Akokoľvek sa v súčasnom európskom kontexte jedná o raritu, v juhovýchodnej Ázii takú ťažkosť považujú za natoľko obvyklú, že pre ňu majú vlastný názov: koro. Choroba spočíva v mylnom, ale intenzívnym pocite, že sa človeku genitálie “zaťahujú” do tela – a presvedčenie, že v dôsledku toho čoskoro zomrie. Taký pocit prirodzene sprevádza silná úzkosť.
Ako je možné, že sa koro prejavuje len niekde? Ak by sa prejavovalo iba na jednom mieste, mohli by sme si myslieť, že sa jedná o nejakú miestnu poveru. Tak jednoduché to ale nie je: koro nachádzame naprieč Áziou, Afrikou a občas aj ďalšími kontinentami; niekde za problémy môžu údajné urieknutia, inde duchovia, ďalší ľudia ho považujú za dôsledok otravy – a konečne spomínaný Grék za pôsobenie vírusu. Dôvod pre existenciu choroby koro je teda zrejme dostupný ako-tak všade.
Prečítajte si tiež: Ako nás naša spoločnosť predurčuje k tomu byť nešťastnými
Za všetko môže kultúra
V Nigérii prepukla na jeseň roku 1990 celá epidémia koro – a to v čase ekonomických problémov. Jedná sa o zhodu okolností? Zrejme nie: koro môžeme chápať ako jednu z možných foriem úzkosti. Psychiatrická antropológia ukazuje, že kultúra formuje to, ako sa prejavujú psychiatrické, ale aj ďalšie choroby. Pre človeka, ktorý žije v prostredí určitej kultúry, tak môže byť logickejšie prejaviť svoje utrpenie a úzkosť formou koro – zatiaľ čo niekto z inej kultúry môže trpieť poruchou sebavedomia. Alebo prestať jesť.
Práve anorexia ukazuje, aký vplyv má kultúra na psychiatrické ochorenia. V Hongkongu sa začiatkom deväťdesiatych rokov jednalo o neznámu chorobu. Pacienti, ktorí trpeli ťažkosťami s jedlom, sa objavovali len zriedka – a ak, tak sa sťažovali, že nemajú chuť do jedla, ale nemali potrebu chudnúť. Jedna z takýchto pacientok potom na dôsledok podvýživy skolabovala na verejnosti a neskôr zomrela. Jej prípad naplnil titulky médií, a dostal tak do povedomia obyvateľov západný koncept anorexie – a počas niekoľkých mesiacov začali k psychiatrom prúdiť davy anorektičiek. Novinové články stačili na vyvolanie epidémie.
Prípad hongkongskej anorexie ukazuje, že naša “západná” klasifikácia duševného zdravia a chorôb neplatí úplne všeobecne: jedná sa o systém, ktorý sme si vytvorili sami pre seba.
96 % účastníkov psychologických výskumov pochádza z 12 % obyvateľov zemegule, navyše z tých, ktorí žijú v najrozvinutejších krajinách. Vžil sa pre nich anglický akronym WEIRD (slovensky “zvláštni”) zložený zo slov “western, educated, industrialised, rich, democratic” (západní, vzdelaní, industrializovaní, bohatí, demokratickí).
Trpíte potichu alebo nahlas?
V čom sa odlišujeme od tých, ktorí “WEIRD” nie sú? V oblasti uvažovania napríklad tzv. analytickým kognitívnym štýlom. Na rozdiel od napríklad ázijských národov, ktoré typicky premýšľajú skôr holisticky. Ak by ste mali uhádnuť, ktoré dva objekty z trojice “panda”, “banán” a “opica” patria k sebe, čo by ste odpovedali? Väčšina Európanov k sebe priradí pandu a opicu, pretože sa jedná o zvieratá, zatiaľ čo banán je ovocie. Aziat ale častejšie vidí súvislosť medzi opicou a banánom, pretože opice banány jedia, ukázal výskum. Jedná sa o jednoduchý príklad – aj ten ale môže ukázať, aké absurdné by pri takomto porovnávaní boli napríklad rôzne “testy inteligencie”.
V oblasti psychických ťažkostí preukázal odlišnosť napríklad výskum mládeže navštevujúcej psychiatrov v USA a v Thajsku. Thajskí psychiatri sa oproti tým americkým častejšie stretávali s deťmi trpiacimi “potichu”, napríklad depresiami alebo úzkosťami. Americká mládež naopak mávala relatívne častejšie problémy prejavujúce sa “navonok” – napríklad nepokojom alebo agresívnym správaním.
Dôležitý je aj rozdiel v tom, ako psychicky chorých ľudí vnímame a liečime.
“Západná” psychiatria dlho presadzovala pohľad na duševné ťažkosti ako na biologické poruchy, za ktoré môžu nejaké chemické procesy v hlave. Výhodou takéhoto presvedčenia je, že ich ľudia začali brať vážne a prestali z nich obviňovať samotných pacientov.
Kto za čo môže?
Ukazuje sa ale i množstvo nevýhod: ak si myslíme, že má niekto “problém s mozgom”, správame sa k nemu horšie, než ak sme presvedčení, že za ten istý problém môže napríklad trauma z detstva. Ono “horšie” pritom neznamená žiadnu zámernú averziu – skôr to, že si od chorého udržiavame väčší odstup. Podľa niektorých výskumov tiež máme väčšie sklony mu pomáhať a jeho chorobou sa prehnane zaoberať – a to v prílišnej miere škodí. Presvedčenie o “biologickej” podstate problému navyše vyvoláva dojem, že sa jedná o trvalý stav, ktorý nemožno zmeniť. Práve viera v zlepšenie je pritom jednou zo základných podmienok uzdravovania.
Naša západná medicína na také efekty často zabúda: za všetkým vidia biológiu, ktorú tiež lieči. Biologické pochody sú ale len časťou skutočnosti; na všetky choroby – a najmä tie psychické – pôsobí aj naša spokojnosť, medziľudské vzťahy a ďalšie vplyvy. Nedávny výskum napríklad ukázal skrátenie doby uzdravovania o desatinu, ak pacienti vnímali správanie svojho lekára ako výnimočne vľúdne – a to len u obyčajného prechladnutia.
Bola by preto chyba biologickú medicínu odmietať: najmä vďaka nej sa dožívame výrazne vyššieho veku než ľudia žijúci o tisíc rokov skôr alebo o tisíc kilometrov inde.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možno že si potom budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…
Prečítajte si tiež: Antropológ: Človek nemá šialenstvo, šialenstvo má jeho
