Majka prvýkrát začula hlasy okolo tretieho roku svojho života, keď ju jej matka za trest zavrela do chlieva.
„Bol to pre mňa šok, pretože som sa strašne bála kráv, čo sme tam mali. Navyše tam behali myši, tých sa bojím dodnes. Stála som tam a proste som vedela, že to budem musieť nejak zvládnuť. Začala som sa rozprávať, zrazu tam so mnou niekto bol a hovoril: ,To dáš, to zvládneš!’ Vďaka tomu, že som tam nebola sama, som to i napriek strachu nejako zvládla.”
Tak spoznala Majka svoj prvý hlas. Hovorí mu Istota. Na ňu sa neskôr obracala vždy, keď musela niečo prekonať. Hlas ju chlácholil, ukľudňoval a podporoval v ťažkých situáciách. Prvé nezhody s hlasom nastali v čase, keď Majka začala navštevovať hodiny klavíra. Istota k nej hovorila aj vo chvíľach, kedy to nepotrebovala, a rušila ju pri hraní. A v puberte potom zrazu začula druhý, iný hlas.
„Bol to hlas Kritiky. Stále ma napomínal, opravoval, že som niečo mohla urobiť lepšie, že som to zase pokazila. Keď som sa nemohla niečo naučiť zahrať, stále mi do toho hovoril: ,Je to zle, falošne, znova!’ Rovnako zložité to bolo s učením do školy. Vždy, keď sa mi nedarilo si niečo zapamätať, hlas mi hneď vytkol, aká som neschopná.”
Hlasy najprv hovorili každý zvlášť. Časom sa ale začali dohadovať medzi sebou. Pre Majku tak bolo čím ďalej ťažšie sa sústrediť a rozlišovať, kto na ňu vlastne hovorí. Či sú to jej hlasy, alebo trebárs ľudia v triede. Dlho si myslela, že to tak má každý, nenápadnými otázkami u kamarátok ale čoskoro zistila, že je v tom sama. Čím ďalej, tým viac sa prejavovala Kritika, a čo bolo horšie, už aj Istota začínala byť nepríjemná a vyčítavá.
„Zrazu som mala pocit, že tú kritiku mám zo všetkých strán. Teraz to bola Kritika väčšia a Kritika menšia. Spočiatku som sa snažila s nimi hádať, ale nakoniec som rezignovala a sama si povedala, že to asi fakt robím zle a nie som tak dobrá, ako som si myslela. Koniec koncov, k tomu ma viedli aj doma. Akýkoľvek odpor bol vždy potrestaný.”
Majka dúfala, že keď odíde od rodičov a začne žiť svoj vlastný život, situácia sa zlepší. Ale vzala to za zlý koniec. Vydala sa, narodili sa jej deti, a celý svoj život podriaďovala len im. Skrátka, rodina na prvom mieste a ona až na tom úplne poslednom. V pracovnom živote to nebolo iné. Ťahalo ju to k písaniu, ale rodičia jej od mala vtĺkali, že sa musí najskôr živiť poriadnou prácou a až potom sa môže venovať nejakým záľubám. Vyučila sa teda predavačkou. Aj tak ale toto obdobie popisuje ako najšťastnejšie v živote. Robila majsterku učňom a organizovala v obchodnom dome módne prehliadky, kde aj ona sama predvádzala oblečenie. To sa ale nepáčilo jej manželovi, takže po ďalšej materskej sa do práce už nevrátila.
„Stále som robila kompromisy, aby sa nepovedalo, aby to nevyzeralo, a čo by na to ľudia povedali. Mala som pocit, že sa musím obetovať, a to mi hovorili aj tie moje hlasy: ,Vidíš, ten tvoj život za nič nestojí, tak to proste ukonči, vykašli sa na to!’
Dvakrát sa pokúsila o samovraždu, prišlo jej to ako jediné možné východisko. V oboch prípadoch mala šťastie, raz ju našli včas deti, druhýkrát kamarátka. Práve vďaka nej sa nakoniec postavila zase na nohy a po päťdesiatich rokoch sa prvýkrát niekomu zverila so svojím tajomstvom. Do tej doby to nevedel vôbec nik, ani manžel, ani deti. Nikto by jej to určite neuveril a povedal by jej, tak, ako to často počúvala doma, že si vymýšľa a že je klamárka. Bolo to pre ňu skrátka príliš ponižujúce.
