Edinburgh, hlavné mesto Škótska, nie je práve známe teplými nocami. Niet sa čomu diviť, že mládež rada zapadne do baru. Dvadsaťsedemročná Lauren, ktorá je v Škótsku na dovolenke, už je po pár pohárikoch rozparádená. Vylezie na pódium, aby sa pustila do spievania karaoke… keď sa znenazdajky zrúti k zemi.
Dve hodiny po tom, po tomografii, už bolo zrejmé, že sa jej v mozgu pretrhla tepna a trhlina (aneuryzma) sa šíri. Lauren Marksová bola blízko smrti. Okamžite podstúpila operáciu a prebudila sa až po niekoľkých dňoch. Nadopovaná sedatívami. Otvorila oči do úplne nového sveta, úplne pokojná a plná zvedavosti.
„Keď ma prevážali zrkadlovým výťahom, nemohla som prakticky rozoznať svoj obraz, hoci som nemala zahmlenú víziu ani obväzy na tvári. A napriek tomu ma to nerozrušilo,“ spomína Lauren.
Svet bez slov
Mozog je extrémne komplexný orgán. Ak v ňom praskne tepna a krv nemôže dosiahnuť na miesto, ktoré koordinuje určité funkcie, daná časť tela nebude fungovať, ako by mala. Mŕtvica môže spôsobiť čiastočnú paralýzu, problémy so zrakom, stratu pamäti alebo – tak ako v Laureninom prípade – problémy s rečou a jazykom. Toto sa nazýva afázia.
”Nebola som už schopná identifikovať jednoduché koncepty ako stena či okno a rozdiely medzi on a ona či ja a to. Vedela som, že rodičia sú moji rodičia a moji priatelia sú moji priatelia, ale cítila som sa menej ako ja. Skôr ako všetko okolo mňa,“ opisuje Marksová.
Lauren nestratila schopnosť rozlišovať. Stratila iba slová, mená, nálepky.
Nemala potrebu hovoriť. Prestala sa zaujímať o čas. Žila v prítomnom okamihu. Dosiahla stav, aký opisuje nemecký filozof Eckhart Tolle v knihe Moc prítomného okamihu. Alebo taký, o akom hovorí Don Miguel Ruiz v Štyroch dohodách. Stav, ktorý sa snažia dosiahnuť budhistickí mnísi skrz meditácie. Každý jej pohyb bol zosobnením podstaty konceptu mindfulness: stopercentného sústredenia na čokoľvek, čo práve prežívala.
„I tá najmenšia aktivita ma očarila. Keď som sa obliekala, bola som ohromená orbitálnou vzdialenosťou medzi látkou a mäsom. Pri čistení zubov ma fascinovala tuhosť štetín a mäkkosť ďasien. Nezvyklé množstvo času som strávila pozeraním z okna,“ spomína.
Umiernený šok
Za celú tú dobu sa len jediný raz priblížila stavu, kedy bola aspoň čiastočne rozrušená: vzala do rúk knihu od Agathy Christieovej a zistila, že nedokáže čítať. Pozerala na stránku za stránkou, vnímala bloky šedivého textu, ale tvary jej nedávali žiadny zmysel.
Ako spisovateľ do určitej miery chápem, akú hrôzu musela zažiť, keď jej – žene živiacej sa slovami – všetky slová zmizli. „Po celý môj život bol jazyk v popredí všetkých mojich osobných i profesionálnych úspechov a len málo vecí mi prinieslo toľko radosti a zmyslu,“ povedala. Napriek tomu svoju situáciu vzala s pokojom. Aj keď to bol nepríjemný fakt, necítila kvôli nemu úzkosť ani mizériu.
Možno aj preto, že jej vnútorný hlas zmĺkol. Rovnako ako Lauren, ani jej vnútorný hlas – ktorý Tolle, Ruiz alebo podnikateľ Kerwin Rae ohlasujú za hlas ega – nemal slová. Na jeho mieste bolo žiarivé Ticho.
Prišla o hlas, ktorý má vo zvyku nás kritizovať („Uprav si košeľu. Zase bežíš neskoro. To som zase niečo pokašľal.“), ale aj súdiť ostatných („Ten teda vyzerá. Čo to má za topánky?“).
