Panická porucha: Ako sa prejavuje, jej spúšťače a liečba

Psychická pohoda, Rozhovory, Život
Ľudí, ktorí trpia úzkostnými poruchami, pribúda. Zhruba štyridsať percent populácie si aspoň raz v živote prežilo záchvat paniky. Nejde o žiadne banálne ochorenie, práve naopak. Svoje o tom vie i dvadsaťosemročný Patrik, ktorý trpí panickou poruchou a nebojí sa o nej hovoriť.

Kedy si zažil prvý panický atak?
Stalo sa to na stáži v USA v polovici pobytu. Do jej konca mi ostávali ešte štyri týždne.  Od tej doby som mal kontinuálne ataky, ktoré ma sprevádzali skoro celý zbytok stáže. Na pár dní som mal občas kľud, ale potom sa to zas vrátilo. Bohužiaľ vždy v silnejšej forme.

Vieš, čo poruchu spustilo?
Prvý atak  sa mi spustil po nešťastnej láske. Bolo to v roku 2015 v mojich dvadsiatich šiestich rokoch.

Vtedy si tušil, že ide práve o panickú poruchu?
Nie. Zistil som to až po stáži, keď som navštívil Psychoterapeutické centrum Lávka v pražských Dejviciach. Po návrate z USA som si totiž myslel, že som sa zbláznil. V tej dobe som mal okolo seba množstvo priateľov, ktorí mali s divnými stavmi už skúsenosti alebo prechádzali terapeutickým výcvikom. Požiadal som ich o pomoc. Väčšina z nich mi tvrdila, že mi nič nie je. Zhruba dva týždne som mal kľud, ale potom sa to opäť vrátilo. Jeden kamarát mi však poradil, aby som vyhľadal nejaké poradenské centrum, čo som aj urobil.

Keď prišiel vtedy prvý atak, mal si jasno v tom, že sa jedná o problém psychického rázu?
Áno. Došlo mi, že ide o nejakú duševnú poruchu či problém. Krátko po lekársky stanovenej diagnóze, ktorá znela panická porucha, sa mi celkom uľavilo. Bál som sa, že mám schizofréniu alebo niečo ešte horšie. Niekoľko členov mojej rodiny má totiž rôzne duševné problémy. Sestra babičky zhruba od štyridsiatky tvrdí, že ju unieslo UFO. Ukazovala nám nejaké obrázky, kde má údajne v mozgu čip, ktorý ju ovláda. Potom moja prababička bola dlho v psychiatrickej liečebni. Púšťali do nej elektrické šoky, po ktorých tvrdila, že jej pomáhajú a bola za ne vďačná.

Podľa tvojich slov to vyzerá, že psychické problémy majú čo do činenia s dedičnosťou. Čo si o tom myslíš?
Myslím si, že určité psychické dispozície môžu byť dedičné a za určitých konštelácií sa prejavia. Nemusí sa to samozrejme prejaviť u každého človeka, ktorého predkovia mali problémy psychického rázu, ale je tam vyššie riziko.

Mohol by si popísať, ako u teba ataky prebiehali?
Cítim sa pri nich trochu ako pod vplyvom marihuany, ale v negatívnom slova zmysle. Mám príšerné závrate a pocit, že padám. Ďalej sa ma zmocňujú pocity, že mi odumierajú končatiny, mám svrbenie čeluste a výnimočne silné búšenie srdca. Na počiatku týchto stavov som mal strach, že udrela moja posledná hodina. Myslel som, že sa zbláznim a uvidím ružové slony alebo niečo také.

Bál som sa, že sa ocitnem vo svojom tele, ktoré nebudem môcť ovládať, a že prestanem vidieť alebo stratím pamäť. Mal som tiež pocit, že lietam alebo sa niekam prepadám.

Čo je pre teba na tom ataku zo všetkého najhoršie?
Pocit, že nie som sám vo svojom tele doma. Jednoducho, že to nie som ja a nič okolo mňa už neexistuje. Ide o prípad depersonalizácie, ktorý je jedným z častých prežitkov pri ataku. Ďalší desivý pocit pre mňa je ten, že nemám kam pred sebou utiecť. Všetko sa odohráva v mojom tele, a i keby som obišiel celý svet, nezbavím sa toho.

Dokážeš si spomenúť na svoj najhorší atak?
Áno. Ten sa stal, keď som sa vrátil zo stáže z USA na Vianoce k rodine. Bál som sa, že príbuzní zistia, že mám psychické problémy. Naša rodina je strašne úzkostlivá. Mám pocit, že keby to vedeli, tak sa obesia. Spomínam si na to, že som ležal na posteli, celý som sa triasol a nič nevnímal. Bolo to, ako by mojim mozgom prechádzala elektrina. Pritom sa mi objavovali farebné záblesky pred očami. Mal som pocit, že som na svete úplne sám a vesmír zanikol. Myslel som si, že už som mŕtvy.

