Rozhovor sa odohráva na základni Lekárov bez hraníc: dôkladná organizácia práce desiatok ľudí v kanceláriách kontrastuje s chaotickým ruchom polmiliónového postsovietského mesta. Pri každom slove z Camila vyžaruje nadšenie pre starostlivosť, ktorú Lekári bez hraníc pacientom poskytujú.
Čo ľudia na východnej Ukrajine potrebujú? Keď som sa včera v Mariupole rozkukával, prekvapilo ma, aký je tu pokoj: deti sa hrajú v parkoch, pláž je plná ľudí, továrne fúkajú oblaky dymu ako kedykoľvek inokedy a okrem pár ozbrojených vozidiel pred úradom nepripomína vojnu vôbec nič…
Odohráva sa tu ozbrojený konflikt – od kontaktnej línie nie sme príliš ďaleko. Pôsobíme v dvadsiatich ôsmich miestach blízko frontu, kam každý deň jazdíme. Nie nevyhnutne ja ako manažér, ale tím áno.
Dedina, kde konflikt začal, mala veľa potrieb súvisiacich s duševným zdravím a samotným konfliktom, pretože na začiatku nikto nevedel, kto je kto, kto bojuje za akú stranu a ľudia v tých dedinách boli pod paľbou z oboch strán. Niektorí zomreli, niektorí boli zranení, niektoré mestá boli bombardované… A nevinní civilisti boli priamo uprostred.
Vtedy začali na oboch stranách pôsobiť medzinárodné organizácie. Najmä kvôli tomu, že ustanovili samozvanú Doneckú ľudovú republiku a Luhanskú ľudovú republiku a niektorí ľudia zostali vnútri, kým iní vonku. S obyvateľmi vtedy začalo pracovať veľa neziskových organizácií, avšak v súčasnej dobe sú Lekári bez hraníc (MSF) jednou z mála zdravotníckych organizácií, ktorá tu ponúka primárnu zdravotnú starostlivosť. Ide už o piaty rok od vypuknutia konfliktu.
Máme dve základne, tu v Mariupole a v Kurachove, neustále posudzujeme a vyhodnocujeme bezpečnostnú situáciu v lokalitách, ktoré sú dodnes neustále ostreľované. Mnoho ľudí z tých dedín odišlo, hlavne mladí ľudia. Niektorí odišli do Mariupolu a ďalších veľkých miest v blízkosti, iní do Kyjeva, Bieloruska, Nemecka, Poľska, Česka…
Pracujete aj s vysídlenými ľuďmi? („Vnútorne vysídlené osoby“ sú ľudia, ktorí sa na rozdiel od utečencov sťahujú v rámci štátu.)
Áno, máme dva druhy projektov. V hlavných centrách, ako je Mariupol a Kurachove, pracujeme aj s vnútorne vysídlenými ľuďmi, ktorí boli vysídlení z domovov. Sú to hlavne mladí ľudia, ktorí môžu odísť. Je pre nich jednoduchšie sa presťahovať, ľahšie nájdu prácu, bývanie – zatiaľ čo starší ľudia, ich rodičia a starí rodičia, zvyčajne z mnohých dôvodov zostávajú. Práve oni sú pritom tou najzraniteľnejšou časťou populácie, takže sa na nich sústredíme.
Na počiatku každého konfliktu dochádza k nárastu psychologických problémov. Najčastejší je vysoký výskyt úzkostí, prípadne traumy, ak sú ľudia situácii vystavení sami.
Na začiatku zatiaľ nemôžeme hovoriť o posttraumatickej stresovej poruche (PTSD), pretože sa jedná ešte len o okamžitú reakciu na trvajúci stres. Často sa stretávame s trúchlením, pretože mnohí ľudia stratili svoje rodiny a príbuzných. Potom sa situácia pozvoľna mení a narastá úzkosť, ktorá je v súčasnej dobe na našich klinikách najčastejším problémom.
Ako častá je v oblastiach okolo frontu?
Výskyt sa medzi jednotlivými lokalitami líši, ale všeobecne sa vyše polovica našich konzultácií týka úzkosti alebo úzkostných porúch. Najčastejšími faktormi, ktoré ich výskyt zvyšujú, sú prežitky súvisiace s ostreľovaním a bombardovaním, vysídlením a odlúčením – vecami bezprostredne súvisiacimi so samotným konfliktom. Nemáme k dispozícii žiaden národný prieskum, takže nemáme s čím výskyt porovnať.
V niektorých dedinách pred naším príchodom vôbec nepoznali služby súvisiace s duševným zdravím, nevedeli, ako psychológia pracuje, pretrvával sovietsky pohľad na psychológa ako človeka, ktorý vie čítať myšlienky a manipulovať ľuďmi.
