AXA Patalie.sk Patalie.sk poistka proti nude
f

Odoberajte náš newsletter

Nič to nestojí a už vám nikdy neutečie žiadny prima článok.

hľadať

Hero’s Companion: Ako psy na Ukrajine pomáhajú obetiam vojny?

Vojna, ktorá sa roku 2014 rozhorela na Ukrajine, spôsobila tisíce úmrtí a desiatky tisíc zranení. Kalyna Kardash, kanadská novinárka a medzinárodná pozorovateľka na Ukrajine a v Moldavsku, na ňu zareagovala založením projektu Hero’s Companion, neziskovej organizácie, ktorá pomáha ľuďom trpiacim posttraumatickou stresovou poruchou. Spoločne so svojimi kolegami trénuje psíky pre kanisterapiu, ktorá pomáha množstvu obetí, od vojakov a vojnových zajatcov k nevinným školákom.

Roku 2015 ste pristáli v Kyjeve, aby ste pomáhali trénovať miestnych trénerov psov, ktorí cvičia psích terapeutov, aby pomáhali veteránom uzdravovať sa z dôsledkov vojny a posttraumatickej poruchy (PTSD) – to je cieľom vášho projektu Hero’s Companion. Ako prebiehal váš prvý pobyt?
Na Ukrajine som vtedy bola asi desiatykrát. Prileteli sme štyria. Keď sme začínali, cvičili sme len pár psov, trénovaných individuálne pre konkrétneho veterána, s ktorým potom žijú nastálo. Ako sa projekt rozvíjal, rozdelil sa na dve vetvy: služobné psy a terapeutické psy.

Tie terapeutické psy pracujú na princípe dobrovoľníctva: ak privediete svojho psa a prejdete testom, podstúpite výcvik. Potom raz alebo dvakrát týždenne navštevujete vojenské nemocnice alebo pracujete s deťmi – pes ale nakoniec ide domov s vami, je to stále váš pes. Na to sa teraz sústredíme, vzhľadom k zdrojom, ktorými disponujeme, je to oveľa lepšie uskutočniteľné.

Spočiatku sa jednalo skôr o skúšanie, zoznamovali sme sa s tým, čo je na Ukrajine dostupné, s reakciami ľudí. Teraz máme osemnásť terapeutických psov a štyri služobné, jedného plne certifikovaného a tri ešte vo výcviku. Služobné psy, ktoré trénujeme individuálne pre život s konkrétnym veteránom, majú oranžové vesty. A tie terapeutické na obrázkoch spoznáte podľa žltých šatiek.

Prečítajte si tiež: Simona Bagárová: Dobrovoľníctvo je tá najnormálnejšia vec na svete!

Ak začneme s tými štyrmi služobnými psami a ich pánmi: mohli by ste predstaviť štyroch veteránov, ktorým pomáhajú?
Prvý z nich bol zdravotník, ktorý bol v poli deväť mesiacov. Po návrate sa liečil v rehabilitačnom centre, kde potom stretol naše psy – a jedného sme mu pridelili. Ďalší je zo západnej Ukrajiny, slúžil v prápore dobrovoľníkov. Tretí potom pracoval so psami vycvičenými na detekciu výbušnín, hľadal míny a podobne. Následne si vzal jednu z našich terapeutiek a užíva jej psa ako svojho služobného.

Posledný z nich je stále vo výcviku; predtým bol policajtom, ale krátko po vypuknutí konfliktu bol  niekoľko mesiacov väznený ruskými separatistami. Jeho príbeh je príšerný, ťažko ho mučili – a pochopiteľne si zo zajatia odniesol množstvo problémov.

Ako si mám také ruské väznenia predstaviť?
Nemôžem o tom veľmi hovoriť, práve o tom svedčí a jeho informácie je potrebné zachovať v utajení. Všeobecne povedané bol ťažko mučený, rovnako ako ďalší ľudia zatvorení spoločne s ním; dodnes má na tele známky mučenia.

Psychológovia, ktorí s ním pracovali, tvrdia, že na neho a jeho spoluväzňa aplikovali všetko, čo vymysleli nacisti.

Jednoduchý život nemal ani po tom, čo sa dostal von. Trpí množstvom rodinných problémov a stále žije na východe, kde je doma, v meste veľmi blízko frontu.

