Predstavte si, že svoju mamu, partnera alebo najlepšieho kamaráta máte za ich dokonalých dvojníkov, ktorí sa za nich vydávajú. Toto vie Capgrasov syndróm, spôsobený najskôr poškodením mozgu.
Vyzerá ako moje dievča. Hovorí ako moje dievča. Ale moje dievča to nie je, jasný pane.
Jeho opakom je Fregoliho syndróm. To zase veríte, že dvaja rôzni ľudia sú jeden a ten istý človek. Otrepané „slečna, nepoznáme sa odniekiaľ?” potom hovoríte s úplným presvedčením.
Zmätok môže nastať i v miestach alebo vo veciach. Reduplikatívna amnézia spôsobí trebárs to, že sa ocitnete u seba doma, i keď ste na míle ďaleko od domova…
Život je hra. A film. A tak.
Istí si nemôžete byť ani sami sebou. So syndrómom depersonalizácie kľudne stavíte krk, že váš život je počítačová hra alebo film. A vy že ste hlavný hrdina. Dokonca môžete mať syndróm superhrdinu, so všetkými superschopnosťami ako lietanie alebo nesmrteľnosť. Veľmi nebezpečné.
Lekári poznajú tiež diagnózu pre ľudí, ktorí sa duševne prevtelia do slávnej osobnosti – veria, že sú napríklad Dalajláma. A potom je tu Truman Show syndróm – to čo sa vám deje, je istotne reality show.
Aby sme nezabudli na zvieratká: Klinická lykantropia vám vnúti identitu vlka či iného zvieraťa. So všetkým, čo k tomu patrí. A existuje i boantrofia. To ste doslova za kravu a príde vám to v pohode.
Koľkokrát vám mám opakovať, že som mŕtvy?
Ale samozrejme môže byť aj horšie! Hlavne keď uveríte, že ste po smrti. S Cotardovým syndrómom vám to nikto nevyhovorí. Dupľom keď zo seba cítite pach mŕtvoly, čo sa pri tomto ochorení stáva často.
Ste tým pádom trochu zombie, len nežeriete mozgy. To sa prihodí skôr s Wendigom, vyvolávajúcim chuť na ľudské mäso. Zmienky o ňom síce pochádzajú hlavne z 18. storočia, ale ktovie. Keď môže existovať Lesch-Nyhanov syndróm, u ktorého obhrýzanie nechtov a pier prejde k pojedaniu seba samého…
Či potom nie je lepšia choroba Pica, ktorá človeku vyvoláva myšlienky na také dobroty ako hlina, kamene, sklo, drevo, papier alebo prach. Všakže.
Krásne voniaš. Trochu do červena. Taký ovál červený akože.
Sú duševné problémy, ktoré by hocikto mohol chcieť. Synestézia, napríklad. S ňou vidíte zvuky, cítite tvary alebo nahmatáte chuť. Rimskij-Korsakov s ňou zapisoval noty farbami. Arthur Rimbaud s ňou napísal „Samohlásky”. Ktovie, nakoľko synestézia ovplyvnila takého van Gogha, ktorý ňou tiež trpel.
Bohužial, aj v prípade zmyslových vnemov platí, že tých trýznivých chorôb je o poznanie viac. Trebárs syndróm skákajúcich Francúzov z Maine: Keď vás prekvapí nejaký hluk alebo ostrejšie svetlo, začnete proti svojej vôli rozhadzovať rukami, kričať alebo dookola opakujete jedno slovo. Syndróm explodujúcej hlavy zase spôsobuje, že počujete neexistujúce výbuchy, výstrely alebo rev. Sami. Zato poriadne.
Stendhalov syndróm vám môže privodiť závrate, mdloby alebo paniku pri pohľade na niečo, čo vás vnútorne zasiahne. Či už na výnimočné umelecké dielo alebo na ranný východ slnka. Ako prvý ju popísal Stendhal po návšteve Florencie. Tam jeho syndróm inak dodnes prepukne najčastejšie.
Čo nám pripomína, že existuje tiež Parížsky syndróm, ktorý vyvoláva podobné stavy po návšteve Francúzska (hlavne Paríža). A dokonca i Jeruzalemský syndróm, ktorý sa prejavuje tak, že sa po návšteve pútnických miest v Izraeli začnete považovať za jednu z biblických postáv.
Určite mám niečo s hlavou. Nemôžem sa ale rozhodnúť, čo to je…
Mohli by sme pokračovať ešte dlho: Syndróm cudzej ruky spôsobí, že si vaše horné končatiny robia, čo chcú. Syndróm Alenky v ríši divov vám urobí z komára slona, lebo naruší vaše vnímanie priestoru a času. Koro na vás hrá zas predstavu, že sa vám zmenšujú genitálie. A napríklad aboulománia vám znemožní rozhodovanie medzi viacerými možnosťami, od jedálneho lístku po voľbu životného partnera…
Prečítajte si tiež: Depresia: Choroba, ktorá si nevyberá
