„Najlepšie je zlyhať čo najviac a čo najrýchlejšie. Potom ľahšie prídete na to, ako uspieť. Znie to ako motto nejakého kreténa zo Silicon Valley, ale je to tak,“ povedal Josiah Zayner redaktorke magazínu Gizmodo, ktorá nejaký čas sledovala jeho netradičné povolanie. Asi by ste ho neuhádli: tridsiatnik s odfarbeným pruhom vo vlasoch a hromadou piercingov by na prvý pohľad mohol robiť v reklame, ale tiež šéfovať hipsterskej kaviarni.
V skutočnosti trávi pracovný čas v laboratóriu. A nie len tak hocijakom. Postavil si ho sám doma v garáži, vybavil svojpomocne a trochu punkovo v ňom koexistuje so svojimi kocúrmi Jamesom Baxterom a Trypsinom. Občas sa pristaví jeho brat alebo priateľka; o sterilnom prostredí sa veľmi hovoriť nedá. Pritom práve na tomto mieste sa odohrávajú niektoré z najodvážnejších a zároveň najšialenejších experimentov našej doby.
Rozsvietiť sa, alebo stmavnúť?
Jeho asi najslávnejším kúskom bol paradoxne pokus, ktorý sa nevydaril. Zayner si pri ňom do kožných buniek implantoval fluorescenčnú bielkovinu, tú, vďaka ktorej svietia medúzy. Dúfal, že sa tak stane prvým hybridom človeka a medúzy na svete: človekom, ktorý svieti v tme. Nevyšlo to, proteín sa v jeho tele replikoval len chvíľu a na to, aby sa jeho koža rozžiarila, to nestačilo.
Aj krátkodobý efekt ale považuje za úspech a poznamenáva, že to tiež bol jeden z jeho menej riskantných experimentov. „Žiarivý zelený proteín v skutočnosti neinteraguje s ničím, čo máte v bunkách. Proste tam je a svieti,“ vysvetlil v rozhovore.
A hneď redaktorku Kristen V. Brown prizval, aby monitorovala oveľa zásadnejší pokus, pri ktorom sa rozhodol pozmeniť bunkový metabolizmus. „To už je trošku strašidelné,“ priznal.
Cieľ? “Zvnútra” zmeniť pigmentáciu kože tak, aby ju mal tmavšiu. Asi ako po tetovaní hennou alebo keď sa príliš opálite. Zayner si k tomu vybral malý, okrúhly kúsok kože na paži; bunky, ktoré v ňom má, bude geneticky modifikovať. Začal s obyčajnou lepiacou páskou, ktorú si prikladal na kožu a prudko odtrhával, aby sa zbavil odumretých kožných buniek na povrchu. V ďalšom kroku si do kože vstrekol plazmid – molekulu DNA, ktorá sa v tele dokáže replikovať. Vybral si ten, ktorý obsahuje enzým tyrozinázy, látky zásadnej pre tvorbu tmavého farbiva, melanínu. Teoreticky by sa plazmid mal rozšíriť do kožných buniek a tyrozináza by mala na genetickej úrovni zvýšiť množstvo melanínu. A na koži by sa tak objavilo tmavé koliesko.
„Páni, na tomto je priamo napísané: Nepoužívať na ľuďoch,“ okomentoval vraj ampulku s genetickým materiálom, ktorý sa chystal injekčne vpraviť do vlastnej kože. Išlo o rovnaký gén, ktorý vedci nachádzajú v znamienkach, v ktorých niekedy začne bujnieť rakovina. Podľa Zaynera ale priame spojenie medzi daným génom a rakovinou ešte nikto nepreukázal. „Býva akurát prítomný na mieste činu.“
Rakovinu vraj asi nedostane, a ak by aj áno, verí, že ju odhalí včas.
Prečítajte si tiež: Výskum DNA: budeme raz vedieť opraviť všetky chyby v tele?
Mojim zločinom je zvedavosť
Zayner sa hrdo hlási k biohackerskej komunite, k ľuďom, čo aplikujú hackerskú etiku na rôzne odbory biológie. Priamo nadväzujú na hackerov počítačových. Majú blízko k anarchizmu, často sa upínajú k myšlienke lepšieho, utopického sveta a pre pomoc ľudstvu sú odhodlaní zájsť ďalej než väčšina z nás. Sú to vysoko inteligentní ľudia, experti vo svojich odboroch, avšak ich aktivity sa odohrávajú “v podsvetí”. Niekedy aj na hrane zákona.
