Prvýkrát ich podrobne skúmal Dan Buettner. Americký cestovateľ, objaviteľ a žurnalista sa dal v roku 2005 dokopy s National Geographic a po mesiacoch výskumov publikoval text nazvaný Tajomstvo dlhého života. Identifikoval v ňom päť oblastí, ktoré sú rozosiate v rôznych kútoch sveta, no majú veľa spoločného.
Talianska Sardínia. Japonský ostrov Okinawa. Polostrov Nicoya na Kostarike. Ostrov Ikaria v Grécku. A konečne komunita adventistov siedmeho dňa v kalifornskom meste Loma Linda. A čo teda majú spoločné? Všetko sú to oblasti, ktoré trhajú rekordy, čo sa dlhovekosti týka.
Deväťdesiatky, niekedy dokonca stovky rokov, sa tu ľudia dožívajú výrazne častejšie ako kdekoľvek inde na Zemi. Navyše v dobrom fyzickom aj duševnom zdraví. Trápi ich oveľa menšie riziko demencie, rakoviny, obezity, srdcových chorôb a ďalších chorôb, ktoré najmä nám „západniarom“ často znepríjemňujú starnutie a celkovo skracujú život.
Zdalo by sa, že je to všetko jednoducho zásluhou dobrých génov.
Lenže vedci, ktorí sa práve dlhovekosťou zaoberajú, prišli na to, že genetická výbava sa na nej podieľa len približne z 25 percent. Zvyšok je záležitosť životného štýlu. Buettner teóriu ešte rozvinul – na základe pozorovaní a štatistických dát prišiel s deviatimi faktormi, ktoré spájajú všetkých päť spomínaných oblastí. A asi stoja za dlhými, spokojne prežitými životmi miestnych.
1. Prirodzený pohyb
Žiadne činky, posilňovanie na strojoch ani trénovanie na maratón. Ľudia v modrých zónach sa hýbu stále, v rámci pracovného režimu aj vo voľnom čase. Chodia pešo, starajú sa o záhradu alebo pole, opravujú, čo je nutné. Alebo napríklad pasú ovce v sardínskych horách.
Práve rutinný pohyb, ktorý nás zvlášť nezaťažuje, ale je normálnou súčasťou života, je podľa vedcov, ktorí sa modrými zónami zaoberajú, absolútne kľúčový. Možno zo všetkých bodov najdôležitejší. Lenže ako ho elegantne preniesť do reality, v ktorej žije väčšina z nás? „V ekonomike založenej na vedomostiach, ktorá nás často na celé dni púta k počítačom a pracovným stolom, to možno nevyzerá realisticky,“ uznáva Andrew Merle, odborník na zdravý životný štýl a produktivitu. „Pred sto rokmi malo sedavé zamestnanie len desať percent ľudí, dnes je to v našich podmienkach deväťdesiat percent,“ píše v texte pre Medium.
Aj tak verí, že môžeme zdravý pohyb zaradiť do životného režimu rovnako ľahko, možno dokonca ľahšie, než presne vyhradené hodiny na návštevu fitness centra. „Choďte, kade len môžete,“ radí. „Keď sprevádzate deti do školy, keď idete na nákup, na návštevu ku kamarátovi alebo aj na večeru do reštaurácie.“
Rovnako dobre vraj poslúži aj jazda na bicykli.
Pomôže to samozrejme fyzickému zdraviu – napríklad Americká spoločnosť pre výskum rakoviny nedávno zistila, že už šesť hodín chôdze týždenne môže zmenšiť riziko úmrtia na srdcové a respiračné choroby alebo na rakovinu. Prirodzený pohyb však poslúži aj duševnej sviežosti, myslí si Merle. Upozorňuje na poznatky švédskeho lekára Andersa Hansena, ktorý tvrdí, že každodenná prechádzka môže znížiť riziko demencie až o 40 percent. To už stojí za zamyslenie.
