Prežívaš depresiu aj práve teraz?
Dnes dopoludnia mi bolo celkom zle, ale teraz je to o niečo lepšie. Depresívne stavy nemám nonstop. Momentálne beriem antidepresíva, ktoré mi príliš nesedia. Takto by som sa totiž s nimi cítiť nemala. Dohodla som sa psychiatričkou, že ich vymeníme. Stále som sa k tomu ešte neodhodlala, pretože z toho mám trochu strach. Vo chvíli, keď som ich začala brať, sa mi robilo veľmi zle, bojím sa, že sa to bude opakovať aj s novými liekmi.
Čo si mám predstaviť pod tým, že ti bolo zle?
Prvý mesiac som strávila zhruba štrnásť hodín denne v posteli, stále som spala. Bolo mi zle aj od žalúdka, pripadala som si ako priotrávená. Chodila som prakticky len na záchod a k psychologičke, ktorá mi povedala, že vyzerám fakt hrozne. Našťastie som mohla pracovať nejaký čas z domu.
To ti to povedala psychologička takto napriamo?
Povedala mi, že niekoho takto zničeného po antidepresívach dlho nevidela. Na začiatku, než si telo zvykne na nový prášok, to s človekom môže dosť zamávať. Navyše antidepresíva majú veľa vedľajších účinkov. Predtým som takmer žiadne lieky nebrala, myslím, že ani na bolesti hlavy. Moje telo na žiadnu chémiu nebolo zvyknuté.
Musíš tie lieky naozaj brať?
Mám ešte panickú poruchu. Bez antidepresív by som zrejme zažívala veľa atakov a ešte viac depresívnych stavov.
Ako sa u teba depresia prejavuje?
Vždy pre mňa bolo ťažké navodiť si dobrú náladu a udržať si ju. Veľa ľudí sa ma často pýtalo, čo sa mi stalo, že som tak smutná. Nič sa mi nestalo, bol to pre mňa štandard. Veselá som bola schopná byť, až keď som sa trebárs opila.
Aj napriek tomu, že mi teraz antidepresíva nefungujú tak, ako by mali, dokážem sa vďaka nim radovať. Nie som na to zvyknutá.
Celý život som sa o to snažila, nedávno som si vzala prášky a zrazu to s nimi ide. Priamo depresívne stavy som mávala hlavne vo vypätých situáciách.
Kedy ťa prvýkrát zasiahol naozaj vážny depresívny stav?
Na to si pamätám celkom dobre. Bola som v prvom ročníku na vysokej škole. Spala som na priváte. Ráno som sa zobudila a mala som pocit, že ma prešiel parný valec. Bola som úplne vycucnutá. Asi by som to mohla prirovnať k tomu, keď človek jeden deň beží maratón a na druhý deň ho bolí celý človek. Problém bol v tom, že ja som ten maratón nebežala. Nemala som dôvod sa tak cítiť. Chcela som ísť do kuchyne, ale nešlo to tak ľahko ako vždy. Zrazu pre mňa bolo ťažké urobiť aj jediný krok. Nebola som schopná nič zdvihnúť a ani sa na nič sústrediť. V hlave som mala prázdno.
Ako si zistila, že ide o depresiu?
To uvedomenie prišlo až spätne. V tej dobe som ešte nevyhľadávala odbornú pomoc. Bola som študentkou a nemala na dobrého psychológa peniaze ani „gule”. Bolo mi trápne za niekým prísť a požiadať ho o odporúčanie k psychológovi. Prvýkrát som navštívila odborníka zhruba pred dvoma rokmi. Našetrila som si nejakú finančnú rezervu a povedala som si, že skúsim jedno sedenie a uvidím, čo bude ďalej. To, že ide o depresiu, vždy bezpečne spoznám tak, že mám myšlienky na samovraždu. O tom som už hovorila aj s odborníkmi.
Ako sa tých myšlienok zbavuješ?
Trochu mi pomáha, keď odvediem pozornosť iným smerom, čo však nie je úplne jednoduché. Najviac zaberá, keď sa o tom s niekým porozprávam. Hlavne to nesmiem držať v sebe.
Čo sa deje vtedy, keď to v sebe držíš?
Začnem sa tým zaoberať čoraz viac. Prichádzam do stavu, kedy si vytváram určité plány. Postupne si ich v sebe spracovávam konkrétnejšie, a to už je problém. V tej chvíli viem, že nutne potrebujem odbornú pomoc.
