„Telo nie je oddelené od psychiky. Jedno môže to druhé podopierať aj strhávať, preto keď je telo choré, je potrebné starať sa aj o dušu a o ducha,“ vysvetľuje hneď na začiatku Michaela Čadková Svejkovská, arteterapeutka Amelie – neziskovky, ktorá v štyroch českých mestách ponúka psychosociálnu pomoc onkologickým pacientom a ich blízkym. Okrem iného práve formou skupinovej kreatívnej terapie.
Začalo to v sanatóriu
Je to celkom mladá disciplína, aspoň na Západe. S myšlienkou, že by sa pri liečbe dala využívať výtvarná tvorba, hudba alebo divadelné prostriedky, začali špecialisti pracovať okolo polovice minulého storočia. S názvom „art therapy“, ktorý sa do češtiny prekladá ako arteterapia, prišiel britský umelec Adrian Hill.
V sanatóriu, kde sa liečil z tuberkulózy, zistil, že mu pravidelné kreslenie alebo maľovanie pomáha urovnať si myšlienky a „vystavať si silnú obranu proti vlastnému nešťastiu“.
Začal pomáhať ďalším pacientom a jeho nápad sa šíril ďalej. Dnes sa všeobecne používa skôr termín kreatívna terapia alebo terapia umením. Zahŕňa množstvo typov, prístupov a metód, ale poslanie zostáva rovnaké: pomáhať chorým, aby si utriedili myšlienky a pozreli sa do svojho vnútra trochu inak než pomocou slov, ako je to bežné u klasickej psychoterapie. Arteterapia pôsobí pomocou emócií a symbolov. Dajú sa tak spracovávať aj témy, ktoré sú slovami zle uchopiteľné,“ opisuje Čadková Svejkovská.
Moc nad vlastným životom
Nejde o liečbu v klasickom slova zmysle. Fyzické vplyvy kreatívnej terapie zatiaľ nie sú dobre prebádané a celkom zle sa posudzujú. „Je ťažké povedať, či to je výsledok toho, čo robím ja, alebo toho, čo ľudia robia všade inde,“ zhrňuje arteterapeutka. Cieľom totiž nie je len vylepšiť veci. Ono je veľakrát dôležité prebádať si aj tie, ktoré sú zlé, a s tými sa treba zmieriť.“
Terapia funguje podobne u psychicky chorých aj u tých, ktorí v prvom rade trpia chorobou tela.
Onkologických pacientov zvyčajne trápia stavy podobné depresiám – hoci sa trebárs nedajú diagnostikovať. Ide skôr o potreby človeka než o diagnózu, pripomína Čadková Svejkovská. „Čo sa preukázateľne zlepšuje, je kvalita života. A na tú ja rozhodne staviam. Ide o to, že máte stále nad svojim životom moc, máte chuť niečo robiť, skúšate dobré veci a sebarozvíjanie aj vo chvíli, keď umierate. Zažila som niekoľko takých ľudí.“
Čo vypláva na povrch
Na arteterapiu do Centier Amelie nechodia len pacienti, ktorí bojujú s rakovinou, ale aj ich partneri alebo rodinní príslušníci. „Na úvod si vždy sadneme, povieme si, ako sa máme, a hľadáme tému, ktorá nás nejak prepája,“ popisuje terapeutka klasické sedenie. „Niekedy si zase tému zámerne nedáme a úlohou je len vyplniť plochu štvrtinami. Každý na zadaní pracuje podľa seba, vyberá si, či chce pastelky, fixky, progresy, vodové farby, tempery… môže napríklad aj lepiť.“
Vo chvíli, keď všetci svoje diela dokončia, dostanú príležitosť si o nich rozprávať. Popisujú, ako sa pri tvorbe cítili. Ostatní zase môžu hovoriť, ako na nich ich výtvor pôsobí. „Ľudia na arteterapii často plačú. Je to tým že spracovávajú ťažké témy, môžu im tiež docvaknúť veci, čo by im inak nenapadli,“ hovorí Čadková Svejkovská. Symboly alebo pocity, ktoré pri tvorbe vyplávajú na povrch, potom môžu ďalej riešiť napríklad i na klasickej „rozprávacej“ terapii. Alebo ich môžu rozvíjať v ďalšej tvorbe.
„Jedna klientka napríklad stále kreslila kučierky. Časom zistila, že sa na obrázkoch objavujú vždy, keď má nejaký konflikt v rodine. Vďaka tomu si uvedomila, že by tie kučierky vlastne potrebovala viac prepracovať a objaviť, čo v nich vlastne je,“ spomína odborníčka. „Tému, ktorá je verbálne veľmi komplikovaná, si takto spracovala neverbálne, a to pre ňu bolo strašne dôležité.“
Naučila sa z toho veľa vecí ako o sebe, tak o svojej rodine.
Zlé známky sa nedávajú
Pochopiteľne, chvíľu trvá, kým sa klient dopracuje tak ďaleko. Treba si zvyknúť na špecifický prístup – nie je to hodina kreslenia. A prekonať strach z toho, že nemáme talent, že nám to nepôjde, že obrázky nebudú „vyzerať pekne“. Všetci počas svojho vývoja radi kreslíme a maľujeme,“ opisuje Čadková Svejkovská. „Ale niekedy okolo puberty si povieme, že nám to vlastne vôbec nejde.“ Alebo nám to povie niekto iný: „Trebárs aj tak, že dostaneme trojku z výtvarnej.”
Veľká väčšina ľudí sa potom od tvorby odkloní. Keď sa však pustia do arteterapie, časom pochopia, že ide o to prežívanie, o vnútorný proces, ktorý s tvorbou súvisí, nie o technicky dokonalé dielo. Aj tak ale ľudia neradi kreslia konkrétne veci, pretože sa boja práve toho hodnotenia. Boja sa, že to vyzerá zle,“ vysvetľuje odborníčka. „Jednoduchšie je pre nich pracovať abstraktne. Potom sa dá pracovať napríklad s farebnosťou – tú má každý trochu inú.“
„Vždy sa objavujú symboly, takže je dobre opierať terapie aj o ich znalosť,“ dodáva. Sama okrem vzdelania v humanitnom odbore absolvovala päťročný psychoterapeutický výcvik a dvojročný výcvik arteterapeutický. Ten zahŕňa o. i. psychopatológiu, dejiny umenia, estetiku a teóriu výtvarného vyjadrenia, symbolov a ich významov. A je toho oveľa viac: naučíte sa zvládať techniky, ako je práca so skupinou aj s jednotlivcom. Zvládnete materiálnu časť – prácu so štetcom alebo s pastelkami.
Kľúčová je tiež osobná skúsenosť, musíte mať dobre zmapovanú i vlastnú psychiku.
Podobne to je aj s ďalšími druhmi kreatívnych terapií – muzikoterapia alebo dramaterapia. Aj tu musí klient s pomocou terapeuta často prekonať určitý blok (málokto si o sebe myslí, že vie dobre spievať), a aj tu je dôležité sa vyhýbať slovu „hodnotenie“. „To sa na sedeniach rozhodne nepoužíva,“ hovorí Michaela Čadková Svejkovská. „Samotný zážitok môže byť dobrý, môže byť zlý, ale najdôležitejšie nakoniec je, ako sme sa pritom cítili.“