Čo ti pomôže, keď sa dostaneš do takýchto stavov?
Ľahnem si na chrbát a hodím si niečo na hlavu. Pustím si hudbu. Niekomu zavolám alebo si dám pivo. Občas si pri týchto stavoch tiež sadám do parku na lavičku. Častokrát sa mi nepodarí sa úzkosti úplne zbaviť, ale dokážem ju aspoň zmierniť. Podivné pocity z ataku bohužiaľ pretrvávajú až niekoľko dní.

Aké pocity?
Ide o pretrvávajúcu úzkosť. Pri nej trpím neustálymi závratmi, pocitmi stiesnenosti a zovretosti. Niekedy si pripadám i veľmi zmätený. Keď som hovoril v tomto stave so svojou kolegyňou z práce, mal som problém si zapamätať, čo mi vlastne hovorí. Pýtal som sa jej v metre, kam má namierené. Odpovedala mi, že do Dejvíc, ale ja som sa jej stále pýtal, čo bude robiť na zástavke Národní třída. Dokázal som reagovať len spomalene. Zároveň som však vedel, že mieri do Dejvíc, ale nedokázal som si to v tú chvíľu prepojiť.

Kde pracuješ?
Pracujem ako vedecký pracovník Karlovej Univerzity a zároveň tam dokončujem doktorandské štúdium. Vyučujem dejiny antickej civilizácie a históriu. Robím to vždy len v zimnom semestri. Momentálne mám čas na bádanie. Skúmam historické premeny Česka. Pracujem na tom s niektorými mojimi kolegami. Potom sa ešte živím písaním vedeckých článkov.

Učíš rád?
Veľmi milujem prednášanie a myslím, že som i celkom obľúbeným učiteľom. Učím špeciálne kurzy, takže mám v skupine maximálne tridsať študentov. Mám rád osobný kontakt a diskusie so študentami.

Pri učení si atak nikdy neprežil?
Cítil som naň nábeh, ale vždy som ho dokázal odohnať s pomocou odvedenia pozornosti. Pokiaľ som v miestnosti, kde je viac ľudí, a komunikujem s nimi, je veľmi malá šanca, aby sa mi to stalo.

Nebojíš sa ani toho, že by sa ti to pri takejto práci mohlo stať?
Pokiaľ by som mal niekedy pri učení silný atak, nemám dôvod sa toho báť. Niekto by mi zavolal sanitku alebo by ma určite nejak vzkriesili. Okrem iného si myslím, že medzi študentami doktorandského štúdia je teraz mnoho psychóz. Dvaja moji priatelia už skončili v blázinci. Jedného z nich som dokonca pomáhal odvážať sanitkou. V dnešnej dobe mi to nepríde neobvyklé.

Mám pocit, že ľudí so psychickými problémami rapídne pribúda alebo tí, čo ich majú, sa o nich neboja hovoriť.

Veľa panikárov sa za svoju panickú poruchu skôr hanbí: Ty vyzeráš, že to máš inak…
Áno. Ja sa za to veľmi nehanbím, len nechcem aby sa to dozvedela moja rodina. Blízkym priateľom som to povedal. Zaujímalo ich to, radi si ma vypočuli a podporili.

Zažívaš od niektorých ľudí aj nepochopenie?
Áno. Z toho som si ale nikdy nerobil veľkú hlavu. Niekto mi povedal, že si to vymýšľam. Snažil som sa to pochopiť. Človek, ktorý to nikdy neprežil, si to vôbec nedokáže predstaviť. Z tohto dôvodu ma takéto slová neurážajú. Keby som panické ataky sám nezažil, najskôr by som tiež nevedel pochopiť ľudí, ktorí to prežívajú.

Pri akých situáciách máš úzkosti najsilnejšie?
Vo chvíli, kedy sa ocitám úplne sám a tiež keď dlho nespím a cítim veľké vypätie z čohokoľvek.

Znamená to, že máš strach zo samoty?
Najskôr áno. Našťastie nebývam sám. Žijem v zdieľanom podnájme s priateľmi. Raz som však prešiel skúškou odvahy, kedy som bol sám sedem dní v temnej komore.

Čo si mám predstaviť pod temnou komorou?
To je pobyt v tme. Na týždeň človeka zavrú do miestnosti a raz denne mu nosia jedlo. V malej miestnosti sa nachádza postel, sprcha a záchod. Zavretá osoba je úplne izolovaná od sveta, musí odovzdať i mobil. Raz denne s ňou hovorí terapeut o tom, ako sa jej darí. Inak ale človek vôbec nemá pojem o čase a žije len v tme. Mne sa tam v rámci možností páčilo. Mohol som premýšľať o živote. Bolo tam i núdzové tlačidlo, keby to človek už nevydržal. Sám som mal občas namále, ale chcel som svoju výzvu dokončiť, keď som za ňu zaplatil okolo 30 eur za deň.

Pomohol ti ten pobyt nejakým spôsobom na úzkosť?
Áno, ale bohužiaľ len na týždeň. Potom som atak zase dostal. Rozhodne mi ten pobyt pridal veľkú dávku odvahy. Po týždni som vyšiel z tej tmavej komory na svetlo a začal som si vážiť každého okamihu a slnečného svetla.

