotné označenie niečím, čo bežne používajú napríklad mamičky na pieskovisku, keď ospravedlňujú správanie trochu nezvládnuteľného potomka. Do chvíle, než však diagnózu spoľahlivo určí psychiater, je to len nálepka, ktorá vlastne nehovorí nič. Aj preto ľahko vzniká dojem, že ADHD je len decentné označenie pre faganov, s ktorými si rodičia nevedia rady. To najviac škodí samotným deťom i dospelým s ADHD. Rad ľudí si tak stále myslí, že ADHD je len nejaký moderný výmysel.
Sama som sa o tom, že mám tiež ADHD, dozvedela až po niekoľkých rokoch, keď som zápasila s úzkosťami a bola v starostlivosti psychiatričky. Len na okraj: táto kombinácia nie je nijako neobvyklá. Až 75 % ľudí s ADHD má súčasne nejaké ďalšie psychické ťažkosti, či už úzkosti, depresie, poruchy osobnosti, závislosti či vykazovanie antisociálneho správania. Ako novinárka som bola na odbornej konferencii venovanej ADHD a až vtedy som si uvedomila, že prednášajúci rozpráva môj vlastný životný príbeh. Odmalička som bola nepozorná, dostávala zlé známky s komentárom, že by som sa mala viac snažiť a všetko si po sebe poriadne prečítať. Lenže to bolo niečo, čo som nedokázala. Môj mozog si robil, čo chcel.
Predstava, že by som si v pokoji sadla a dokázala sa sústrediť, bola pre mňa z ríše nikdy nesplnených cieľov.
Ako dospelá som pre svoje okolie bola večne nespoľahlivá, neschopná dodržať to, čo som sľúbila, a neustále tak trochu mimo. Radšej ani nepočítam, koľkokrát sa mi stalo, že som napríklad k lekárovi prišla síce v správnu hodinu, ale v iný deň, či naopak. Vo svojej roztržitosti som bežne platila šeky neskoro, pretože zájsť s nimi na poštu bolo pre mňa niečo, na čo som si počas dňa jednoducho nespomenula. O lajdáckom dodržiavaní termínov ani nehovoriac. Najhoršie na tom bolo, že aj keď som sa fakt snažila, výsledky neboli nič moc.
Asi by som sa s tým všetkým zmierila, ale moja dcéra vtedy nastúpila do školy a ja som si pri pohľade na jej žiacku knižku a odkazy od učiteľky, že je opäť nepripravená na hodinu, nenosí pomôcky a je nepozorná, uvedomila, že zažíva to isté, čo som v detstve prežívala ja. Vtedy som sa rozhodla, že ak jej mám rozumieť a súčasne úplne neprísť o rodičovskú trpezlivosť, mala by som najprv porozumieť sama sebe. A tak som sa rozhodla navštíviť psychiatra, ktorý sa ADHD venuje.
Príznaky ADHD v dospelosti * problémy s udržaním pozornosti (nedokážete prečítať knihu, skáčete z jednej veci na druhú, nevnímate, keď na vás niekto hovorí, zabúdate a strácate veci) * vnútorný nepokoj * impulzívne správanie (činíte unáhlené rozhodnutia, ktoré môžu mať negatívny dopad - napr. podáte unáhlene výpoveď, urazíte svojho šéfa, kúpite veci, ktoré nepotrebujete, zbytočne sa zadĺžite) * výkyvy nálad, výbuchy hnevu, popudlivosť * denné snívanie (nevnímate, keď sa na vás hovorí) * neefektívne organizovanie času (zabúdate na schôdzky, vždy prichádzate neskoro) * ťažkosti dokončovať prácu, prokrastinácia (splnenie úlohy až na tú najposlednejšiu chvíľu) * zlyhávate v práci a v sociálnej oblasti * máte problémy s plánovaním budúcnosti
Pilulky, ktoré nie sú zázračné
ADHD sa diagnostikuje pohovorom s psychiatrom: pri ňom sa dôkladne rozoberie pacientova minulosť, priebeh jeho ťažkostí a príznakov. ADHD od detstva (vrátane školského prospechu) do súčasnosti a zhodnotí sa, do akej miery tieto príznaky ovplyvňujú fungovanie jedinca a či úroveň jeho fungovania zodpovedá jeho schopnostiam. Neexistuje žiadny ďalší špecifický “objektívny” test, laboratórne vyšetrenia alebo röntgenový snímok, ktorý by toto ochorenie potvrdil a “objektivizoval”. Diagnóza sa stanoví splnením diagnostických kritérií v psychiatrickej klasifikácii, rovnako ako napríklad pri depresii alebo ďalších psychických poruchách.