„Je to hlas, ktorý používame na to, aby sme sa kontrolovali, kritizovali, aby sme pochybovali – čo môže byť zhubné. Môže však byť aj užitočným nástrojom. Môžeme sa ním motivovať, ľahšie chápať svet okolo nás aj meniace sa situácie,“ povedala Lauren Marksová.
Kedysi tento vnútorný hlas považovala za svoje myslenie. Teraz pochopila, že myslí aj bez slov. „V mnohých ohľadoch som nikdy nemyslela jasnejšie,“ povedala.
Cena za radosť
Lauren stratila strach, smútok i starosti. Bola úplne ponorená do okamihu, do zvedavosti, do krásy života v každom jeho aspekte. Zároveň ale niečo stratila. Schopnosť porozumenia. „Po mŕtvici moja emočná citlivosť ohromne otupela. Bolo pre mňa ťažké chápať, čo si ďalší ľudia môžu myslieť, a nemala som veľký záujem to zisťovať,“ priznáva.
Jej nezáujem o medziľudské vzťahy nepramenil len z úplnej spokojnosti, v ktorej žila, ale aj z jej zdravotného stavu.
Prasklina v strednej mozgovej tepne v ľavej hemisfére odrezala od prísunu krvi nielen centrá zodpovedné za reč, ale aj centrá zodpovedné za zvyky, rozpoznávacie schopnosti a emócie.
Nič neobvyklé
Takéto stavy nie sú po mŕtvici úplne ojedinelé. Klinický psychológ Scott Moss napísal o svojej mŕtvici toto: „Nemal som problémy so sústredením. To len slová, či už samostatné, alebo v kombinácii, nemali žiaden zmysel, a čo bolo ešte úžasnejšie, znepokojovalo ma to len trošičku. Stratil som aj schopnosť hovoriť sám so sebou. Jednoducho som existoval. Bolo to, ako by bez slov nemohol existovať zajtrajšok.“
Doktorka Jill Bolt Taylorová po svojom zážitku s mŕtvicou zasa napísala: „Nirvána je len jednu myšlienku ďaleko – alebo v mojom jazyku (jazyku vedy), hlboký vnútorný mier existuje vo vedomí našej pravej hemisféry.“
Mozog je rozdelený na pravú a ľavú hemisféru. Naša ľavá hemisféra je zameraná na detaily a je oveľa viac verbálna. Pravá hemisféra je zodpovedná za (pod-)vedomie a je oveľa ostražitejšia a vnímavejšia než ľavá hemisféra. Zvyčajne spolupracujú, obe sú ale schopné fungovať samostatne. Jedna tiež môže byť dominantná, kým sa druhá lieči.
„V ktoromkoľvek okamihu sa môžete rozhodnúť, že sa pôjdete prejsť do tejto časti mozgu, do mierumilovného stavu, ak ste teda ochotní zastaviť kognitívnu zmesku myšlienok, obáv (hnevu) – odtrhnúť sa od akejkoľvek myšlienky, ktorá vás rozptyľuje od možnosti byť tu a teraz.
Práve to pre mňa mŕtvica urobila: utíšila dominantný, odsudzujúci hlas v ľavej časti mojej mysli. A keď sa to stalo, moje vedomie sídlilo uprostred sladkého pokoja,“ doplnila doktorka.
Adam nám dal slová a slová nám umožnili pomenovanie a poznanie. Dali nám tiež schopnosť kritiky a sebakritiky. Dali nám neustále hodnotenie. Ako povedal spisovateľ a kouč Chalmers Brothers: „Žijeme v slovách.“ Tak ako ryba žije vo vode, bez toho, aby poznala čokoľvek iné, tak ľudia od malička žijú v slovách a nepoznajú nič iné. Ale to neznamená, že nič iné neexistuje. Je možné dosiahnuť stav, kedy sa slová utíšia a zavládne pokoj.
„Slová môžu byť nádherné,“ uzavrela Lauren Marksová. „Skoro tak nádherné ako ticho, ktoré im predchádza.“
Choroby nechodia po horách, ale po ľuďoch. Aj keď sa na ne vopred nedá úplne pripraviť, niečo málo urobiť ide… Dali sme pre vás dohromady novú špeciálnu microsite s názvom Koľko stojí zdravie. Prečítajte si, ako dlho trvá priemerná pracovná neschopnosť, či na akú podporu od štátu máte nárok, keď dlhodobo ochoriete.