Na hackerskú komunitu z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov Zayner sám odkazuje. Na konferencii BioHack The Planet, ktorú usporiadal vlani v apríli, s ploskačkou whisky v ruke recitoval Svedomie hackera, esej muža, ktorý si hovoril The Mentor. Napísal ju v roku 1986 po svojom zatknutí. V komunite sa odovzdáva dodnes a je známa tiež ako hackerský manifest. „Objavujeme (…) a vy hovoríte, že sme zločinci. Existujeme bez ohľadu na farbu pleti, na národnosť, bez náboženských predsudkov (…) a vy hovoríte, že sme zločinci,“ stojí v ňom. „Áno, som zločinec. Mojim zločinom je zvedavosť.“
Keď tieto slová Zayner precítene odrecituje, strhne sa potlesk. Na konferencii, a celkovo v jeho okolí, všetci zmýšľajú podobne. Ich cieľom nie je “zničiť systém”, ale urobiť vedu prístupnejšiu pre všetkých.
Biohackeri majú často klasické vedecké vzdelanie – Zayner sa môže chváliť doktorátom z biochémie a biofyziky z Chicagskej univerzity -, ale tiež odpor k veľmi exkluzívnemu prostrediu “oficiálnych” vedeckých laboratórií, centier a kliník. Korporátny a konzervatívny prístup k vede je podľa neho na škodu. To je dôvod, prečo vznikajú laboratóriá, ako je revolučný newyorský Genspace, vlastne taký vedecký Hub s uvoľnenejšou atmosférou, než aká panuje napríklad na univerzitách. Vybavenie je podobné, rozdiel je hlavne v prístupe. „Nemáme tu učiteľov, ale mentorov, a tí vám umožnia robiť to, čo vás práve zaujíma, a hneď,“ vysvetlil magazínu Wired jeho spoluzakladateľ Dan Grushkin. Za členstvo však platíte sto dolárov mesačne.
Radikálnym biohackerom to nestačí. V malých, podomácky zariadených laboratóriách sa púšťajú do experimentov, ktoré by v oficiálnych kruhoch neprešli. Často práve na vlastnom tele. Laboratórne vybavenie, pomôcky nielen na genetické inžinierstvo a potrebné chemikálie zháňajú od špeciálnych distribútorov. Jedným z nich je aj Zayner, ktorý pred časom vymenil teplé miestečko v laboratóriách NASA za vlastný biznis: na internete začal predávať lacné pipety, ampulky, neskôr aj experimentálne sety.
Dnes od neho nakupujú ako hackeri, tak školy a vedecké laboratória a vlani vraj mal jeho e-shop The Odin obrat pol milióna dolárov.
Streliť si trochu CRISPRu
Vedľa produktov, ako je sada “Nechajte kvasinky rozžiariť” alebo začiatočnícky set “Vytvorte si doma nové antibiotiká”, si u neho môžete kúpiť CRISPR / Cas9. Možno vám táto skratka nič nepovie, vo svete genetického inžinierstva je ale známa a opradená mnohými legendami. Ide o technológiu, ktorá v sebe kombinuje určité úseky DNA (CRISPR je skratka pre segmenty nahromadených pravidelne rozmiestnených krátkych palindromických repetícií) a proteín Cas9. Výsledný systém dokáže pri správnom použití rozstrihnúť ľubovoľnú sekvenciu ľudskej DNA. Čisto teoreticky sa potom na dané miesto dá nadviazať zvolený gén.
S tým aspoň počítajú biohackeri na čele s Josiah Zaynerom, ktorý verí, že v budúcnosti bude každý človek schopný upravovať vlastnú DNA podľa potreby. Niekoho to napĺňa hrôzou, ale Zaynera optimizmom. „Často počúvam o strachu, aby to niekto nezneužil. Aby kvôli tomu nezomierali ľudia. Viete, čo naháňa strach mne? Myšlienka na všetkých, čo v súčasnosti umierajú na rakovinu alebo majú genetické poruchy – a ktorých nedokážeme zachrániť.“ Je dobrý rečník, aj keď trochu teatrálny: „Ako vedci máte poslanie. Ste tvorcovia poznania, staviteľmi svetov, ale aj ich ničiteľmi. Ako by ste si mohli dať za cieľ čokoľvek iné než zachraňovať ľudské životy?“
K záchrane sveta má sám zatiaľ ďaleko, ale každý pokus, ktorý vykoná vo svojej garáži, nehľadiac na to, ako nebezpečný, či naopak zdanlivo marginálny je, je podľa neho krokom k lepšej budúcnosti.
Teraz už vieme, že pokus so stmavovaním kože tiež nevyšiel. O pol roka neskôr ho však redaktorka Kristen V. Brown sledovala na prednáške, kde hovoril o svojom novom úmysle: CRISPR / Cas9 zmiešal s génom, ktorý zlepšuje rast svalovej hmoty, a výslednú zmes si chcel pichnúť do ľavého predlaktia. CRISPR by mal narušiť DNA, gén pre rast svalovej hmoty by sa k nemu mal pripojiť, a ak všetko pôjde hladko, zmení sa Zaynerovo genetické nastavenie a narastú mu svaly.
