„Mali sme tu pána, ktorý si robil mojito a prišiel s odseknutým prstom. V mixéri vyrábal ľadovú triešť a keď sa mu vzpriečila kocka ľadu, tak do neho strčil ruku, aby ju posunul. To nevymyslíte, “ spomína Otakar Dosoudil, traumatológ 1. ortopedickej kliniky 1. LF UK slúžiaci na Oddelení urgentného príjmu dospelých v pražskej Fakultnej nemocnici v Motole. „Navyše sa volal Ňouma.”
Je takýchto kurióznych prípadov veľa?
Kdeže, život nie je seriál. Najčastejšie riešime odreniny, drobné rezné rany, vytknuté kotníky, zlomeniny. Šijeme, sadrujeme a tak ďalej. Pokiaľ je zlomenina na operáciu, prevezieme pacienta na oddelenie.
Len extra akútne prípady idú na sálu rovno od nás. Áno, máme pacientov po ťažkých nehodách, ktorých privezú vrtuľníkom, ale tiež dosť ľudí , čo prídu s maličkosťou, ktorá ich už otravuje tri týždne a Motol je teraz už na trase metra.
Keď sme dohadovali rozhovor, vraveli ste navyše, že by ho mohla prekaziť poľadovica.
Je to tak. Metro síce prudko zvýšilo počet pacientov dlhodobo, ale stále platí, že sme “sezónne” pracovisko. Tu hneď spoznáte, keď vonku začne mrznúť alebo ľudia naopak po zime vytiahnu bicykle a kolieskové korčule. To isté záhradkári. Keď orezávajú stromčeky alebo niečo oberajú, hneď je tu plno. Typické sú orechy, ľudia skáču po konároch, aby ich striasli a suché vetvy to logicky často nevydržia. No a kosti tiež nie.
Čo všetko patrí pod pojem urgentný príjem?
Motol minulý rok prešiel na moderný západný model veľkého príjmu pre všetky akútne stavy. Možno to poznáte zo seriálu Pohotovosť. Pacienti už nemusia pobehovať s prepáčením ako šialení od vyšetrenia k vyšetreniu, ale špecialisti za nimi prídu sem. Ja ako traumatológ riešim celé spektrum úrazov, ďalší kolegovia zase všetky akútne neúrazové stavy vrátane mŕtvic, infarktov a pod. Sú tu i neurológovia, chirurgovia, urológovia… Na jednom poschodí je röntgen, ultrazvuk i cétečko. Nemocnica je na túto novú prevádzku patrične hrdá. Máme tu vlastne hneď dva, oproti v budove je urgentný príjem pre deti. Pracoval som tam tri roky, potom som prestúpil na dospelých.
S dospelými je ľahšia reč?
Je to obvykle jednoduchšie, áno, ale napríklad dohovoriť sa s rodičmi bolo psychicky omnoho náročnejšie, než komunikácia so samotnými detskými pacientami. Stále mi tá práca , ale veľa dáva. Mám pár kolegov, i mladších, ktorí tu zažívali pocit vyhorenia, ale mňa kontakt s pacientami baví. Teda okrem piatkových nočných s opilcami. Som pozitívny človek, šťastný, že môžem ľuďom pomáhať. Mám malú dcéru, ktorá práve začína komunikovať, a to je obrovský relax.
Máte doma ako lekár z úrazového podobnú rolu ako klasická mama – učiteľka ?
To asi nie, nie som žiaden pedant. Ale prevenciu by som nepodceňoval. Auto mám na zimu prezuté, dodržujem bezpečnostné opatrenia a pri športe nosím chrániče. Predsa len som videl pomerne dosť úrazov. Ale aby som bol úprimný, príležitostne sa rád zveziem rýchlejšie, pokiaľ idem sám a cesta je prázdna a suchá, inak ale jazdím myslím dosť bezpečne. Možno je to skôr vekom a skúsenosťou. Typický je trebárs “syndróm posledného polienka” . Už to máte skoro hotové, takže trochu vypnete a malér je na svete. Tiež nehody sa stávajú pár kilometrov pred cieľom. Verím, že väčšine úrazov sa dá vyhnúť, ale úprimne každému doporučujem nejaké úrazové poistenie. Keď pacienti zistia, akú dostanú nemocenskú, väčšinou sa tvária dosť zúfalo.
Zakázal by ste adrenalínové športy?
Nie je dôvod. Následky týchto úrazov neodčerpávajú také čiastky, aby dávalo zmysel proti nim nejak bojovať. Sám som si vyskúšal niekoľko sólo zoskokov padákom, takže to vlastne úplne chápem. Oveľa viac závažných úrazov a neskutočne viac odčerpaných finančných prostriedkov má na svedomí všeobecne dosť tolerovaný alkohol. A nezaznamenal som nejakú snahu ho kvôli tomu zakázať.
Česi sú “kutilovia” a radi improvizujú. Prejavuje sa to aj v oblasti liečenia?
Tak umelú ľadvinu si snáď doma nik nevyrába, ale pochybné liečenie cez internet ľudia praktizujú celkom bežne. Mali sme tu pána, ktorý si pichal nejaký žabí jed. Už neviem, čo to malo mať za účinky, ale intenzívne hnisanie rán po operácii asi nesľubovali. Aplikoval si to dokonca aj v nemocnici, našli to u neho náhodou sestričky. Fľaštička bola popísaná azbukou, pán tomu ani poriadne nerozumel, ale bol to naozaj žabí jed pre akési veterinárne použitie. Zvláštne je, že často čítame, ako ľudia neveria lekárom, a potom naletia niekde na webe na podobnú kravinu..
Pýtam sa na to “kutilstvo”, lebo mi niekto raz rozprával , ako mu strýc niekde na dedine dával ruku do dlahy z konárov..
To už sa snáď nedeje. Ale máte pravdu, že s niečím podobným som sa už raz stretol. To keď prišiel na vyšetrenie rovno z letiska pacient, ktorý sa po niekoľkých týždňoch vrátil z nejakej zapadnutej časti Číny. Mal zlomeninu zápästia, ktorú mu tam ošetrili troma stiahnutými drievkami. Bohužiaľ to nebolo veľmi vtipné, lebo mu príliš utiahnuté povrázky behom tej doby zaryli drievká až do mäsa.
Všeobecne nie je na úrazoch a chorobách nič vtipné alebo povzbudivé.
Tu si dovolím nesúhlasiť. Smiešne samozrejme na nešťastí nie je nič, ale niekedy človeka prinúti k zamysleniu, a to je predsa najlepšia prevencia. Raz k nám priviezli mladého sympatického chalana so zlomenou rukou a holeňou. Veriaci amatérsky speleológ, ktorý strávil päť dní niekde v jaskyni. Nemohol sa dovolať pomoci, vycucával vodu z lišajníkov a už viacmenej umieral. Potom ho našiel psík nejakého pána na prechádzke. Vytiahli ho hasiči a napriek tomu, že musel mať strašné bolesti, sa len spokojne usmieval a ani nepípol. V živote som v tvári nikoho iného nevidel taký výraz šťastia.
MUDr. Otakar Dosoudil, nar. 1978 v Žiline na Slovensku. Absolvent 2. lekárskej fakulty UK Praha, pracuje v odbore ortopédie a traumatológie. Od roku 2004 pôsobí vo FN Motol. Je ženatý a má 2,5 ročnú dcéru.