Aké plány?
Plány na skutočnú samovraždu. Niekoľkokrát som k nej mala blízko. Párkrát som sa postavila na most.
Čo ťa odradilo od uskutočnenia toho plánu?
V tej dobe, keď sa mi toto dialo, som bola ešte kresťanka. Podľa kresťanstva idú všetci samovrahovia do pekla.
Moja viera bola vtedy celkom silná. Postupne som ju stratila.
Prečo?
Verila som v Boha, ale zároveň vo mne niekedy prevládala racionalita. Postupne sa moja viera začala vytrácať a zlomilo sa to úplne vďaka jednému farárovi, s ktorým som to riešila. Viac to rozoberať nechcem.
Keď človek v niečo verí, pravdepodobne sa mu žije lepšie. Ty si svoju vieru v Boha stratila. Veríš v niečo teraz?
V realitu. Tá síce nie je pre mňa príliš priaznivá, ale kvôli tomu predsa nebudem utekať do nejakého vymysleného sveta.
Hovoríš, že keď na teba idú samovražedné myšlienky, musíš sa o tom vždy s niekým porozprávať. Kto ti robí bútľavú vŕbu?
Snažím sa o tom hovoriť s odborníkom, ale nie je možné mu volať vždy vo chvíľach, keď to práve potrebujem. Väčšinou ma vypočujú moji najbližší. Nemám ich veľa, som skôr uzavretý a čudný človek.
Prečo si myslíš, že si čudná?
Ľudia mi to občas hovoria. Snažia sa so mnou rozprávať, ale ja toho často nie som schopná. Mám od ľudí odstup a takí jedinci občas ľudí desia. Mám problém hovoriť hlavne s mužmi vo veku môjho otca. Myslím, že teraz robím pokroky a zlepšujem sa v tom. Predtým to bývalo horšie. Mama mi tvrdila, že som bola vždy uzavreté dieťa a s nikým príliš nekomunikovala.
Vieš, z čoho ten strach a nedôvera v ostatných plynie?
Pravdepodobne za to môže rodinné prostredie, v ktorom som vyrastala. Môj otec je asociálny cholerik, ktorý to s deťmi nikdy veľmi nevedel. Väčšinou ani netušil, koľko mám presne rokov a do akej triedy chodím. Vôbec sa so mnou nebavil. Mama sa pod jeho vedením postupne stala submisívnym človekom. Väčšinou urobila to, čo jej povedal. Moja mama ma navyše nikdy nebránila, držala sa bokom.
Pred čím ťa mala brániť?
Pred mojim otcom, ktorý ma zneužíval. Psychologička mi povedala, že existujú dva druhy matiek. Jedna, keď zistí, že otec dcéru sexuálne obťažuje, postaví sa na stranu dieťaťa a bráni ho. Tá druhá si vyberie otca a veci, ktoré robí svojej dcére, prehliada. Moja bola tá druhá. Až donedávna som ju za to nenávidela, ale vyjasnili sme si to. Trochu sa teraz zmenila a ja som jej odpustila.
Je možné, že zárodkom tvojich depresií a uzavretia sa pred ostatnými je práve zneužívanie v detstve?
Možné to je, ale rozhodne to nie je jediná vec. Okrem toho, že som si prechádzala týmto, doma bola vždy napätá atmosféra. Otec bol hrozne výbušný a často mame nevyberane nadával. Musela som v tom žiť a nemala som sa pred tým kam schovať.
Myslím si, že cholerické výbuchy rodičov deti strašne ovplyvnia. Ja aj moji súrodenci sme dosť citliví.
To muselo byť ťažké.
Vždy, keď sme s bratom boli svedkami niečoho takého, sme sa rozplakali. Nedávali sme to. Bola to totálna beznádej. Nemohli sme sa proti tomu nijako brániť, pretože sme sa báli, že to bude ešte horšie. Radšej sme niekam zaliezli. Sestra je o niečo staršia než my a tá to nenechávala len tak. Vracala mu to, lenže to potom ten otcov výbuch hnevu nemal konca. Aj na ňu to malo negatívny dopad. Veľmi si to neuvedomovala, ale bola chodiacim sudom so strelným prachom. Niekedy ho nešlo vystrieľať na otca, tak sa zamerala na mňa a brata. Spätne sa jej príliš nečudujem, potrebovala sa nejakým spôsobom proti tomu prostrediu brániť. Všetci sme boli negatívni a nahnevaní. Dokázali sme sa spoločne občas zasmiať len vo chvíľach, keď bol otec v práci.
