Všetko začalo pred Vianocami v roku 2011. Dcéra mala vtedy necelé 2 roky a ja som čakala druhé dieťa. Netušili sme, že prichádza obluda, ktorá nás bude zvierať takmer 4 roky. Najskôr to vyzeralo na obyčajnú zápchu, ktorá za pár dní prejde. Lenže októbrové problémy neustávali a keď mala dcéra na konci roka narodeninovú oslavu, už sa krútila a revala ako tur.
Takýto problém nikto okolo nás nemal, takže sme spočiatku celkom netušili, čo robiť. Chvíľu sme dcéru ľutovali a všetko s ňou prežívali, chvíľu sme na ňu boli ostrí, že to možno pomôže. Občas som prepadala depresii a preplakala celé dni.
Vláknina dcére liezla aj ušami
K tomu nám všetci okolo radili, ako na zápchu. Zo všetkých strán sme počuli, čo má jesť, že má veľa piť, ako sa hýbať, prosto, všetci naokolo boli múdri ako rádio. Náš problém to ale vôbec neriešilo. Nezaberalo nič. Ani tona vlákniny, ktorá dcére liezla aj ušami. Len občas pomohli glycerínové čapíky, ale je to chémia, ktorú sme nechceli dcére neustále dávať.
1. krok: detský lekár
Samozrejme, že sme to riešili s vtedajšou pediatričkou, ale tá bola bezradná, pretože s tak silnou zápchou sa, vraj, u dieťaťa nikdy nestretla. Poradila len glycerínové čapíky a poslala nás na sono a ďalšie vyšetrenia v nemocnici, aby sa vylúčili najrôznejšie príčiny ako nádor, nepriechodnosť čriev a podobne, ale na nič sa neprišlo
2. krok: alergológia
Tam zistili, že dcéra je v perfektnom stave a nemá žiadne alergie, ktoré by mohli chronickú zápchu spôsobovať.
3. krok: chirurgia a pohotovosť
Na chirurgii tiež nič nezistili a ešte nám vynadali, že jej jednoducho dávame len málo vlákniny. Keď ale v rovnakej nemocnici dcéra skončila na pohotovosti s niekoľkou strašnou kolikou v poradí, prestali nám nadávať a jedna dobrá pani doktorka nám poradila súkromnú kliniku.
4. krok: proktológia
V špecializovanej proktologickej ordinácii sme sa dozvedeli, že vraj ide o diagnózu „nefunkčnosť čriev”, čo je nevyzretosť prejavujúca sa chronickými zápchami. Vraj to okolo štvrtého roku vymizne. Prvýkrát sme hovorili s niekým, kto túto obludu poznal a vedel tiež, ako s ňou bojovať. Povedala nám, že stačí jedna jediná zápcha, ktorá napríklad dieťaťu potrhá konečník a dieťa sa zablokuje. Zadržiava veľké hovienka, to zapchá črevá a ako sa hore hromadia tekuté nespevnené exkrementy, tlak ich preháňa okolo tej delovej gule von. Takže vlastne dieťa nekaká, ale pritom z neho idú neustále tekuté exkrementy.
To sme dobre poznali. Dcéra nemohla nikam chodiť, musela nosiť plienky, zapáchala, okolie to neustále riešilo a okrem vlákniny ešte radilo, ako sa dieťa správne dáva na nočník. Obluda nás držala v pazúroch a vlastne nakoniec aj v domácom väzení.
Na proktológii sme znovu začali veriť, že nás opustí a budeme zas normálne žiť.
Proktológ nám vysvetlil, že ako dieťa zadržiava tú delovú guľu, črevá sa rozťahujú a nakoniec sú ako vrece – povolené, nepružné, nefunkčné. Ako by ste dámu veľkosti XXL narvali do eskových šiat. Už vraj nepomôže pohyb, voda ani vláknina, hovienka sa proste musia mechanicky dostávať von. Ľudia zas radili preháňadlo. Ale to, vraj, keby sa prihnalo všetko zhora z čriev na delovú guľu, by dcéru len príšerne bolelo a ničomu by to nepomohlo…
Klystírom proti oblude
Riešenie bolo robiť pravidelne klystír. Doma vo vani. Dcéra jačala a nebolo to nič príjemné, ale verili sme, že je to jediná cesta, ako to doma vyriešiť. Vraj niektoré deti s týmto problémom chodia aj pravidelne do nemocnice, kde im hovienka vyberajú z konečníka v anestézii. To sme my nechceli – ďalšiu chémiu do tela a násilie v cudzom prostredí.
Toto klystírové peklo trvalo asi dva mesiace, ale dcéra nakoniec začala celkom pravidelne kakať. Aj keď „kakať” je možno moc nežný výraz pre tie niekoľkohodinové revy.
V máji 2012 nám proktológ povedal, že črevá sú zdravé, pomocou klystírov už vieme, ako na to a že problém je teraz už len v dcérinej hlave.
Bolo to ako na horskej dráhe, chvíľu to išlo, chvíľu len za pomoci klystírov či glycerínových čípkov, ale po pár mesiacoch zrazu prestalo čokoľvek zaberať. Ani 10 klystírov v rade nepomohlo delovú guľu dostať von, dcéra ju proste vedela udržať. Takže sme vyrazili za detským psychológom.
5. krok: detský psychológ
Na radu proktológa sme vyrazili k detskej psychologičke. Povedala, že dcéra zadržiava, aby si kvôli môjmu tehotenstvu vynútila pozornosť. Že takým deťom odborníci hovoria “zadržiavacie”. Chodili sme na porady, preberali to a pár mesiacov to fungovalo celkom dobre. Lenže v októbri 2012, presne rok potom, ako to celé začalo, sme boli tam, kde na začiatku.