Uvedomil som si, že keď som sa nezbláznil v tej tme, tak už sa to asi pri žiadnom nasledujúcom ataku nestane.

Vieš o nejakom konkrétnom spúšťači, ktorý ti ataky bežne vyvoláva?
Áno. Väčšinou sa mi atak spustí, keď som sám doma, i keď mi tam je dobre. Ďalej sa to deje, keď mám spory s rodinou a hlavne s mamou.

Myslíš si, že úzkosti môžu prehlbovať zlé vzťahy s rodinou?
Myslím, že áno. Mama nás so sestrou vychovávala sama. To je dôvod, prečo som z nej mal vždy pocit, že som jej strašne dlžný. Dávala mi často najavo, že sa pre nás musela obetovať. Musel som jej byť strašne vďačný za to, že sa o nás zvláda starať sama. Keď mi bolo dvanásť, kúpila mi bicykel. Tvrdila mi, že keď ostatní chalani dostanú bicykel a rozbijú ho, nič sa nedeje, pretože sa prejaví škoda len na tom bicykli. Keby sa to stalo mne, nielenže vznikne škoda na bicykli, ale i na tej drine, ktorú mama musela absolvovať, kým mi ten bicykel mohla zaobstarať.

Každý rodič predsa musí vynaložiť určité úsilie, aby svojmu dieťaťu mohol kúpiť bicykel.
To je pravda, ale vtedy mi to nedošlo. Keď som mal dvadsať rokov a začal som študovať na vysokej škole, mama mi dávala dosť razantne najavo, že si to musím vážiť viac než ostatní študenti. Z tohto dôvodu som musel byť strašne dobrý a dostávať štipendiá, aby som sa jej tým odvďačil.

Cítil som, že mám obrovskú zodpovednosť za svoj život. Ten pocit som mal už od detstva a neskôr mi to začalo spôsobovať úzkosti.

Kedy si mal naposledy atak?
Stalo sa mi to naposledy pri práci, prišiel som si preťažený. Myslím, že to bolo zhruba pred dvoma týždňami. Písal som odborný text a musel som v hlave udržať veľa informácií. Mal som pocit, že sa mi prehrieva myseľ.

Ako zvládaš fungovať s panickou poruchou v bežnom živote?
Čím ďalej lepšie. Spočiatku som nemohol poriadne nič robiť. V práci som len predstieral, že niečo robím. Vtedy som si naplánoval napríklad výlet, ale koľkokrát som na neho ani nemohol ísť. Ostával som kvôli ataku radšej doma. Teraz je to ale lepšie.

Vieš, čím to je, že teraz to lepšie zvládaš?
Pravdepodobne áno. Teraz mám svoj život viac usporiadaný, som menej v strese a celkovo sa mi darí dobre. Panika je veľmi zjednodušene povedané spôsobená vzťahovými a pracovnými problémami či neistotou v živote.

Pokiaľ si ľudia s panikou nejakým spôsobom dokážu vyriešiť problémy, ich úzkostné stavy sa aspoň trochu zmiernia.

Ovplyvnili ti časté ataky nejakým spôsobom tvoje fyzické zdravie?
Býval som dosť unavený, nesústredený a neschopný čokoľvek robiť, aj v tých chvíľach, kedy som ataky neprežíval. Pociťoval som tiež čudné bolesti svalov a kĺbov, pomerne dlhú dobu. Fyzicky som bol inak zdravý, ale podľa jedného psychologického testu mi vyšlo, že som na pokraji vyhorenia.

Pocítil si nejakú zmenu vo svojom sexuálnom živote s príchodom panickej poruchy?
Z dlhodobého hľadiska skôr nie. Stávalo sa mi, že som chcel sex menej než pred problémami s atakmi. Libido sa mi neznížilo, ale často som bol tak unavený, že som naň nemal silu.

Liečiš sa ešte nejak, okrem toho, že navštevuješ psychoterapeutické centrum?
Dochádzam k psychiatrovi. Vždy si vypočuje moje problémy a podnecuje ma k tomu, aby som sa neliečil antidepresívami. Mám ich predpísané, ale ešte som si ich nevzal. Keď príde úzkosť, vždy sa na ne len pozriem. Momentálne navštevujem kognitívno-behaviorálnu terapiu, kde sa so skupinou ľudí, ktorí trpia podobnými problémami, učíme mať panické ataky pod kontrolou.

#Eva Vogelová

Psychickú rovnováhu považujeme všetci za samozrejmosť. Pokiaľ ju máme. Bohužiaľ niektoré zákutia mysle si občas robia, čo chcú, bez ohľadu na naše priania alebo predstavy. Ľudskej psychike a duševnému zdraviu sme sa podrobne venovali na našej špeciálnej microsite. Preskúmajte jej interaktívne časti a vyskúšajte si simulátory rôznych psychických porúch.

Prečítajte si tiež: Detox pre myseľ: ako nadmerné pitie ovplyvňuje našu psychiku