Koľko ľudí niečo také prežilo?
Presne neviem, počula som, že sa jedná o stovky…

Takže mučenia nie sú výnimkou?
Nie, o výnimku nejde. Keď som so svojim psom v Kyjeve, organizujeme veľa výcvikov, chodíme na rehabilitačné víkendy pre veteránov a vojnových väzňov. Pracujeme s veteránmi, ktorí boli tiež držaní v zajatí – a príbehy, ktoré rozprávajú, sú príšerné. Je nepredstaviteľné, čo všetko zažili – a že sa vrátili. Rozprávajú o tom a chcú žiť relatívne normálnym životom. Vôbec nejde o výnimky.

Chcel som sa pýtať na traumy zo štandardných vojnových operácií, na mučenie nie som pripravený. Kde sa to dialo? A kto je za to zodpovedný?
Dialo sa to na ukrajinských teritóriách okupovaných separatistickými silami podporovanými Ruskom: na ukrajinskom území počas ruskej invázie. A čo sa týka toho, kto to robil: jedná sa o separatistické sily podporované Ruskom, tzv. „ukrajinskí separatisti“, ktorých podporujú, organizujú a riadia ruské tajné služby a štandardné vojenské zložky.

Ako sa takéto zážitky prejavia psychologicky?
Pokiaľ hovoríme o vojnových zajatcoch, je ťažké sa k nim priblížiť. Sú veľmi uzavretí a nemajú k ľuďom dôveru.

Pes potom funguje ako most medzi veteránom a spoločnosťou. U terapeutických psov to pozorujeme neustále: pomáhajú stimulovať konverzáciu. Ľudia, ktorí nie sú schopní si vytvoriť väzby k ostatným ľuďom, sa stále vedia priblížiť k psom – pretože psy vnímame ako bytosti, ktoré nás nesúdia. Jeden veterán o nich povedal, že si „nenasadzujú masky“. Sú nestranní a prijmú vás, nech ste na tom akokoľvek. Môžete im povedať čokoľvek, napríklad milujem ťa… To napokon poznáte, sám máte psa.

Psy veteránom pomáhajú znova si vytvoriť vzťahy, najprv so psami a potom s ostatnými ľuďmi – čo je kľúčové pre ich psychosociálne uzdravenie.

Veterán Ruslan a jeho služobný pes Ursa

A ako sa vojnové traumy prejavujú u ďalších veteránov?
Začnime tým, ktorý žije v Kyjeve. Silno trpel depresiou a úzkosťou. Mal problémy so vzťahmi s ľuďmi okolo. Stratil veľa priateľov, nie na fronte, ale potom, keď sa vrátil, sa s nimi prestal cítiť dobre. Napäté boli aj jeho vzťahy s rodinou, bol veľmi izolovaný. Reintegrácia do spoločnosti je pre veteránov obtiažna všeobecne, stýkať sa s ľuďmi, ktorí neprežili to, čo oni, ktorí pre to možno nemajú dostatočné pochopenie.

Tiež zle spal a spočiatku, keď sa vrátil z ozdravného pobytu, pil alkohol, aby utlmil bolesť, ktorú cítil. Mnohí veteráni tiež majú problém s cieľavedomosťou, je pre nich veľmi ťažké nájsť k niečomu motiváciu.

Nevidia zmysel v živote po vojne, v oných každodenných cieľoch života v spoločnosti: vstať, ísť do práce, vrátiť sa domov – a to isté opakovať každý deň.

Ďalší z veteránov, ten zo západu, vo svojej prihláške do nášho programu uviedol, že má novonarodenú dcéru. A že k nej vôbec nič necíti – čo je medzi veteránmi veľmi časté, že nie sú schopní prežívať emócie k svojej rodine a iným blízkym ľuďom. Takže chcel byť schopný niečo cítiť, keď drží svoje novonarodené dieťa v náručí.

Ďalšie, čo ho trápilo, bola agresia. Mával záchvaty hnevu, ktoré boli niekedy nekontrolovateľné, a obával sa, že by to mohlo zničiť manželstvo a prípadne narušiť aj vzťah s dcérou. Zároveň trpel nočnými morami a flashbackmi – čo je u veteránov opäť veľmi časté.

Psy pritom pomáhajú so všetkými týmito problémami. Jeden z veteránov napríklad rozprával o tom, že mu raz vyvolal flashback rozhovor, ktorý s ním robil v Kyjeve nejaký reportér. Začal sa vzďaľovať realite a vstupovať do svojho vlastného sveta. Jeho pes pritom bol vycvičený, aby mu v takejto situácii začal šťuchať do nohy a snažil sa získať jeho pozornosť.

