Najnovšie výskumy ukazujú, že oslabením spojenia medzi špecifickými skupinami mozgových buniek dokážeme zabrániť uchovávaniu desivých spomienok u myší. Štúdia, ktorá vyšla v časopise Neuron, spustila lavínu špekulácií a správ o tom, že v budúcnosti budeme schopní liečiť stavy, ako je napríklad posttraumatická porucha, a nevyhnutne sa tak dostaneme až k vymazávaniu spomienok na objednávku. Tak, ako to podstúpili odcudzení partneri v uvedenom filme z roku 2004, keď si nechali z mozgu vymazať všetky spomienky na toho druhého. Čo sa pred dekádou zdalo ako sci-fi, sa realite blíži viac a viac.
Koniec strachu
Woong Bin Kim a Jun-Hyeong Cho z Kalifornskej univerzity využili kombináciu sofistikovaných techník k tomu, aby určili, ktoré mozgové bunky zodpovedajú za bolestivé spomienky.
Tie boli potom schopní utlmiť natoľko, že myšacia pamäť si neskôr už nedokázala spomenúť na to, čo nepríjemného sa v jej živote udialo.
Lenže, na rozdiel od toho, čo prebehlo médiami, ich snaha nie je žiadnou novinkou. Počas uplynulých piatich rokov sa na manipuláciu so spomienkami tým či oným smerom zameriaval celý rad optogenetických štúdií a experimentov. Okrem iných, napríklad laboratórium Susumua Tonegawa pri Massachusetts Institute of Technology. Novinkou, s ktorou prišli kalifornskí vedci, je identifikácia presne tých neurónových obvodov, ktoré kódujú spomienky spojené s pocitom strachu – presne určili, ktoré mozgové bunky u myší to sú a tiež presné vzorce spojení, ktoré vytvárajú s neurónmi v iných častiach mozgu.
Sci-fi alebo realita budúcnosti?
Takže, sme opäť o krok bližšie k tomu, aby sa film Michela Gondryho stal realitou? V roku 2013 to komentátor John Horgan v časopise Scientific American nevidel príliš ružovo a tvrdil, že optogenetika ako taká sa preceňuje a nie je ničím, než nástrojom experimentov s nulovou terapeutickou hodnotou. Avšak dnes je všetko inak.
Minulý rok sa slepá žena z Texasu stala prvým človekom na svete, ktorý podstúpil optogenetickú terapiu.
Spoločne s ďalšími ľuďmi sa potom zúčastnila klinickej štúdie, ktorá testovala jej účinnosť pri liečbe degeneratívneho ochorenia retinitis pigmentosa. To spôsobuje postupné oslepnutie.
Zázraky na počkanie?
Štúdia zahŕňa vstreknutie vírusu s génom nazývaným channelrhodopsin do pacientových očí v nádeji, že ho sietnica prijme a prirodzené svetlo, ktoré vďaka tomu prenikne do očí, ich bude stimulovať k tomu, aby vysielali signály do mozgu. Na výsledky efektivity tejto metódy si zatiaľ musíme počkať. No optogenetická terapia, ktorá manipuluje so spomienkami v ľudskom mozgu, potom bude čeliť ďaleko väčším výzvam. Takou je napríklad liečba depresie. Lenže, to je ešte stále hudba budúcnosti. Metóda použitia vírusov má svoje limity a hŕbu štúdií vykonaných na myšiach nikdy nebudeme schopní aplikovať na človeka.
Hoci mozgy myší a ľudí sú si v mnohých smeroch podobné, existujú medzi nimi tiež zásadné anatomické rozdiely.
Postup, ktorý Kim a Cho použili pre identifikáciu amygdaly u myší, nie je v prípade ľudí použiteľný. Navyše amygdala leží hlboko v mozgu, takže jej bunky nemôžu byť stimulované prirodzeným svetlom. Ak by sme sa k nim chceli dostať, potrebovali by sme do mozgu zaviesť optický kábel, čo činí celú záležitosť omnoho invazívnejšou.
Je samozrejme možné, že tieto výzvy dokážeme v blízkej budúcnosti prekonať a budeme tak schopní optogenetického vymazania spomienok z ľudského mozgu. Medzitým by nám experimenty ako tento mali pomôcť pochopiť, ako vlastne mozog funguje a odhaliť ďalšie a ďalšie podrobnosti o tom, ako jeho bunky pracujú, aby zakódovali, uschovali a znovuvyvolali rôzne typy spomienok.
Choroby nechodia po horách, ale po ľuďoch. Aj keď sa na ne vopred nedá úplne pripraviť, niečo málo urobiť ide… Dali sme pre vás dohromady novú špeciálnu microsite s názvom Koľko stojí zdravie. Prečítajte si, ako dlho trvá priemerná pracovná neschopnosť, či na akú podporu od štátu máte nárok, keď dlhodobo ochoriete.
Prečítajte si tiež: RetroBrain: Ako môžu gamesky bojovať s demenciou?
