Aká bola tvoja prvá spánková paralýza?
Zažila som ju v období, keď sa mi snívali nepríjemné nočné mory. Spánkovú paralýzu a desivé sny som však od seba dokázala rozlíšiť. Bola som presvedčená, že sa nejedná len o obyčajný sen. Vedela som, že to bolo reálne. Pamätám si, že mi na okraji postele sedel veľký čierny tieň. Prebudila som sa a on vyskočil oknom von. Išla som znovu spať.
Kedy sa ti to stalo?
Chodila som ešte na gympel, ale nespomínam si, či do tretieho alebo do štvrtého ročníka. Od prvej paralýzy už uplynulo minimálne päť rokov.
Čo si si o nej vtedy myslela?
Mala som veľký strach. Vôbec mi v tej chvíli nenapadlo, že by to bolo niečo iracionálne. V tom čase som si myslela, že existujú nejaké veci, ako sa hovorí, medzi nebom a zemou. Keď som sa v noci zobudila a videla, že mi na posteli sedí niečo obrovské, nenapadlo by mi si o sebe myslieť, že som blázon.
Ostatné spánkové paralýzy boli rovnaké ako tá prvá?
Nie tak celkom. Počas prvej paralýzy som ten čierny tieň videla na vlastné oči. Potom som ho už nikdy nevidela, len som ho na sebe cítila. Navyše predtým sa mi to dialo pri prebúdzaní a v poslednej dobe pri zaspávaní.
Mohla by si mi opísať celý priebeh tvojej spánkovej paralýzy?
V noci som cítila, ako sa prebúdzam, začala som vnímať veci okolo seba. Ležala som na bruchu. Háčik bol v tom, že som sa nemohla pohnúť. Cítila som, ako mi niečo sedí na chrbte. Bola som presvedčená, že sa jedná zase o ten čierny tieň.
Vnímala som ho ako veľkú hmotu, ktorá ma dusí. Mala som pri tom neskutočný strach, zrejme najhorší, aký som kedy vo svojom živote vôbec zažila.
Môžeš ten strach k niečomu prirovnať alebo bližšie špecifikovať?
Vlastne nemôžem. V bežnom živote som sa nikdy s takým strachom nestretla. Skús si predstaviť, že sa prebudíš a niekto alebo skôr niečo ti sedí na chrbte. A počuješ, ako to dýcha. Všade je tma a ty len cítiš, ako sa potíš. Vnímaš, ako ti kvapôčky potu stekajú všade po tele a pritom sa nemôžeš poriadne ani nadýchnuť. Máš veľký strach sa pohnúť, pretože nevieš, čo to na tom chrbte máš. Ty to vlastne ani nechceš vedieť, ale zároveň s tým musíš niečo robiť, pretože nechceš umrieť. Kvôli tomu sa prekonáš a skúsiš pohnúť aspoň prstami. Mozgom k nim vysielaš príkazy, ale nič sa nedeje. Nepohneš sa ani o kúsok. V tej chvíli ešte viac spanikáriš, pretože máš strach, že zomrieš a nemôžeš bojovať o život. Nevieš, aký s tebou „to niečo“ má zámer. Chceš hovoriť, kričať, ale nejde to. Nevieš, či sa máš hýbať, poddať alebo čo vlastne robiť.
Máš počas toho stavu naozaj pocit, že je to tvoj koniec?
Mám pocit, že počas paralýzy zomieram. Uvedomujem si to hneď počas prvej sekundy. Nemám ani priestor k tomu, aby som uvažovala nad tým, ako je možné, že mi na tom chrbte niečo sedí. Cítim len strach.
Spomenula si, že pri paralýze vnímaš, ako tá vec dýcha. Počuješ počas nej ešte niečo?
Búšenie srdca, inak nič. Spätne si myslím, že ide o zvuk môjho dychu, ale počas doby, keď som paralyzovaná, to nedokážem rozoznať.
Ako dlho paralýza zvyčajne trvá?
Ťažko sa počas nej odhaduje čas. Môže to trvať len pár minút, ale ja mám pocit, že sa to deje celú večnosť.
Ako paralýza nakoniec skončí?
Skôr alebo neskôr sa mi vždy podarilo nejakou časťou tela pohnúť. Potom zrazu všetko zmizlo a úplne som sa zobudila. Odchádzal zo mňa strach a všimla som si pod sebou kaluže potu. Nemala som strach z toho, že sa to niekde v izbe schovalo. Zabudla som na tú hrôzu, ale napriek tomu som sa cítila čudne. Keď som spala ešte v izbe so sestrou, otočila som sa k nej a chytila ju za ruku. Potrebovala som sa presvedčiť, že som naozaj hore. Potom som paradoxne rýchlo zaspala.