Mama bola pri tých cholerických explóziách vždy pasívna?
Asi áno. Matka za nami nanajvýš chodila a sťažovala sa na neho. Počúvali sme od nej, že si ho nemala brať. A to nám opakovala stále dokola. Rozviesť sa s ním nechcela kvôli svojej viere. Cirkev by sa na ňu vykašľala, pretože cirkevný rozvod by im neprešiel. Musela by prestať chodiť k sviatostiam, a to by jej zlomilo srdce. Myslím, že keď sme boli malí, mama sa k nám ešte správala pekne.
Tvoj otec je tiež veriaci?
Aj napriek tomu všetkému, čo nám spôsoboval, je tiež veriaci. Myslím si, že doteraz nevie, že mi svojím správaním ublížil. Ja i jeho okolie si myslíme, že je mimo. Možno by mi pomohlo, keby som si to s ním vyjasnila rovnako ako so svojou matkou, ale s ním sa o tomto baviť nedá. Nemôžem mu ani povedať, aby si umyl hrnček, pretože inak by zase vybuchol.
Tvoji súrodenci majú tiež nejaké psychické ťažkosti?
Môj brat má schizofréniu. Vďaka jeho chorobe sa oňho mama starala najviac. Otec strašne chcel syna. Vďaka tomu to bolo aj mamino obľúbené dieťa. Ja som si s rôznymi vecami musela poradiť sama. Nikdy mi neporadila, ako si mám kúpiť lístok v autobuse. Koľko mám zaplatiť a akú zastávku povedať. Keď som sa jej na niečo spýtala, povedala mi, že už som dosť veľká na to, aby som si pomohla sama. Nepýtala sa ma, ako sa mi darí v škole.
V štrnástich som chodila s kamarátkou na diskotéky, v pätnástich som cez prázdniny odišla na dva týždne preč a nikto to neriešil.
Prečo sa mama k tebe takto správala?
Keď ma otec zhruba v tých jedenástich alebo dvanástich rokoch pomaly začínal sexuálne obťažovať, mama ma vnímala ako svoju konkurenciu. Nebrala ma už ako malé dievčatko, ale ženu, ktorá jej lezie do kapusty.
Povedala si súrodencom a mame o tom, že máš depresiu?
Povedala som im, že sa mi spustila panická porucha. Mama to dokázala trochu pochopiť až vo chvíli, keď som jej dohodla schôdzku s mojou psychologičkou. Potom sa to začalo obracať a začali sme si k sebe hľadať cestu. O depresii som sa mame len zmienila. Mám pocit, že panická porucha a depresia patria trochu k sebe. Myslím si, že depresia pre mňa predstavuje menší problém ako panické ataky.
Prečo si to myslíš?
Na to, že som odmalička skôr temný človek, som si už celkom zvykla. No panickú poruchu nemám zas tak dlho a ešte s ňou neviem natoľko pracovať. Vnímam to čisto z praktického hľadiska. Depresia ma síce niekedy dobehne a nemôžem skoro vstať z postele, ale väčšinou sa z toho nejako dostanem. Deje sa mi to už len vyslovene vo vypätom období.
Panický atak môžem dostať takmer kedykoľvek a odrovná ma natoľko, že nemôžem normálne fungovať.
Okrem bežného fungovania tí depresia ovplyvnila ešte niečo?
Vzťah. Chodila som s jednou slečnou, povedala som jej, že mám depresie. Skoro sa so mnou kvôli tomu rozišla. Myslela si, že mi to spôsobuje ona. Nepochopila to, vydesila sa a nevedela, ako s tým naložiť. Vysvetlila som jej, že to nie je pravda, takže nakoniec sme sa nerozišli. Mrzelo ma, že namiesto toho, aby sa mi snažila porozumieť, ma takto skoro potopila. Od tej doby som celkom opatrná. Predtým, než niekomu poviem, že mám depresie, si to poriadne rozmyslím.
Odmietajú ťa kvôli depresii ľudia, ktorí sa pohybujú v tvojom okolí?
Ja sa svojmu okoliu veľmi nezverujem. Vedia to o mne len najbližší kamaráti, ktorí ma chápu, pretože majú tiež svoje problémy. Priťahujem k sebe ďalších čudných ľudí, takže mám celkom šťastie.