Vo chvíli, keď je diagnóza stanovená, je možné začať s liečbou. V medicíne – a v psychiatrii dvojnásobne – však nič nefunguje tak, že stačí prehltnúť pilulku a problém zmizne. Pri liečbe ADHD sa dnes kombinujú lieky a psychoterapia, ktorá sa sústredí okrem iného na to, ako dodať trochu roztržitému človeku poriadok. Lieky zas fungujú tak, že človeku s ADHD umožňujú, aby sa lepšie sústredil a lepšie zvládal každodenné úlohy. Úprimne: to bola pre mňa najväčšia pozitívna zmena.
Nie snáď že by som zrazu prestala byť “mimoň“, ale postupne som začala “fungovať“. To, že moje lieky zaberajú, som spoznala v okamihu, kedy som začala dávať riad do umývačky a skutočne ho tam narovnala, bez toho aby som medzitým “musela” urobiť ešte niekoľko rôznych vecí a činnosť, ktorá zvyčajne zaberie päť minút, mi trvala s niekoľkými prestávkami pol dňa.
Je ale dobré vedieť, že medzi jednotlivými liekmi, ktoré sa používajú pri liečbe ADHD, sú rozdiely, a je na posúdení lekára či lekárky, ktoré pre konkrétneho človeka zvolí.
Zrada je, že práve okolo liekov na ADHD koluje celý rad mýtov. Trebárs, že pôsobia tak, že je po nich človek s ADHD ako rozbehnutá lokomotíva, alebo je naopak utlmený, prípadne, že sa mu zmení osobnosť. Dnes používané lieky prešli mnohými štúdiami, ktoré potvrdili, že naozaj fungujú a sú vhodné pre pacientov. To znamená, že ešte predtým, než som si napríklad ja vyzdvihla svoje prvé balenie liekov v lekárni, rovnaké tabletky už užívali tisícky iných ľudí predo mnou a zároveň sa podrobne sledovalo, čo sa s nimi deje. Preto tiež každý príbalový leták obsahuje zoznam možných vedľajších účinkov – a aj preto sa lekár či lekárka ešte predtým, než vydajú recept, pýtajú na to, či človek nemá napríklad ochorenie srdca, pečene alebo iné zdravotné problémy alebo či neužíva nejaké ďalšie lieky. Takisto existujú ľudia s ADHD, pre ktorých môže byť farmakologická liečba (pilulky) natoľko nepríjemná, že sa radšej rozhodnú fungovať bez nej. Na druhej strane to nič nehovorí o tom, ako budete na lieky reagovať práve vy alebo vaše dieťa.
Vo chvíli, keď vám psychiater alebo psychiatrička túto liečbu odporučí, má zmysel o nej premýšľať. Už len preto, že mnoho ľudí s ADHD, ktorým sa nedostáva potrebnej liečby, častejšie siahne po návykových látkach a majú pocit, že im “pomáhajú” upokojiť sa, prekonať úzkosti alebo lepšie sa sústrediť.
Výsledkom potom môže byť závislosť so všetkými jej negatívnymi dôsledkami.
Rozhodnúť sa navštíviť psychiatrickú ambulanciu je úplne v poriadku, ak cítite, že situácia je nad vaše sily. Psychiater je lekár špecialista, ktorý má dostatočné vzdelanie a tiež skúsenosti na to, aby vám mohol pomôcť. Samotná diagnóza ADHD neznamená, že je s vami niečo zle, ale je to nevyhnutný krok k tomu, aby vám mohla byť ponúknutá zodpovedajúca liečba a váš stav sa mohol začať zlepšovať. Mimochodom – čakali by ste so zlomenou nohou, že sa správne zahojí sama, alebo by ste radšej vyhľadali lekársku pomoc?
Čo ľudí s ADHD trápi: * vnútorný nepokoj, zrýchlené, neusporiadané myšlienky * znížené sebavedomie kvôli opakovaným neúspechom (aj keď sa snažíte, dopadne to zle, pretože na niečo zabudnete alebo urobíte unáhlené zlé rozhodnutie) * frustrácia * bezmocnosť * úzkosti a depresia * zbytočné konflikty * chaotický a neuspokojivý osobný život * sklon k zneužívaniu návykových látok (ako samoliečba príznakov alebo ako nezdržanlivé impulzívne správanie)