Pomáha ti nejako, keď nezaspávaš v miestnosti sama?
Počas paralýzy som nevnímala, že moja sestra ležala vedľa mňa. Trochu mi to pomohlo, pretože som mala pocit, že nezaspávam sama, ale to je všetko. Na samotný priebeh spánkovej paralýzy to nemá príliš vplyv.
Keď si sa ráno zobudila po takej divokej noci, čo sa v tebe odohrávalo?
Väčšinou som sa v pohode zobudila a išla si vyčistiť zuby. Počas toho som si zrazu uvedomila, čo sa mi v noci stalo. Rozplakala som sa.
Zverila si sa s tým niekomu?
Najskôr nie. Keď som mala sedemnásť, nebolo pre mňa ľahké za niekým prísť a povedať, že mi sedel prízrak v noci na posteli. Nevedela som, ako to vysvetliť. Po nejakej dobe som sa zverila mame a potom psychologičke.
Ako si zistila, že máš spánkovú paralýzu, keď si o nej dlho mlčala?
Prišla som na to pred dvoma rokmi úplnou náhodou. Sadla som si na záchod a na podlahe ležal časopis. Na jeho titulnej strane bol zväčšený titulok o spánkovej paralýze. Keď som zbadala tie dve slová, hneď som vedela, o čo sa jedná. Predtým som o nej v živote nepočula. Prečítala som si ten článok a zistila, že tým trpia aj ostatní ľudia. Cítila som sa veľmi šťastná.
Došlo mi, že nie som žiadny strachopud. Nie je to o tom, že som decko, ktoré sa bojí tmy. Mozog počas spánku jednoducho nefunguje, ako by mal.
Ako mozog počas paralýzy funguje?
Paralýza sa odohráva vždy v REM fáze. Mozog začína byť bdelý, ale telo stále ešte spí. Človek začína vnímať veci okolo seba. Veľakrát však úplne nedokáže rozlíšiť realitu od sna. Nachádza sa v takej medzistanici, kedy so sebou ešte absolútne nemôže pohnúť. K tomuto stavu sa pripájajú sluchové aj zrakové halucinácie. Podľa toho, čo som sa o paralýze dočítala, sa to stáva väčšinou ľuďom, ktorí spia na chrbte. Mňa sa to však stáva vždy len na bruchu. Z toho dôvodu som – v úvodzovkách – ochudobnená o ten zrakový vnem.
Na to, čo si teraz povedala, je pravdepodobne vedecké vysvetlenie. Nie je možné spánkovú paralýzu vysvetliť ešte iným spôsobom?
Spánkovou paralýzou trpeli ľudia už od pradávna. Nie je vylúčené, že sa od nej inšpirovali k vykresleniu čarodejníc a rôznych príšer. Vtedy sa to bralo tak, že duchovia existujú. Niekto si to môže vyložiť rovnako aj dnes.
K akej variante sa prikláňaš ty?
Nechcem sa nejako rúhať, ale k tej prvej, vedeckej. Keby som sa priklonila k tej druhej, zbláznim sa od strachu.
Nemohla by si si povedať, že už si paralýzu zažila, a preto sa jej nemusíš báť? Fyzicky ti nijako neublížila.
Zhruba pred rokom som začala chodiť k psychologičke a preberali sme to spolu. Povedala mi, čo mám robiť, aby ma to tak nezobralo. Tvrdila mi, že si v tej paralýze mám uvedomiť, že tento stav už poznám a že nesmiem panikáriť. Mám sa pokúsiť pomaly hýbať prstami, ak sa to hneď nepodarí, mám chvíľu počkať a potom to skúsiť znova. Uisťovala ma, že sa mi počas toho nemôže nič stať a rozhodne neumriem. Po rozhovore s ňou som k paralýzám už pristupovala trochu inak. Keď na mňa prišla znova, povedala som si v duchu, že viem, že neumriem a skúsim sa pohnúť.
Tým, že som do mozgu dostala logické myšlienky, odviedla som pozornosť od strachu. Snažila som sa pracovať vedome s tým, že sa snažím pohnúť. Veľmi som sa na to sústredila.