Vedel pritom, že akonáhle sa pes snaží k nemu dostať, znamená to, že si musí urobiť prestávku a sústrediť sa na psa: hladkať ho, pozerať sa mu do očí a prípadne začať s dychovým cvičením.

Pre veteránov býva ťažké byť na verejných miestach, kde sú okolo neznámi ľudia. Hovoril, že sa prvýkrát mohol prejsť po Chreščatyku, hlavnom kyjevskom bulvári, bez toho aby sa bál a premýšľal o Berkute (bývalé tajnej polícii na Ukrajine) alebo policajtoch a čakal, že vybehnú spoza rohu, bez toho aby sa rozhliadal po ukrytých ostreľovačov a bez toho, aby chcel zabiť všetkých okolo, že neodišli na front.

Podľa minuloročných odhadov OSN vo vojne zomrelo vyše desaťtisíc ľudí a zranených je viac ako dvakrát toľko. Koľko ľudí trpí následkami prežitých tráum?
Len samovrážd bolo u veteránov vyše tisíc – čo je obrovské číslo. V Kanade spáchalo samovraždu 54 vojakov vracajúcich sa z Afganistanu – a bol z toho nesmierny škandál. Na Ukrajine je ich dosť cez tisíc – a to sú len tí oficiálne zaznamenaní. To ukazuje závažnosť problému psychologickej rehabilitácie a adaptácie.

Mobilizovaných bolo viac ako tristotisíc vojakov – a podľa odhadov z nich v dôsledku bojov trpia psychologickou traumou asi 30%.

U niektorých z nich symptómy po nejakej dobe odznejú. Údajne u väčšiny z nich – ale u iných sú dlhodobé a závažnejšie.

Kalyna a jej Kora

A čo presne s ich problémami vedia urobiť psy? Už ste spomínali panické ataky…
Veľmi časté sú aj nočné mory – a psy sú vycvičení, aby veterána zobudili, než sa nočná mora rozvinie do plnej hrôzy. Pri októbrovom tréningu nám jeden veterán rozprával o rehabilitačnom víkende, kde spal v miestnosti s dvoma ďalšími vojakmi – a keď mal jeden z nich nočnú moru, pes k nemu došiel a prebudil ho.

Ako sa pes takú reakciu naučí?
Čo sa týka nočných môr, sú trénovaní pre konkrétneho človeka. Predstavme si, že trénujem psa pre seba – a keď mám nočnú moru, napríklad plačem. Začali by sme tým, že by som plakala na gauči. Pes by v takejto situácii pravdepodobne prišiel zistiť, čo sa stalo – a ak nie, medzi vzlykmi by som zašepkala jeho meno. Mám suku, ktorá sa volá Kora – takže by som uprostred plaču zašepkala: „Koro, Koro!“ A odmenila by som ju za to, že ku mne prišla, dala by som jej nejaké maškrty, aby vedela, že sa zachovala správne. Postupne trénujete ďalej: ležíte v posteli, predstierate spánok a neskôr plač – a ak nepríde, opäť ju zavoláte – takže sa nakoniec naučí skočiť do postele a začať vám lízať tvár. A zase ju za to poriadne odmeníte.

Ak by som tak vytrénovala Koru a mala nočnú moru, vyskočila by na posteľ, olizovala mi tvár a nakoniec sa na mňa položila, pretože takýto tlak je veľmi upokojujúci.

Takéto kúsky teda vedia služobné psy. Čo robí tých 18 terapeutických?
Keď prídeme do nemocnice, je na tom každý veterán emočne úplne inak: niektorí sú zrýchlení, energetickí, hyperaktívni – a ďalší, povedala by som väčšina, stiahnutí do seba, tichí, uzavretí, nechcú s nikým komunikovať. Čo prirodzene sťažuje psychológovi prácu. Takže psy prirodzene prídu k tým, ktorí potrebujú pomôcť najviac, k tým nejuzavretejším. Tých najaktívnejších naopak psy pomáhajú upokojiť.

Zároveň ich psy utešujú a významne znižujú úzkosť a stres – niekedy hneď na prvýkrát, inokedy to trvá tri alebo aj desať sedení.

Pomáhajú veteránov upokojiť a otvárajú ich rozhovorom. Najskôr veľmi všeobecným s tým, kto chodí so psom, postupne sa ale začínajú viac podieľať na dianí v terapeutickej skupine a sú ochotnejší hovoriť s psychológom.

