Darwinova teória prirodzeného výberu nebola prvým vedeckým pohľadom na problematiku dedičnosti. Jej predchodcom bol tzv. lamarckizmus, ktorý učil, že gény sa upravujú za pochodu podľa potrieb prostredia. Príkladom teórie, ktorá nesie názov po svojom autorovi, francúzskom prírodovedcovi Jeanovi-Baptistovi Lamarckovi, môže byť žirafa, ktorá jedného dňa objaví, že nejšťavnatejšie lístočky sú vysoko v korunách stromov. Jej krk sa preto bude predlžovať s každou generáciou. Darwinova teória tú Lamarckovu na dlhú dobu prevalcovala. V posledných desaťročiach sa však objavila epigenetika, ktorá dáva do istej miery za pravdu obom svojim predchodkyniam.
Génová manifestácia
Grécka predpona epi znamená nad. Vychádza z predpokladu, že nie všetky gény, ktoré sú v našej DNA uložené, sa nutne musia prejaviť. Epigenetika skúma faktory, ktoré ovplyvňujú tzv. génovú expresiu.
„Epigenetika nám ukazuje ako prostredie ovplyvňuje, ktoré gény sa prejavia, a ktoré nie. Podieľa sa spoločne s ďalšími vlastnosťami aj na zdraví našich detí, pamäti, schopnosti učiť sa a reakciách na stres. K našej DNA sa sťa inštrukcie k jej interpretácií pripájajú aj životy našich rodičov a prarodičov, ich strava aj vzdelanie, starostlivosť, ktorú im venovali ich rodičia, traumy, ktoré mohli utrpieť a možno aj mnohé ďalšie zážitky,“ povedala pre portál Neuropsychoterapist.com doktorka Haley Peckham.
Samotná DNA teda nie je žiadny jednoznačný popis budúceho jedinca. Mali by sme ju chápať skôr ako recept, ktorý sa nemusí bezo zvyšku dodržať. Jednotlivé gény sa totiž prejavujú v dôsledku zložitých bunkových dejov.
DNA sa uverejňuje do RNA, čo je kyselina, podľa ktorej sa vyrábajú dôležité látky. Napríklad hormóny a neurotransmitery, ktoré ovplyvňujú naše psychické zdravie.
Prečítajte si tiež: Výskum DNA: budeme raz vedieť opraviť všetky chyby v tele?
Chémia v nás
Na niektoré body v DNA sa pritom môžu nadviazať aj iné látky, napríklad metyl, a brániť jej otlačeniu. Je to podobné, ako keď nasypete piesok do pečiatky, ktorá sa potom neotlačí úplne.
Nejedná sa pritom o nič zlé. Všetky naše bunky obsahujú celú DNA, takže je nutné jej nepotrebné časti nejako vypnúť: bunky žalúdka prirodzene nepotrebujú gény využívané mozgom a naopak. Dobre to ilustrujú včely: zatiaľčo väčšina z nich sa rodí ako robotníčky, ich spoločenstvo potrebuje aj kráľovnú, ktorá inak vyzerá a inak sa aj správa. Práve metylácia zabezpečuje, aby sa gény prejavili u kráľovnej inak ako u obyčajných včiel napriek rovnakej DNA. Zásadné na týchto úpravách génov je, že sa dedia medzi jednotlivými bunkami a niekedy aj medzi rodičmi a potomkami. V centre našej pozornosti pritom stojí práve spomínaná metylácia, pretože je z popisovaných zmien najstálejšia, takže organizmus ovplyvňuje dlhodobo a pohlavnými bunkami sa prenáša aj na potomkov, takže pôsobí aj na ďalšie generácie. Metylácia súvisí s radom chorôb od rakoviny po schizofréniu.
Narušuje pritom zavedené striktné rozdelenie ochorenia na „dedičné“ a „získané“, pretože metyláciu príslušných génov dedíme od rodičov a zároveň aj meníme svojím vlastným životom.
Epigenetika, stres a depresia
Dobre preskúmané sú epigenetické mechanizmy týkajúce sa prežívania stresu. Náchylnosť ku stresu, depresivite alebo úzkostiam súvisí s biológiou našich mozgov – s hladinou rôznych neurotransmiterov a hormónov – a tiež s množstvom receptorov, ktoré na ich prítomnosť reagujú. Najčastejšie predpisované anidepresíva patria do skupiny SSRI – a pôsobia tak, že znižujú vstrebávanie neurotransmiteru serotonínu do buniek. Medzi neurónmi je preto serotonínu viac – čo niekedy pomáha depresiu utlmiť.
Fungovanie serotonínového systému i zvládanie stresu pritom závisí, okrem iného, práve na metylácii príslušných génov. Tá ovplyvňuje, koľko serotonínu sa bude vytvárať, koľko receptorov na neho bude reagovať, aj koľko látok, ktoré ho rozkladajú alebo prenášajú späť do buniek, sa vyplaví. A množstvo receptorov stresových hormónov taktiež spoluurčuje metylácia určitých génov. Tú do určitej miery dedíme, ale zásadný pre ňu je aj vplyv výchovy v ranom detstve. Množstvo výskumov preukazuje epigenetické vplyvy práve na citlivej starostlivosti rodičov.
Ako je dôležitá láska
Výskumy uskutočnené na myšiach preukázali vplyv maznania sa mláďat s rodičmi na fungovanie génu pre stresové receptory v mozgu. Pri maznaní a olizovaní myších mláďat prirodzene dochádza k mnohým hormonálnym a nervovým dejom. Tie sú samé o sebe možno len dočasné – ale zároveň ovplyvňujú hladiny enzýmov, ktoré spôsobujú nadväzovanie a odlučovanie sa metylu z rôznych génov. Mláďa, o ktoré sa myšia matka v detstve dobre starala, bude aj v dospelosti produkovať viac receptorov, ktoré mu budú pomáhať dobre tlmiť stres. Zanedbávané mláďatá naopak majú takých receptorov málo, čo zvyšuje ich dispozície pre rad duševných problémov.
Podobné vplyvy sa pritom často prenášajú aj na ďalšiu generáciu, a to isté podľa všetkého platí aj pre ľudí.
Zlepšime život svojim prapravnukom
Čo to znamená pre bežného človeka? Epigenetika neprináša len zaujímavé vedecké novinky vhodné ku káve, ale aj celkom praktické informácie. Spôsob, akým žijeme – strava, stres, odpočinok, vzťahy s blízkymi ľuďmi, meditácie, to všetko ovplyvňuje naše gény, ktoré odovzdávame svojim potomkom. Vďaka epigenetike vieme, že každý prechodný stav mysle ovplyvňuje aj naše telo a trvalo sa v nás zapisuje. Vieme, že deti aj dospelí potrebujú dôverný ľudský kontakt, ktorý ovplyvňuje transkripciu génov v mozgu, a teda aj celý ďalší život. A že psychoterapia nie je len márne rozprávanie, ale zážitok vzťahu, ktorého neurogenetické dôsledky majú moc dlhodobo ovplyvniť ako človeka samotného, tak aj jeho potomkov.
Choroby nechodia po horách, ale po ľuďoch. Aj keď sa na ne vopred nedá úplne pripraviť, niečo málo urobiť ide… Dali sme pre vás dohromady novú špeciálnu microsite s názvom Koľko stojí zdravie. Prečítajte si, ako dlho trvá priemerná pracovná neschopnosť, či na akú podporu od štátu máte nárok, keď dlhodobo ochoriete.