Zayner publiku všetko detailne vysvetlil, ale k tomu, aby injekciu sám použil, sa nemal. Do chvíle, kedy sa ho jedna z prizerajúcich opýtala, čo mu bráni, aby technológiu vyskúšal. Roztrasený a nervózny, ale posilnený alkoholom sa rozhodol to urobiť. Pred zrakmi všetkých si zmes aplikoval do paže a prednášku ukončil slovami: „Dám vám vedieť, ako to dopadlo.“ Ako to naozaj dopadlo, zatiaľ nevieme. Je možné, že experiment žiadne výsledky neprinesie. Že je to v Zaynerovom prípade až príliš častý záver? Nevadí, ide sa ďalej. Spomeňte na jeho slová o tom, že poriadny a poriadne rýchly neúspech je tá najlepšia forma neúspechu.
Nové črevá z hotelovej izby
Minimálne jeden zo svojich šialených pokusov pritom za vydarený považuje. Nešlo vtedy o DNA, ale o baktérie – to keď sa rozhodol transplantovať si do tela ľudský exkrement. Mal k tomu svoje dôvody: od mladosti ho trápili problémy s trávením, doktori vraj nevedeli, čo s tým, a nepomohla ani žiadna z množstva diét, ktoré vyskúšal. Rozhodol sa preto, že si upraví črevnú mikroflóru, a to sám, podomácky, za pomoci výkalov, ktoré mu venoval jeden známy. Ako má vo zvyku, aj tentoraz si so sebou na sledovanie experimentu prizval novinárov. Bolo to v roku 2016 a Arielle Duhaime-Ross, reportérka The Verge, za ním vyrazila do hotelovej izby blízko sanfranciského letiska. Prečo hotel? Sterilné prostredie to rozhodne nie je, zvlášť keď si ako Zayner vezmete so sebou sprievod v podobe dvoch mačiek. Na rozdiel od jeho bytu tu ale zatiaľ neexistovali stopy jeho vlastného mikrobiómu. Toho bolo treba sa zbaviť. Zayner si niekoľko dní dopredu ordinoval vysoké dávky antibiotík, aby odstránil baktérie vo vlastných črevách.
V kúpeľni hotela si potom antibiotickým roztokom vypláchol ústa a nos, rovnakou tekutinou si dôkladne vyčistil aj celé telo. Potom zhltol dávku kapsúl, ktoré si sám pripravil: obsahovali roztok exkrementu od Zaynerovho bývalého spolužiaka.
„V tom je práve najväčšie riziko. Ak sa v kapsuliach namnožili nejakej toxické baktérie, budem asi musieť do nemocnice,“ vykladal zvesela. V ďalšom kroku použil roztok, v ktorom boli spolužiakove baktérie zoškrabané z jeho kože. Zayner si ho aplikoval na väčšinu tela, do úst a do nosovej dutiny. Nakonec sa prezliekol do čistého oblečenia a uvelebil sa vo svojej novej, prinajmenšom diskutabilnej, karanténe. Tento proces bude opakovať tri dni. Výlety má “povolené” len do hotelovej reštaurácie, jesť totiž plánuje normálne. Aspoň hneď uvidí, ako sa mu zmenilo trávenie. Už pár týždňov po experimente dostala redaktorka e-mail s predmetom “nový žalúdok krásne šliape”.
Zayner jej rozpísal svoj jedálniček z poslednej doby: bol na konferencii v New Orleanse, a tak si doprial pochúťky ako vyprážané kurča, dolky, langustu, pivo, milovanú whisky aj miešané nápoje vrátane vodky s energetickým nápojom. Predtým by mu to neurobilo dobre, teraz to vraj jeho žalúdok zvláda ‚akoby mal znova dvadsaťjeden‘“. Nadšený bol aj po niekoľkých mesiacoch. Laboratórne porovnanie, ktoré si objednal, síce ukázalo, že spolužiakove baktérie sa mu na koži a na sliznici neuchytili, zato zloženie jeho exkrementov sa priblížilo tým transplantovaným. Sám sa vraj cíti oveľa lepšie, problémy s trávením skoro ustali a od svojho darcu sa vraj “nakazil” chuťou na sladké. Z vedeckého hľadiska to síce pádne dôkazy nie sú, Josiah Zayner však žiari šťastím. A už vymýšľa ďalšiu revolúciu.
Choroby nechodia po horách, ale po ľuďoch. Aj keď sa na ne vopred nedá úplne pripraviť, niečo málo urobiť ide… Dali sme pre vás dohromady novú špeciálnu microsite s názvom Koľko stojí zdravie. Prečítajte si, ako dlho trvá priemerná pracovná neschopnosť, či na akú podporu od štátu máte nárok, keď dlhodobo ochoriete.
Prečítajte si tiež: Ľudia ako počítače. Vedci nás programujú na telepatiu a lepšie zdravie.