A ak sa veterán pri sedení príliš rozruší, sú psy vycvičení na to reagovať. Ak sa napríklad rozplače a schová tvár do dlaní, pes príde a šťuchá ho do rúk, aby ho hladkal a sústredil sa na neho. Tieto pohyby pri hladení psa človeka upokojujú – a zároveň odvádzajú jeho pozornosť od toho, čo ho rozrušilo.

Môžete mi prosím rozprávať o tom, ako si to predstaviť u konkrétneho človeka?
Pracovali sme s jedným veľmi uzavretým veteránom, ktorý sa s nikým nechcel baviť, vôbec hovoriť, prvé tri stretnutia sa len pozeral z diaľky. Nakoniec ho zaujal pes, tak sa na neho začal pýtať – a zároveň hovoriť o sebe a svojich zážitkoch.

Jednou z vecí, ktoré u nich podporujeme, je fyzická aktivita, pohyb. A akurát bolo vonku pekne, tak sme sa pýtali, či by sa nešiel prejsť. Odpovedal, že sa o to pokúšal, len obísť blok – ale nemal na to energiu a nezvládol to. Ponúkli sme mu prechádzku so psom – a nakoniec vonku strávili hodinu, chodili stále dookola, zatiaľ čo on rozprával o všetkom, čo mal na srdci, čo ho zaťažovalo, pýtal sa nás na rady…

O týždeň neskôr ho zasiahol ťažký panický atak: bol vyľakaný, veľmi labilný – takže mu zavolali psa. Položili ho do postele a psa priamo vedľa neho, ležal skoro na ňom. Pes má pritom za úlohu len ležať čo pomáha veterána upokojiť a znižuje mu tep. Keď sa chcel zdvihnúť, pes ho zatlačil späť, pretože vedel, že ešte nie je dosť pokojný, že nie je pripravený vstať.

A to sú len niektoré ukážky, ako psy pracujú. Najzásadnejšie je, že skutočne znižujú stres a úzkosť a vytvárajú spojenie medzi veteránom a ľuďmi okolo neho.

V druhej časti rozhovoru, ktorú vydáme o týždeň, sa dozviete, ako psí terapeuti pracujú s deťmi. 

#VojtechPíšl

Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možno že si potom budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…

Prečítajte si tiež: Martin Selner: Nikto nechce byť sám. Ani moje deti.

Postarajte sa o svoju rodinu, pokiaľ môžete.

Život vám môže skomplikovať nielen úraz, ale aj dlhšia choroba. Aj keď si myslíte, že ste ako rybička. Nechajte nám svoje meno, telefón a profík z poisťovne AXA sa vám čoskoro ozve.

Udeľujem súhlas spoločnostiam finančnej skupiny AXA na Slovensku, tj.: AXA životní pojišťovna a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, AXA pojišťovna a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, AXA investiční společnost a.s., organizačná zložka Slovensko, AXA d.d.s., a.s., AXA Management Services s.r.o., organizačná zložka Slovensko so spracúvaním osobných údajov v rozsahu: meno a priezvisko, telefónne číslo s cieľom:

- ponúkať produkty týchto spoločností,
- zasielať obchodné oznámenia (elektronickou formou ponuky produktov a služieb),
- automatizovaného spracúvania osobných údajov kvôli prispôsobeniu obchodnej ponuky mojim individuálnym potrebám,
- poskytnúť osobné údaje v rovnakom rozsahu obchodnému partnerovi AXA ASSISTANCE CZ, s.r.o.,
- prieskumu trhu a spokojnosti s využívanými produktmi a službami,
pričom takýto súhlas udeľujem na obdobie trvania zmluvného vzťahu s ktoroukoľvek z vymenovaných spoločností a následne aj na obdobie 5 rokov po skončení takéhoto zmluvného vzťahu. Ak sa nestanem klientom žiadnej zo spoločností AXA, udeľujem súhlas na obdobie 5 rokov od tohto udelenia.
Ďalej by sme Vás chceli informovať, že poskytnutý súhlas je dobrovoľný a môžete ho kedykoľvek odvolať, buď telefonicky na AXA linke +421 2 2929 2929, e-mailom na info@axa.sk, alebo písomne na adrese AXA, Kolárska 6, 811 06 Bratislava.
Zároveň potvrdzujete, že ste sa oboznámili s textom Informačného memoranda. Jeho znenie nájdete na webovej stránke AXA, na www.axa.sk/osobne-udaje/. (skrýt text)