Na stránke kampane som si o vás prečítala: „Z kampane si urobil nový životný štýl, položil sa do nej natoľko, že ľuďom z jeho okolia už Stolička lezie krkom. Bez Stoličky neurobí ani krok a to doslova, kamkoľvek ide, berie ju so sebou.“ Tak kde všade už ste s ňou bol?
Ona tá stolička slúži ako dobrý ľadolam. Keď idete so stoličkou v lese, tak sa vás väčšina okoloidúcich spýta o čo ide. Na Nový rok som ju niesol na horu Milešovku a to ma zastavoval skoro každý. Hovoril som im: „Keď už nemôžem, tak si sadnem!“ Dnes už sa mi stáva dosť často, že si ľudia rovno hovoria „Áno, to poznám, to je tá Stolička.“ Nedávno sme ju aj prepašovali do televízie, keď robili reportáž o tom, ako učitelia volajú do vesmíru.
Vy ste volali do vesmíru?
Bol to prvý prenos do vesmíru medzi Českou republikou a Medzinárodnou vesmírnou stanicou (ISS). Pri tej príležitosti prebiehala súťaž pre školy – študenti si mohli vymyslieť otázku pre astronautov. Tri najlepšie otázky potom boli položené v živom prenose a naši študenti sa zapojili a vyhrali to. Bolo mi trochu ľúto, že sa mali pýtať učitelia a nie sami študenti, ktorí to vymysleli, ale študenti ma podporili, že je to v pohode a zvládnem to lepšie, pretože oni by určite boli nervózni.
A akú otázku teda vymysleli?
Ako sa líši práca nafukovacích modulov oproti klasickým. (Vesmírni nadšenci si o nafukovacom moduli na ISS môžu prečítať napríklad tu.)
Tak sa zase vrátime na zem. Ako vznikol nápad rozbehnúť kampaň Dávam stoličku do kruhu?
Začalo to muzikálom Stoličky v kruhu. So študentmi, ktorí sa chceli podieľať na produkcii a PR sme si vysvetlili, že pri školskom muzikáli je celá produkcia veľmi jednoduchá, pretože stačí predať lístky rodičom a tým to končí. Išli by ste vy na školský muzikál cudzej školy? Asi nešli. Tak sme hľadali spôsob, ako sa zabaviť inak a napríklad pri tom aj niečomu pomôcť. A na základe názvu muzikálu sme vymysleli kampaň Dávam stoličku do kruhu. K tomu študenti kúpili stoličku, natreli ju na červeno a z nej sa stal symbol kampane. So stoličkou (akoukoľvek) sa môže každý odfotiť, označiť nás tam a tým nás podporiť.
A čo vlastne podporím, keď sa odfotím so stoličkou?
Kampaňou sa snažíme viac otvoriť spoločenskú diskusiu o tom, že keď nás niečo trápi na duši, nie je potrebné sa báť o tom niekomu povedať. Vždy sa nájde niekto, kto si vás vypočuje.
Vyzývame ľudí, aby pridali svoju fotku so stoličkou a tým vlastne symbolicky podali stoličku každému, kto ju práve potrebuje.
Ako veľmi prebiehajúca kampaň ovplyvnila samotný muzikál?
Tá destigmatizačná kampaň dala muzikálu vlastne trošku iný rozmer, pôvodne to malo byť trochu viac do zábavy a čierneho humoru, ale tým, že sme k tomu vymysleli takýto projekt, sme sa zrazu museli viac zaoberať tým, aby sme vlastne my sami nestigmatizovali. Nie, že by bol pôvodný zámer si z toho robiť srandu, bol to jednoducho školský muzikál v komediálnej forme, ale odrazu sme si na to museli dávať viac pozor.
Koľko fotiek stoličiek už máte nazbieraných?
Na Instagrame je ich verejných cez 1100, na Facebooku asi 2000. Taký náš odhad je, že napríklad takých päť-šesť tisíc fotiek už existuje. Na strednú školu myslím slušné.
Ako ste sa dostali k spolupráci s Národným ústavom duševného zdravia?
Pretože sa muzikál odohráva čiastočne v psychiatrickej liečebni, skúsil som najprv zavolať do Bohníc a kampaň im ponúknuť. Tam mi to ale nikto nezdvíhal. Druhý na zozname bol NÚDZ. Tam ma prepojili na sekretárku doktora Cyrila Höschla, ktorej som to celé vysvetlil. O pár dní sa ozvali, že to berú. Takže sme urobili kampaň a na derniére muzikálu sme NÚDZu odovzdali dvestotisíc (českých korún – asi osemtisíc eur, pozn. prekladateľa), ktoré sme vyzbierali. My sme im tým prispeli na ich aktivity a oni nás, na oplátku, podporili, aby sa o nás trochu viac hovorilo.
Čo s kampaňou teraz ďalej, keď má muzikál po derniére?