Podarilo sa mi zahýbať prstami, ale celou rukou nie. V tej chvíli som začala zase panikáriť. O niečo som sa pokúsila, ale k ničomu to neviedlo. Skúsila som sa znovu upokojiť a zase hýbať rukou. Podarilo sa. V tú chvíľu, kedy som pohla celou pažou, som mala pocit, že som mykla aj celým telom a zmizlo to. Bolo to preč.
To je skvelé, že si našla spôsob, ako s paralýzou bojovať.
To síce áno, ale problém bol v tom, že som začínala mať tých paralýz viac za jednu noc. To už bolo naozaj veľmi nepríjemné. Vo výsledku ten spánok pre mňa nemal relaxačnú funkciu. Ráno som bola vždy úplne odpísaná.
Dá sa paralýza liečiť ešte inak okrem psychoterapie?
Viem, že častá paralýza sa spája väčšinou ešte s inou spánkovou poruchou a to sa individuálne rieši liekmi. Osobne zdieľam názor, že táto porucha sa medikáciou vyliečiť nedá. Možné je len znížiť početnosť výskytu paralýzy. Psychoterapia podľa mňa pôsobí efektívnejšie.
Ako často máš paralýzy teraz?
Odkedy som ich začala preberať s psychologičkou, príliš často nie. Momentálne však toho veľa v noci nenaspím. Nemám v spánku dosť priestoru, aby sa tam odohrala paralýza. Moje spanie je momentálne tak nekvalitné, že ani neviem, či som vôbec za tú noc chvíľu spala. Každú chvíľu sa budím. Z toho dôvodu teraz nemám z paralýzy veľké obavy. Naposledy som ju zažila tento rok v januári.
Bála si sa kvôli nej niekedy zaspať?
Bála, ale nie každú noc. Mne sa paralýzy neobjavovali každý deň, ale napríklad niekoľkokrát do mesiaca. Boli dni, kedy som sa naozaj bála zaspať, ale niekedy zase nie.
Ako je možné, že niekedy si sa niekedy bála a inokedy nie?
V určitý deň som bola napríklad z niečoho vystresovaná a mozog si povedal, že nebudem mať kvôli tomu dobrý spánok a preto príde paralýza.
Je možné, že si tú paralýzu dokážeš týmto spôsobom vyvolať sama?
Pravdupovediac, úplne istá si tým nie som. Čím viac si niečo človek bude opakovať, potom je väčšia pravdepodobnosť, že sa to stane. Pri paralýze nemám istotu, že to tak funguje.
Nemala si z nej pocity strachu a úzkosti aj mimo spánku?
Väčšinou, keď som prežívala obdobie paralýzy, bola som úzkostná z úplne iných vecí. Občas prišla doba, kedy som ich mala často, ale nie každý deň. Z toho dôvodu ma to práve až tak veľmi neobmedzovalo.
Nechcela som to riešiť, pretože som mala pocit, že keď na to budem myslieť alebo o tom hovoriť, stane sa to znova. Odsúvala som to do pozadia.
Viaže sa paralýza na veľký stres?
Nepochybne. Ďalej tiež na zlý spánok, nepravidelnú životosprávu a psychické vyhorenie. Nemyslím si, že keď je človek v pohode, by sa musel obávať paralýzy.
Keď niekto trpí paralýzou, mal by dbať na pravidelný spánok. Snažíš sa spať aspoň osem hodín za noc?
Nie.
Prečo?
Pretože deň je príliš krátky, má len dvadsaťštyri hodín. Práve teraz na to nemám, žiaľ, čas. Začala som študovať dve školy naraz a na oboch po nás chcú, aby sme prečítali veľké množstvo kníh. Keby som spala osem hodín denne, nestihnem to.
Nedávno si mala prázdniny. V tej dobe si sa tiež nevyspala?
Nie, pretože spánok sa mi už tak rozhodil, že to nešlo. Nedávno som si o polnoci ľahla do postele a chcela som spať, ale nezaspala som za celú noc.
A to si za celú tú noc nebola vôbec unavená?
Bola a veľmi. Ja som už zo zúfalstva nevedela, čo robiť. Chvíľu som si čítala, potom sa pozerala do stropu a počítala ovečky. Pustila som si na mobile zvuk vtáčikov a bublajúci potôčik. Po nejakej dobe som to vzdala a dívala sa do mobilu, ako čas letí. O deviatej ráno som vstala, fungovala dve hodiny a bola totálne „vybavená“. Toto bol extrém, ale bežne nemôžem zaspať približne prvé tri hodiny, kedy už ležím v posteli. Tie celkovo štyri hodiny spánku mi však nestačia keď potrebujem vstávať. Navyše, aj keď zaspím, som schopná sa za tie štyri hodiny zobudiť hoc aj päťkrát.