Takáto stigma zostáva, ale ak ľudia trpia prílišným stresom a prídu k lekárovi, ten ich odkáže na psychológa. Tak sa zvyčajne dostanú k našim službám. Pretože boli v strese, nevedeli zastaviť plač, bezmocnosť alebo vykazovali iné podobné symptómy a vďaka tomuto systému odporúčania je pre nich jednoduchšie sa k nám dostať. Keď potom vidia úžitok, aký zo sedenia majú, zostanú. Primárnou a najčastejšou diagnózou býva každopádne úzkosť.
Čiže bránou k psychológovi je pre väčšinu ľudí všeobecný lekár? Nedávno som čítal vyjadrenie jedného ukrajinského psychológa, ktorý sa traumami zaoberá u vojakov a ukrajinský pohľad na duševné zdravie komentoval slovami: „Ak nás bolí zub, ideme k zubárovi, ale v prípade psychiatrických problémov si kúpime fľašu vodky.“ V kontexte tráum sú pritom práve závislosti časté aj mimo bývalého Sovietskeho zväzu…
Žiadne dáta o tom nemáme. Najčastejšou a najjednoduchšiou cestou, ako sa vyrovnávať s takou situáciou, by skutočne všeobecne bolo užívanie návykových látok. Ale vo väčšine dedín zostávajú hlavne seniori a pre takú babičku nie je obvyklé, aby začala užívať alkohol.
Skôr to začne pobolievaním, bolesťami: Psychosomatické ťažkosti sú druhou najčastejšou diagnózou, ktorú definujeme ako medicínsky nerozoznateľné somatické symptómy.
Takže prídu k lekárovi, že ich bolí chrbát, nemôžu spať, trpia bolesťami žalúdka a majú vysoký tlak. Lekár ich vyšetrí a ak zistí, že je všetko v poriadku a viacmenej v limitoch, povie: „Dobre, vyšetril som vás – a z môjho pohľadu je všetko v poriadku. Ale keď ľudia prežijú návaly stresu v súvislosti s ozbrojeným konfliktom tak ako vy, je celkom normálne, že kvôli všetkým tým veciam, ktoré sa dejú, máte somatické problémy. Možno by ste sa chceli porozprávať so psychologičkou, ktorá by vám to vysvetlila lepšie…“
Čo sa týka tých ostatných, tí už väčšinou zareagovali a s konfliktom sa vyrovnali odchodom, útekom.
Inak by sme mohli čakať aj napríklad nárast domáceho násilia. Takí ľudia na kliniku tak ľahko nejdú, so situáciou sa vyrovnávajú týmto spôsobom. V inom kontexte, keby ľudia neboli vysídlení zo svojich dedín a domovov, boli by sme najskôr svedkami väčšej variability symptómov a stratégií vyrovnávania sa so situáciou. Tu ale reagujú hlavne týmto spôsobom.
Čo takým ľuďom ponúkate? Keď si predstavím napríklad staršiu pani, ktorá nemôže spať…
Pracujeme v mobilných klinikách, takže každý deň ideme do iného mesta alebo dediny: tím je zložený z lekára, dvoch sestier, psychológa a odnedávna aj zdravotného promotéra – preto taktiež môže lekár psychológa ľahko odporučiť.
Zvyčajne pracujeme s kognitívno-behaviorálnou terapiou, ktorá je v MSF východiskom, zároveň postupujeme aj podľa svojich interných manuálov. V tomto kontexte poskytujeme hlavne psychologickú prvú pomoc, terapiu zameranú na zvládanie problémov, zvládanie stresu, dychové a relaxačné cvičenia, minimálne v priebehu prvých sedení. Zvyčajne ponúkame šesť sedení, pretože sa to ukazuje ako štandardná doba, počas ktorej môžeme ponúknuť metódy, ktoré som spomínal. Pokiaľ ale medzitým pri vyšetrení zistíme, že pacient potrebuje viac času alebo trpí komplexnejšími príznakmi alebo nebezpečnejšími problémami, môžeme ponúknuť aj dlhodobejšiu liečbu.
Kvôli stigme väčšinou ľudia spočiatku hovoria, nech si nerobíme starosti, že sa s tým zvládnu popasovať sami: poďakujú, že sme ich vypočuli, ale starostlivosť odmietnu s tým, že nie sú blázni.
Obyčajne je tak dôležité ich pozývať a propagovať samotné služby, ktoré ponúkame. Keď potom človek vidí, ako naše metódy pôsobia na jeho zdravie, chce pokračovať.