Nevadí ti, že ti niektorí hovoria, že si čudná?
Ja som za to rada. Ľudia, ktorí mi povedia, že som taká, to ďalej neriešia. Nesnažia sa ma meniť. Niektorí mi to ale nepovedia a len si to myslia. Tí sa ma snažia meniť a radiť mi, ako mám niektoré veci robiť. Tvrdia mi, že sa nemám rada, ale že by som mala – a tak podobne. Očakávajú odo mňa, že vypočujem ich rady, ale ja sa kvôli nim nechcem meniť. Pokojne budem ďalej divná, ale nech mi dajú pokoj.
Chápem to správne, že si so sebou spokojná?
Vždy sa dá niečo vylepšiť. Chcela by som zmeniť svoj odstup od ľudí a byť k nim trochu otvorenejšia. Samozrejme že by bolo lepšie, keby som nemala panickú poruchu s depresiami, ale osobnostne som sa sebou pomerne spokojná. Veľmi mi v tom pomohli terapie. Predtým som sa nemala rada vôbec. Myslela som si, že to, čo mi urobil otec, je moja vina. Psychologička mi ukázala, že to nie je pravda. Teraz mám navyše skvelú prácu, vďaka ktorej sa cítim psychicky lepšie. Odvádza ma to od zlých myšlienok. Pracujú tam len ľudia, ktorých to odvetvie naozaj zaujíma. Šéf je veľmi ústretový. Keď sa mi niečo nedarí, pomôže mi. Nikto tam na nikoho nejačí, mám pokoj.
Kolektív tí nevadí, keď máš problém s ľuďmi?
Najväčší problém mám s mužmi a v práci so mnou pracujú tri ženy. Na začiatku aj ony videli, že som z nich neistá. Pochopili, že mi chvíľu trvá, než sa začlením do kolektívu. Neriešia to.
Očividne máš problém s mužmi kvôli svojmu otcovi. To je dôvod, prečo chodíš so ženami?
Nie tak celkom. Des mám vyslovene len z mužov vo veku svojho otca. Nie som len na dievčatá. Neviem, nakoľko môžu moje traumy z detstva za to, že sa dokážem zamilovať aj do žien.
Nechápem, ako si to všetko mohla v detstve vydržať, keď máš takých rodičov.
Všetko som vždy potlačila a šla ďalej. Držala som to v sebe, nevedela som, ako inak to mám riešiť. Potom, čo som začala chodiť na terapiu a všetko to postupne v sebe otvárať, to bolo šialené. Zažila som úplný výtrysk emócií. Vznikla mi z toho panická porucha.
Vďaka terapii sa učím si všetky svoje nálady a emócie pripúšťať a pracovať s nimi. Keď mi je zle, akceptujem to. Predtým som to potláčala.
Myslela som si, že všetci okolo mňa sú v poriadku. Cítila som na sebe tlak, že je so mnou niečo v neporiadku a že musím byť pozitívna podobne ako ostatní. Dnes už sa do toho násilne netlačím a pripustím si, že niečo nie je v poriadku. Predtým som si hrozne vyčítala, keď som niečo pokašľala. Teraz už to vďaka terapiám skoro neriešim. Človek robí chyby, nie je možné sa občas nejakých nedopustiť.
Predstierala si pred ostatnými, že si pozitívne naladená, hoci ti bolo zle?
Povedzme, že mi to úplne nešlo. Často počúvam od ľudí, že si na ostatných najviac cenia to, že majú stále dobrú náladu. V čase, keď si moji kamaráti vyberali dievčatá, mi väčšinou povedali, že jedna sa im páči viac, pretože sa stále smeje. Celkom ma to mrzí, pretože depresívny človek nie je často veselý, ale nemôže za to. Chcela by som byť optimistickejšia, ale nie je to také jednoduché, keďže som vyrastala v negatívnom prostredí. Rada by som videla svet v tom lepšom svetle a nevšímala si toľko negatívnych vecí. Verím, že to postupom času pôjde.
Psychickú rovnováhu považujeme všetci za samozrejmosť. Pokiaľ ju máme. Bohužiaľ niektoré zákutia mysle si občas robia, čo chcú, bez ohľadu na naše priania alebo predstavy. Ľudskej psychike a duševnému zdraviu sme sa podrobne venovali na našej špeciálnej microsite. Preskúmajte jej interaktívne časti a vyskúšajte si simulátory rôznych psychických porúch.
