Ako sa darí Slovákom hovoriť nie? Sme dobrí vyjednávači?
Veľmi neradi hovoríme nie, pretože sa to môže považovať za neslušnosť. To je súčasť európskej kultúry. Človeku, ktorý sa proti niečomu ohradí, sa hneď dávajú nálepky – neochotný, lenivý, drzý, bezcitný.
Zvykli sme si, že keď od nás niekto niečo chce, náš prvotný reflex je povedať áno. Keď však máme pocit, že by sme mali povedať nie, máme s tým väčšinou problém hlavne my. Nie ten človek, ktorý od nás niečo chce.
Veľmi neradi hovoríme nie, pretože je to istým spôsobom považované za neslušnosť. Je to súčasť európskej kultúry.
A ako sú na tom Česi, Maďari, Poliaci či Rakúšania?
Rovnako. Ale napríklad v Amerike, keď sa rokuje, je prvá automatická odpoveď vždy nie. To preto, že prvú ponuku pokladajú len za takú udičku. V arabských krajinách sa tiež očakáva, že budete zjednávať.
Kam to až môže zájsť, keď sa nenaučíme v správnych chvíľach hovoriť nie?
V extrémnych prípadoch môže dôjsť až k syndrómu vyhorenia, pocitom zneužitia a obrovského vyčerpania. Keď človek všetko odsúhlasí, automaticky očakáva, že sa dočká vďačnosti. Lenže to sa nemusí stať.
Ak hovoríte na všetko áno, devalvujete tým hodnotu svojej pomoci, ľudia to začnú brať ako samozrejmosť a prestanú vnímať vašu pomoc ako niečo hodnotné, pretože to dostávajú „lacno“. Človek, ktorý neustále niekomu pomáha a potom nestíha svoju vlastnú prácu, sa nielen totálne vyčerpá, ale nedočká sa ani vďačnosti a úcty.
Keď človek všetko odsúhlasí, automaticky očakáva, že sa dočká vďačnosti. Lenže to sa nemusí stať.
Čo nám súhlas okrem vyhnutia sa konfliktu prináša?
Keď od nás niekto niečo chce, najmä keď ide o žiadosť o pomoc, lichotí nám to a máme pocit dôležitosti. Nie je to teda len o dobrých medziľudských vzťahoch a snahe vyhýbať sa konfliktom, ale aj o vlastnom pocite dôležitosti. Niekedy však tá radosť vyprchá a my nechceme dotyčnému pomôcť alebo poradiť, pretože už cítime, že to prekračuje naše hranice.
Vymedzenie hraníc môže byť problém. Ako s tým pracovať?
Prvým krokom je uvedomiť si, vnímať svoje pocity a dokázať ich analyzovať. Keď sa cítite podráždení, unavení alebo nahnevaní, položte si otázku, prečo sa tak cítite a čo tento pocit vyvolalo.
Nie sme zvyknutí všímať si vlastné pocity – to súvisí s našou kultúrou. Máme to v hlave zakódované: musíš vydržať, nesťažuj sa, nenariekaj, buď ticho.
Keď sa cítite podráždení, unavení alebo nahnevaní, položte si otázku, prečo sa tak cítite a čo tento pocit vyvolalo.
V prvom rade je dôležité uvedomiť si, že sa necítim dobre a zamyslieť sa prečo. Čo by sme mali robiť ďalej?
Určte si, kde je vaša hranica medzi tým, čo chcete a tým, čo nechcete. Tiež akú alternatívu ste ochotní ponúknuť ľuďom, ktorých odmietate.
Mohli by ste uviesť príklad?
Modelová situácia v práci. Píšem článok a kolega chce, aby som mu pomohla s jeho projektom. Reflex ma núti povedať: „No dobre, tak povedz, čo potrebuješ“. Zrazu pomoc trvá trištvrte hodiny, nestíham obed a som z toho frustrovaná.
Preto sa zastavte a zamyslite sa – koľko času ste ochotní kolegovi venovať, aby ste mu dostatočne pomohli, ale aby to nemalo negatívny vplyv na vás? Môžem mu ponúknuť, že mu venujem 15 minút a potom sa musím vrátiť k písaniu článku, aby som ho stihla odovzdať. Alebo že článok najprv dopíšem, potrebujem na to asi dve hodiny, a potom mu môžem pomôcť.
Zastavte sa a zamyslite, koľko času ste ochotní kolegovi venovať, aby ste mu dostatočne pomohli, ale aby to nemalo negatívny vplyv na vás.
A čo keď človek nechce ponúknuť alternatívu, pretože má haldu svojej práce?