Zároveň ponúkame aj skupinovú terapiu, kde užívame tie isté metódy ako individuálne, ale zároveň môžeme zamerať pozornosť aj na psychosociálne zvládanie, životný štýl, voľný čas a podobne. Môžeme podporovať vzťahy, ktoré majú medzi sebou, vo vnútri konkrétnych dedín a trochu ovplyvniť i spoločenský kontext.
Ako si mám vašich pacientov predstaviť? Na Slovensku vieme, že sa konflikt najzásadnejšie prejavil v rokoch 2014 a 2015 – a že stále trvá. Čo sa presne v dedinách dialo a ako to ľudí ovplyvňuje doteraz?
Popíšem to na konkrétnych ľuďoch. Jedna žena hovorila veľmi konkrétne. Zakaždým spomínala, že pre ňu všetko začalo 11. marca 2015: to bol deň, kedy sa všetko začalo meniť. Vtedy zistila, že sa nejaký stret odohráva blízko a že sa boje presunú aj do dediny. V určitú chvíľu sa začalo ozývať ostreľovanie, takže sa väčšina obyvateľov schovala do pivnice. Očakávali katastrofu, mysleli, že celú dedinu zrovnajú so zemou.
Nehovorím pritom o rodinách, ale hlavne o ľuďoch nad šesťdesiat rokov. Utiekli do pivníc, kde zostali asi týždeň, pretože pre nich bolo nebezpečné sa vrátiť, museli týždeň prežiť s tým, čo mali v pivniciach. Keď sa dostali von, vojaci im povedali, že musia mesto opustiť, pretože je pod paľbou a presunula sa tam línia frontu medzi vojskami. Nemohli tomu uveriť, ale rozhodli sa utiecť do bezpečia. Vzali si pár vecí a utiekli, mysliac si, že sa snáď situácia za pár dní, prípadne týždňov upokojí a oni sa v poriadku vrátia domov.
V tej istej dedine žil aj muž, ktorý v jednej chvíli vyšiel z pivnice a vojaci ho začali vypočúvať, či nepatrí k povstalcom. V tú chvíľu sa spustilo ostreľovanie, ktoré ho zranilo na hlave. Keď sa prebudil, zakaždým pripomínal, že ho prebudil susedov pes, chcel si vziať z domu na cestu nejaké veci. Povedali mu ale, aby odišiel hneď. Bránil sa, že má v dome všetky veci, celý svoj život, dokumenty, ale vojak mu odpovedal, že to chápe, ale že musí odísť okamžite, inak neprežije.
Takže si nemohol vziať ani najzákladnejšie osobné veci, ani doklady. Proste sa zdvihol a odišiel.
Títo dvaja ľudia pritom reprezentujú väčšinu obyvateľov dediny. Odišli s tým, že sa vrátia, ubehli ale viac ako tri roky a oni sa späť nikdy nedostali. Čakali, až konflikt skončí, čo sa ale nestalo. Dúfali, že im niekto umožní ísť domov, že tam majú všetky svoje veci, ale vojaci im povedali, že je dedina celá podmínovaná a nie je to možné.
Ako sú na tom dnes?
Vďaka rôznym organizáciám, aj vďaka svojej vlastnej činnosti, mohli zostať v Mariupole, čo mnohí z nich urobili. Vybojovali si, že znovu dostávajú penziu. Mnohým dôchodcom sa stalo, že im vláda prestala posielať dôchodky do samozvanej Doneckej ľudovej republiky, takže si pre penziu musia jazdiť cez front, cez všetky vojenské stanovištia.
Z dôchodku, ktorý nakoniec dostávajú, platia bývanie, od nejakých charít dostali oblečenie, od iných jedlo, niektorí majú príbuzných, ktorí im posielajú peniaze alebo ich občas navštívia, ale situácia zostáva zúfalá.
Niektorí z nich žijú v miestnosti po ôsmich. Osem starých žien v jednej izbe.
Iní žijú v súkromných domoch alebo bytoch, líši sa to človek od človeka. Niekto mladší by si asi našiel prácu a začal znova, hovoríme ale o šesťdesiat, sedemdesiat, aj osemdesiatročných ľuďoch, ktorí prežili celý svoj život vo svojom dome, žili celý čas pre svoje veci, svoje peniaze, záhrady, čokoľvek mali… No jedného dňa niekto prišiel a povedal: „Choďte preč a všetko to tu nechajte.“
Začínať znova je pre nich nesmierne ťažké, zostávajú uväznení uprostred konfliktu. Niekto príde a povie, že ich svet už neplatí a oni zostávajú niekde medzi tým, čo bolo, a tým, čo bude. Patria k inému štýlu myslenia, inej organizácii spoločnosti.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možno že si potom budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…
Prečítajte si tiež: Hero’s Companion: Ako psy na Ukrajine pomáhajú obetiam vojny?