Do rúk sa jej dostal letáčik Celsuzu (Centrum pre ľudí sociálne znevýhodnených, pozn. red.) a začala k nim chodiť na terapie a kurzy. Najdôležitejšie bolo zistiť prapôvod celého problému. Pýtala sa samej seba ako a kedy k hlasom prišla a komu vlastne patria, koho jej pripomínajú.
„Lenže to som ja nevedela. To sú také hlasy, že ani neviem, či je to muž alebo žena, nešlo to spoznať. Skúsila som si napísať, čo hlasy hovoria, a podľa toho to k niekomu priradiť. Tak mi došlo, že jeden hlas bol môjho otca a druhý mamin. Ďalším krokom bolo týmto ľuďom odpustiť za všetky traumy a ublíženia. A zároveň odpustiť sama sebe, že som to nechala na seba tak dopadnúť. Najťažšie bolo prestať si vyčítať staré rozhodnutia a pochopiť, že sme len ľudia a ľudia robia chyby.”
Takto si všetko postupne zvládla vnútorne vyrozprávať so všetkými, kto jej v živote nejak ublížili. Ako matke, ktorá bola o všetkom rozhodujúci generál, tak otcovi, ktorý nikdy neprejavil záujem o nič, čo robila, a dopredu počítal s tým, že aj tak všetko pokazí. Vďaka tomu mala celý život pocit, že je tu zbytočne. A presne takto to potom počúvala od svojich hlasov. Až keď si Majka zvládla toto všetko vyriešiť, nastali v jej živote konečne vytúžené zmeny. Dokonca sa jej potom niekoľkokrát stalo, že jej hlasy zachránili život.
„Mám veľmi rada prechádzky v lese a mám jedno také miesto pri studničke, kam sa chodím ukľudňovať. Zrazu na mňa začali hlasy pokrikovať, nech sa zdvihnem a idem okamžite preč. Poslušne som ich počúvla a zdvihla som sa, oni ma stále popoháňali, nech sa už pohnem. Potom som začula zvláštny zvuk a dostala takú ranu do chrbta, že ma to zrazilo k zemi. Ukázalo sa, že na miesto, kde som predtým sedela, sa vyvalil strom. Keby som tam ostala, už by bolo po mne.”
O niečo neskôr začala pani Majka chodiť na kraniosakrálne terapie. Na jednom sedení zažila dosť nepríjemný pocit v hlave a celú noc nemohla poriadne spať. Ráno sa dostavil úplne nový pocit. Ticho. Prvýkrát tak mohla vyjsť von a normálne počuť pre nás bežné každodenné zvuky. Ako zvoní električka, tiká semafor, spievajú vtáci. Pevne dúfa, že hlasy už nikdy nebude počuť.
Dnes Majka pracuje v Celsuze ako peer konzultant (pracovník s osobnou skúsenosťou s psychickým ochorením, pozn. red.). Aby priblížili ostatným, čím všetkým si ľudia ako ona každý deň prechádzajú, rozhodli sa nahrať autentické nahrávky hlasov. Ona a ďalší ľudia trpiaci rovnakým problémom tak nahovorili svoje hlasy tak, ako ich počujú oni.
„Potom sme to púšťali na dni otvorených dverí ľuďom do slúchadiel. Bolo to dosť emotívne pre obe strany, videli sme na odchádzajúcich ľuďoch, že sa im zmenil pohľad na psychicky chorých. Keď to človek neprežije, je ľahké vás odsúdiť alebo sa od vás dištancovať. Ale pokiaľ to zažijete na vlastnej koži, tak vás to prepojí.”
Celý rozhovor s Majkou vrátane ukážok jej hlasov si môžete vypočuť tu.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu webstránku vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí ľudia vidia svet a možnože si vďaka tomu dokážete lepšie predstaviť, čím prechádzajú.
Prečítajte si tiež: Pedofília: Ako sa žije s túžbou mimo zákona?