Nepomáhalo nič. Bol zázrak, keď išla na záchod po týždni alebo dvoch a rovnako to vždy trvalo aj dva dni, než sa to podarilo. Hovorili sme tomu pôrod, pretože dcéra mala aj sťahy, kričala a bolo to pre ňu úplne vyčerpávajúce. Na radu proktológa odvtedy zapisujeme každé hovienka a to aj dnes v roku 2017, pretože aj keď je už dnes dcéra viacmenej v poriadku, vracia sa v ťažkých chvíľach k svojim zlozvykom.
6. krok: psychiatria
Ako som o probléme písala, ozývali sa mi rodičia podobne postihnutých detí. Veľmi týmto trpia autisti. Preberali sme, čo komu zabralo, boli si oporou, vyplakávali sa na ramene. Jedna mamička písala, že jej synovi pomohla psychiatria, iba krátka hospitalizácia a odvtedy nemá problém. Zdalo sa nám to príliš, ale pretože sa problémy neustále vracali ako bumerang, skúsila som to. Navyše sa mi v máji 2012 narodil syn a počas šestonedelia riešiť seba, bábätko a ešte chorú dcéru bolo na mňa priveľa.
Bola som ochotná skúsiť čokoľvek. Pani doktorka na psychiatrii ale s obludou nebojovala, iba ešte vyrobila oblude šik kamarátov.
Bola milá asi ako sestra z Preletu nad kukučím hniezdom. Chcela dcéru pod liekmi držať 6 týždňov na uzavretom oddelení bez návštev a potom by sa nám vraj vrátilo úplne iné dieťa. Tomu sme verili. Rýchlo sme odtiaľ zmizli.
7. krok: gastroenterológ
V októbri 2013 (dva roky od chvíle, kedy to celé začalo) sme sa neustále motali v kruhoch. Chvíľku bolo dobre, potom prišlo zrazu niekoľkotýždňové peklo, keď obluda znova nad všetkým prevzala nadvládu. Počítali sme, koľko to všetko stojí a zistili, že už sme do nej vrazili skoro dvetisíc eur za plienky a vlhčené obrúsky, psychológov, yall gély, čapíky, lactulosu, maste proti zapareninám atď.).
Jeden z najuznávanejších gastroenterológov povedal, že ide o jasnú konkurenčnú doložku, ktorú si deti po príchode súrodencov na svet získavajú tým, že sa vrátia o niekoľko krokov na vývojovom stupni a prestanú kakať, začnú sa pocikávať, chcú späť cumlík a pod. Vtedy už sme mali aj syna, ktorý mal 1,5 roka. Diagnóza dcéry bola jasná, liečba pomalá. Denne lactulosa na zmäkčenie stolice, yall gély, čapíky. Opäť to na chvíľu zabralo, opäť, po pár mesiacoch, dcéra začala byť rezistentná voči čomukoľvek a hovienka jednoducho nedala a nedala.
8. krok: psychosomatická klinika
Podstatou psychosomatickej starostlivosti je celostný pohľad na zdravie človeka. Psychosomatika sa zaoberá súvislosťami medzi stavmi tela (soma), duše (psyché) aj vplyvmi životného prostredia. Starosti, s ktorými si hlava nevie rady, telo často rieši chorobami (somatizácia). Cieľom liečby je nájsť zdroj ťažkostí a obnoviť rovnováhu.
Prvýkrát sme na psychosomatickej klinike boli celá rodina v októbri 2013. Konečne sme začali riešiť problém komplexne a taký prístup obludu nakoniec premohol.
Okrem toho tomu pomohol forlax. Objavila ho pre nás naša pediatrička na nejakom školení, je len na predpis, ale s ním to, prosto, vždy išlo. Pomáhala aj nutrabona, veľmi silné a taktiež drahé probiotikum. To a celostná medicína vytvorili cestu k cieľu. Pani lekárka zo psychosomatickej kliniky veľmi prekopala to, ako sa doma správame, kto rozhoduje, správanie dcéry aj prístup k obom deťom. Napríklad, všetky rozhodovania prevelila na manžela, aj všetky lekárske úkony, ja som si konečne mohla oddýchnuť a dať prestávku, mohla som sa s dcérou len maznať a rozprávať a to veľmi zmenilo náš vzťah. Mali sme napríklad aj mesačnú úlohu hrať sa, že je u nás všetko úplne normálne, potichu prebaliť, ale nekomentovať, jazdiť na výlety, chodiť na návštevy, so všetkými sme sa dohodli, že nebudú chorobu riešiť, ako keby neexistovala. Počas mesačnej simulácie sme všetci ochutnali to, ako by sme túžili žiť. Trvalo síce ešte rok a pol, než bolo z dcéry úplne normálne, zdravé dievčatko, ale tá drina stála za to.
Dodnes k pani doktorke, ktorá spolu s nami premohla obludu, chodíme. Je potrebné udržiavať rovnováhu a strážiť, či obluda zase niekde nečíha za rohom.
Choroby nechodia po horách, ale po ľuďoch. Aj keď sa na ne vopred nedá úplne pripraviť, niečo málo urobiť ide… Dali sme pre vás dohromady novú špeciálnu microsite s názvom Koľko stojí zdravie. Prečítajte si, ako dlho trvá priemerná pracovná neschopnosť, či na akú podporu od štátu máte nárok, keď dlhodobo ochoriete.
Prečítajte si tiež: Vegánstvo u detí. Zdravá alternatíva alebo nebezpečný hazard?