Máte viacero možností. Jednou je oznámiť kolegovi, čo môžete/chcete urobiť, namiesto toho, čo nemôžete/nechcete urobiť. Jednoducho povedzte: „Prepáč, teraz sa musím venovať svojej práci a keby som ti pomáhal, nestihol by som ju dokončiť včas. Ďakujem, že ma chápeš.“ Tým sa vyhnete slovu nie a vysvetlíte kolegovi, prečo ho odmietate.
Alebo celú vec môžete vztiahnuť na seba štýlom: „Prepáč, ale toto musím dokončiť, inak budem fakt nervózny. Je to pre mňa dôležité, v tomto som hrozný pedant.“
A čo na rovinu povedať, že nemám čas?
Čas máme vždy. Závisí len od nás, čomu ho chceme venovať.
Odporučila by ste ľuďom nejaký tréning v odmietaní?
Na začiatok je dobré v duchu si zrekapitulovať situáciu, keď ste mali niekoho odmietnuť, ale nepodarilo sa vám to. Potom si premyslite odpoveď a niekoľkokrát si ju zopakujte. Najlepšie, keď dokážete všetko sformulovať bez použitia slovíčka nie.
Pokojne si odpoveď rozfázujte. Na začiatku použite diplomatickú výplň, keď oznámite kolegovi, že keby ste nemali naliehavejšiu prácu, radi by ste mu pomohli, a že vás teší, že ide práve za vami. Potom mu povedzte, čo máte v pláne, a prípadne ponúknite alternatívu.
Ak sa v pracovnom prostredí hanbíte, trénujte inde. Poproste kamarátov či blízkych, aby hrali vášho kolegu.
A čo robiť, keď človek na naše prvé odmietnutie nereaguje a začína na nás vyvíjať tlak?
Takému človeku presne povedzte, kedy vás môže opäť osloviť. Nech za vami príde o štvrtej popoludní alebo na budúci pondelok.
Tým sa stanú dve veci. Jednak daný človek dovtedy môže problém vyriešiť bez nás, jednak dávame sami sebe čas, aby sme si jasne určili, čo je pre nás ešte prijateľné a čo už nie, inými slovami, kde sú naše hranice.
Ak je človek žiadajúci vašu pomoc neodbytný, povedzte mu, kedy vás môže opäť osloviť.
Ak ide o časovo náročnejšiu prácu, môžete súhlasiť s podmienkou, že budete potrebovať konkrétne materiály a podporu od ďalších členov tímu. Keď za vami príde šéf s projektom, povedzte mu, že by ste na to potrebovali dva dni času a niekoho, kto by vám k tomu pripravil podklady. Tým šéfovi ukážete, že mu chcete pomôcť, a zároveň že je potrebné zapojiť viac ľudí, ak to máte za dva dni stihnúť.
Súvisí naše vystupovanie aj s tým, ako často nás kolegovia žiadajú o pomoc?
Keď má človek svoj vlastný program, čas na záležitosti iných je obmedzený. Ak nemáte žiadny plán, ľudia si zvyknú za vami chodiť a váš čas využívať.
Už vás niekto odbil otázkou: čo si myslíš, že visím na klinci? Nuž, takáto reakcia nepôsobí slušne, ale vystihuje podstatu. Ak ste permanentne ochotní, ľudia okolo vás môžu nadobudnúť dojem, že ste neustále k dispozícii, pretože máte času dosť. Keď však ľudia vidia, že sa neustále niečomu venujete a máte jasno, čomu sa chcete kedy venovať, obrátia sa na vás len s dôležitými vecami.
Povedzte kolegovi, že vám nie je príjemné ho odmietnuť. Tým do záležitosti vnesiete aj kus ľudskosti a pomôžete mu vašu reakciu prijať.
Máte pre nás „tajný“ tip na záver?
Rozprávajte o vašich pocitoch. Povedzte kolegovi, že vám nie je príjemné ho odmietnuť. Tým do záležitosti vnesiete aj kus ľudskosti a pomôžete mu vašu reakciu prijať, pretože ľudia sú neradi odmietaní. Preňho potom bude aj ľahšie posunúť sa ďalej bez zbytočných negatívnych emócií.
Zora Inka Grohoľová
Koučka s medzinárodnou certifikáciou. S desiatkami individuálnych aj firemných klientov sa dohovorí po slovensky, nemecky aj anglicky. Venuje sa metóde Brain Based Coaching a spolupracuje s TV Markíza, RTVS, magazínom Evita a inými médiami. Je registrovanou mediátorkou pri Ministerstve spravodlivosti a zriaďovateľkou Bratislavského mediačného centra, kde sa zaoberá riešením konfliktov v rodine, vo výchove alebo v pracovných či iných vzťahoch.