2. Zmysel života
Na Okinawe tomu hovoria „Ikigai“, na Nicoya „plan de vida“. Voľne by sa to dalo preložiť ako „prečo každé ráno vstávam“, píše Dan Buettner. „Mať pocit, že to, čo robíte, je užitočné a má to vyšší zmysel, vám môže pridať až sedem rokov života navyše,“ dodáva.
3. Pravidelný odpočinok
Vo všetkých modrých zónach žijú ľudia pokojne a rutinne, ale stresu sa samozrejme nevyhnú. Majú však svoje metódy, ako sa s ním vyrovnávať, a svorne sa nimi riadia. Tak napríklad na ostrove Okinawa každý deň venujú pár minút spomienkam na predkov. Kalifornskí adventisti sa modlia, na Ikarii si zas dávajú popoludňajšie šlofíky a na Sardínii sa vyžívajú v happy hours.
4. Pravidlo osemdesiatich percent
Okinawská mantra „hara hači bu“, ktorá frčí už od čias Konfucia, to hovorí jasne: jedzte nie do polosýta, ale do chvíle, kedy budete z ôsmich desatín plní. Zostávajúce dve už by vám zbytočne uberali energiu a dlhodobo tiež pridávali kilá.
5. Mäsa stačí málo
Jedálniček je vo všetkých modrých zónach založený hlavne na rastlinnej strave. Základom sú zvyčajne strukoviny, najmä fazuľa, šošovica a sója.
Naopak mäso sa na tanieri objavuje minimálne, približne päťkrát do mesiaca. Najčastejšie ide o malú porciu chudého bravčového.
6. Pohárik vína neuškodí
Vo všetkých oblastiach s výnimkou mesta Loma Linda (pretože adventisti abstinujú) sa alkohol popíja pravidelne, zato decentne. Ukazuje sa, že triezvi pijani všeobecne prežívajú tých, ktorí nepijú vôbec. „Trik je v tom dať si jeden-dva poháre denne, najlepšie sardínskeho červeného vína, s priateľmi a najlepšie k jedlu,“ radí Dan Buettner ľuďom z menej šťastných regiónov.
7. Pocit spolunáležitosti
Buettner a jeho spolupracovníci sa osobne stretli s 263 ľuďmi, ktorí sa dožili aspoň stovky. Len päť z nich sa nehlásilo k žiadnemu náboženstvu. Nejde ani tak o vieru samotnú, myslia si výskumníci, ale o spolupatričnosť, ktorá vzniká pri spoločných rituáloch, akými sú aj pravidelné návštevy kostola. Tie vraj môžu pridať štyri až štrnásť rokov života.
8. Rodina na prvom mieste
V modrých zónach si potrpia na tesné rodinné väzby a spoločné trávenie času. Starnúcich príbuzných neposielajú do žiadnych domovov. V jednom obydlí pokojne žije niekoľko generácií a tie mladšie sa starajú o svojich rodičov, starých rodičov i praprarodičov.
Starší rodinní príslušníci naopak venujú dostatok času deťom, ktorým odovzdávajú životné skúsenosti a etické zásady.
9. Sila priateľstva
Nielen rodina, ale aj sociálne kruhy, v ktorých sa pohybujú, hrajú v modrých zónach obrovskú úlohu. Na povrchné priateľstvo si tu nepotrpia: krásnym príkladom je Okinawa, kde ľudia tvoria takzvané „moai“. Sú to skupinky piatich priateľov, ktorí pri sebe stoja v radostných i ťažkých chvíľach. Navyše sa podporujú v dobrých životných návykoch.
Choroby nechodia po horách, ale po ľuďoch. Aj keď sa na ne vopred nedá úplne pripraviť, niečo málo urobiť ide… Dali sme pre vás dohromady novú špeciálnu microsite s názvom Koľko stojí zdravie. Prečítajte si, ako dlho trvá priemerná pracovná neschopnosť, či na akú podporu od štátu máte nárok, keď dlhodobo ochoriete.