Môj nestabilný spánok mi prišiel normálny, pretože už niekoľko rokov iný nezažívam. Moja psychiatrička mi povedala, že to rozhodne bežné nie je. Zistila som, že niektorí ľudia spia nepretržite celú noc a toto ja skutočne nepoznám.
Problémy so spánkom sa ti začali diať ešte pred alebo až po prvej paralýze?
Pravidelne som sa v noci budila ešte pred tým, než sa mi začala diať. Myslím, že to bolo niekedy na strednej škole.
Spomenieš si na to, kedy si sa naposledy dobre vyspala a nezobudila sa ani raz za noc?
To sa odohralo asi pred šiestimi rokmi. Výnimku tvorí alkohol. Ak sa opijem, zaspím a spím ako drevo. Lenže sa prebudím a je mi nanič, necítim sa vôbec vyspato. Viem len to, že som bola schopná spať štyri hodiny vkuse.
Nemyslíš si, že tvoj nekvalitný spánok má veľkú spojitosť s paralýzou?
Nemám o nej toľko načítané, aby som ti na to bola schopná odpovedať. Určite to spolu súvisí, ale nemám tušenie, do akej miery. Ja som sa vždy snažila plniť všetky veci do školy. Nebola som človek, ktorý by ju zanedbával, ale stresovalo ma, že som to všetko nestíhala. Vždy mi v noci v hlave prebiehali stresujúce myšlienky. Mozog si v tomto stave nedokáže dostatočne oddýchnuť.
Telo chce spať a hlava sa snaží stále fungovať. Keď sa ti v tomto stave podarí zaspať aspoň ľahko a za chvíľu sa zobudíš, máš paralýzu ako vyšitú.
Myslíš si, že sa ti ten spánok rozhodil len kvôli stresu z povinností?
Bola som nastavená tak, že musím vždy podať najlepší výkon. V tej dobe som to aplikovala na strednú školu a potom aj na vysokú. Na rok som mala prerušené štúdium a počas neho som pracovala. Mala som jednu prácu, ktorá nestačila, musela som k nej pribrať ešte ďalšiu.
Prečo?
Pretože som mala pocit, že nepodávam dostatočný výkon, že robím málo. Tak som si našla ešte druhú prácu. Do nej som vstávala o štvrtej ráno. Skončila som o pol deviatej. Potom som si šla na chvíľu ľahnúť. Na pol tretiu som ponáhľala do druhej práce. Teraz, keď o tom hovorím, dochádza mi, že vtedy sa mi ten spánok rozhodil najviac. Nečudujem sa, že mám dnes problém normálne odpočívať.
Berieš na ten rozhodený spánok nejaké lieky?
Nedávno mi ich moja psychiatrička predpísala, ale ešte som ich nemala čas vyskúšať. Čakám na deň, kedy budem vedieť, že na spánok budem môcť využiť aspoň tých osem hodín. Dúfam, že to zaberie.
Má u teba v rodine ešte niekto problémy so spánkom?
Mama spí zhruba dve hodiny denne. Pravdepodobne od nej som prevzala ten pocit, že musím fungovať na maximum. Keď nemohla spať, využila ten čas k práci. Spánková paralýza sa síce nededí po rodičoch, ale myslím si, že deti od nich môžu prevziať určité modely správania a konania. V mojom prípade je to zlé zaobchádzanie so spánkom a fungovanie na stopäťdesiat percent. Po tom všetkom sa už ani veľmi nečudujem, že ma paralýza raz za čas v noci prekvapí.
Máš pocit, že aj napriek všetkej tej hrôze, čo si zažila, ti paralýza priniesla niečo pozitívne?
Určite. Vďaka nej som začala riešiť niektoré svoje strachy, ktoré boli predtým zatlačené do pozadia. Prišla som na to, že sa príšerne bojím smrti, respektíve toho, čo je po nej. Paralýza mi dopomohla k tomu, aby som začala riešiť to, čo ma ťaží.
Choroby nechodia po horách, ale po ľuďoch. Aj keď sa na ne dopredu nedá úplne pripraviť, niečo málo sa urobiť dá… Dali sme pre vás dokopy špeciálnu microsite s názvom Koľko stojí zdravie. Prečítajte si, ako dlho trvá priemernápracovná neschopnosť, či na akú podporu od štátu máte nárok, keďdlhodobo ochoriete.