Tým, ako sa tá kampaň veľmi nečakane uchytila, bolo nám hlúpe s tým po muzikáli končiť a začali sme hľadať spôsoby, ako pokračovať. A tak sme rozbehli grantovú aktivitu, zatiaľ pre pár spriatelených škôl. Na medzinárodný deň duševného zdravia sme to vyhlásili a študenti si mohli zažiadať o peniaze na nejakú svoju činnosť. Jednou z tých podmienok je, že oni sami tým podporia tú našu kampaň. Preto v tých grantoch vidíme veľkú udržateľnosť. Bude sa to samovoľne ďalej šíriť a budú vznikať ďalšie a ďalšie stoličky.
Rozhodne to nebol pôvodný zámer, ale teraz dúfame, že tu budeme ďalších dvadsať rokov.
Koľko žiadostí vám prišlo?
Prišlo nám päť nápadov, ale som rád, že začíname s málom. Určite je to lepšie než mať milión projektov, v ktorých by sme sa utopili a navyše na ne nemali peniaze. Štyri z nich grantová komisia schválila a teraz im budeme rozosielať peniaze.
Kto posudzoval, koho podporíte a koho nie?
Tie granty stoja z veľkej časti na dôvere, nechcem sa hrať na Európsku úniu a presne vyčíslovať, kto si chce do projektu kúpiť koľko ceruziek. V grantovej komisii sú naši študenti plus je tam niekto z NÚDZu a ten dá odborné posúdenie, že to nie je stigma ale destigma. Každý projekt dostal na starosť jeden študent, ktorý je v kontakte so žiadateľmi. Tí cudzí študenti sa učia vyplniť jednoduchý grant, dodržiavať ho a naši študenti sa učia rozhodovať, analyzovať a zamyslieť sa, či je to dlhodobý alebo krátkodobý projekt, čo upraviť atď., čo je taktiež dobrá prax.
Aké projekty si študenti vymysleli?
Najčastejšie chceli podporu kurz od Blázniš? No a! alebo Nevypusť dušu. Z môjho pohľadu to nie je úplne to, čo by som chcel, ale začiatok je vždy ťažší. My tým ľuďom nechceme hovoriť o čo by si mali žiadať, nie je to vlastne nijako striktne ohraničené tou témou duševného zdravia. Každá trieda alebo škola môže mať iný problém alebo záujem. Chceme hlavne podporiť kreativitu študentov, aby sa sami pozreli a povedali si, že by chceli urobiť napríklad turnaj s deťmi z detského domova, ktorý majú za plotom a majú o nich pocit, že sú iní. A potom spoznajú, že tie deti majú dosť podobné problémy a radosti ako oni. Tou kampaňou chceme povedať hlavne “Každého z nás niečo trápi, nebojme sa o tom hovoriť.”
Teraz sa o projekt staráte vy a pár študentov, čo ale, až zo školy odídu?
Od budúceho roka by sme mali mať v škole možnosť absolvovania medzinárodnej maturity v angličtine, kde jednou z podmienok je aj dobrovoľníctvo. Takže by sa do projektu zapájali absolventi a tým by tá kampaň žila stále ďalej.
Ako môžem Stoličku podporiť ja?
Môžete prispieť finančne, máme transparentný účet, z ktorého potom platíme tie projekty. Ale úplne najľahšie je sa odfotiť so stoličkou a označiť nás tam. Každý si to môže vziať „na seba“ a napísať si k tomu čo chce, my k tomu potrebujeme len ten náš hashtag (#davamzidlidokruhu). Čím viac fotiek existuje a čím viac sa o tom hovorí, tým lepšie sa nám zháňajú ďalší sponzori. A od tohto roku by som to chcel „ísť“ celé v angličtine a tú grantovú podporu ponúkať naprieč Európou. Chcel by som ukázať, že aj v Českej republike môže vzniknúť niečo prenositeľné ďalej.
Ako vnímajú problém stigmatizácie duševne chorých samotní študenti, prebiehajú u vás napríklad nejaké semináre na túto tému?
Časti študentov sa táto téma viac dotkla práve vďaka práci na muzikáli. Navyše sme sa nedávno pre NÚDZ stali takou pilotnou školou pre ich výskum postojov stredoškolákov k duševným ochoreniam. Prebehli zatiaľ dve stretnutia s ich výskumnou pracovníčkou Annou Kagstrom, ktorá sa touto témou zaoberá. Je to totiž zatiaľ dosť nezmapovaná oblasť. Zároveň sme im ponúkli, že môžeme osloviť ďalšie školy, aby na každej z nich vznikli ďalšie výskumné tímy, ktoré by sa tomu venovali.
Vymysleli ste so študentmi niečo, ako z tejto témy odstrániť ten strach a neistotu, ktorá často duševné choroby vzbudzuje?
Napadlo nám napríklad, že keď už riešime to duševné zdravie, tak by sa mohla vytvoriť nejaká príručka prvej pomoci duševného zdravia. Pretože všetci tak nejako tušia, čo robiť v prípade fyzického zranenia, ale pri tej duši ľudia tak trochu tápu, ako sa k tomu správne postaviť. Teraz dúfame, že nás v tom niekto podporí, už som oslovil Linku bezpečia plus sme v kontakte s ministerstvom zdravotníctva, či by to pre nás neurobili.
Dočítali ste až sem? A sedíte na stoličke? Tak sa s ňou odfoťte! Inšpiráciu nájdete na Instragrame alebo Facebooku.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možno že si potom budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…
