V rámci doktorandského štúdia ste sa zaoberali obsedantno-kompulzívnou poruchou (OCD). Mohli by ste stručne opísať, čím sa prejavuje?
Ľudia o sebe často hovoria, že sú „trochu OCD” alebo s preháňaním tvrdia, že majú „obsesie”. Skutočná obsedantno-kompulzívna porucha je ale závažné ochorenie. Liečime ľudí, ktorí si zaslúžia žiť šťastne a zdravo – a ich porucha tomu bráni.
Môže ísť o obsesie, čiže sú nechcené, vtieravé a nepríjemné myšlienky, ktoré človek nie je schopný odplašiť: napríklad chce, aby bolo všetko pekne zoradené. Druhou formou je kompulzia, to znamená nejaké jednanie, ktoré človek nevie potlačiť a narušuje jeho život.
Zvyčajne sa vyskytujú spoločne. Obsesie vyvolajú kompulziu: ak máte napríklad obsesiu, že sa cítite byť špinavý alebo niečím znečistený, snažíte sa takého pocitu zbaviť tým, že sa umývate. A ak sa obsesivne myšlienky objavujú opakovane, budete sa stále znovu a znovu sprchovať alebo leštiť celý dom.
Obsesie a následná kompulzia často zaberajú dlhé hodiny pacientovho života. Keď začnú vyžadovať viac času, ľudia nie sú schopní chodiť do školy alebo do práce. Zásadné je, že ide o nechcené správanie.
Akokoľvek v danú chvíľu môže čistenie prinášať úľavu, nie je to nič, čomu by ste sa chceli venovať.
Čo takú poruchu spôsobuje?
Presnú odpoveď nepoznáme. Vieme, že OCD postihuje rodiny, takže aj rodičia alebo starí rodičia pacientov často mávajú nejakú formu klinickej OCD alebo jej náznaky, prípadne sú úzkostliví.
Predstavme si, že sa dieťa šťastných, zdravých a sebaistých rodičov začne prehnane umývať alebo stále dookola vyrovnávať všetko okolo seba, pretože je mu to príjemné. Myslím, že bežný rodič, ktorý nemá s OCD žiadnu skúsenosť a nepozná ono nutkanie, povedie dieťa k tomu, aby to nechalo, bude ho smerovať k niečomu inému.
Pokiaľ ale niekto sám trpí OCD, môže mať sklon takéto správanie dieťaťa podporovať, pretože sám vie, ako znepokojujúca môže byť situácia, kedy všetko nie je úplne v poriadku, napríklad dokonale zoradené. Takže dieťaťu povie, že chápe, že je potrebné niečo robiť stále znova. Snaží sa prejaviť porozumenie, ale z dlhodobého hľadiska tým môže zvyšovať sklony k takémuto správaniu, pretože ho opakovane podporuje. Ak dieťa rado niečo umýva, nakúpi mu handričky.
Jedna z teórií teda šírenie OCD v rodinách vysvetľuje tým, že rodičia takéto správanie u detí nepotláčajú, čím obsesie a kompulzie nepriamo podporujú: hovoríme tomu akomodácie v rodine. Zároveň sa ale môže prejaviť nejaká traumatizujúca udalosť. Trebárs aj odsťahovanie sa z mesta, ktoré dieťa celé roky pozná, nejaký znepokojujúci zážitok, ktorý vyvolá neistotu, a tým OCD spustí.
Hranica medzi duševným ochorením a normálnosťou nie je ostrá. Každý sa občas vráti k dverám, aby skontroloval, či ich zamkol. Podľa čoho človek spozná, že ide o niečo vážne, čo by mal liečiť?
Vrátiť sa k dverám, pretože si človek nie je istý, či sú zamknuté, a potom odísť za každodennými záležitosťami, je úplne normálne. Ak ale trpíte klinickou podobou OCD, budete sa vracať stále znova a zamykanie dverí sa stane stredobodom vášho dňa.
Rozhodnúť o hranici je ťažké hlavne u detí. Vyžadujú pravidelnosť, napr. čítanie rovnakej rozprávky stále dookola, pretože im také opakovanie dodáva pocit bezpečia – čo je v poriadku.
Problematickým sa to stane vo chvíli, keď svoje správanie nevedia potlačiť a začne byť obsesívne.
Ako by sa v takom prípade mali zachovať rodičia?
Je dobré, aby problému porozumela celá rodina. Rodičia musia zostať silní a prejavom ochorenia zamedziť. Je potrebné prestať takéto správanie podporovať – akokoľvek počúvam od rodičov, ako veľmi je to ťažké, nevyhovieť, keď pred vami uprostred noci stojí plačúce dieťa sužované obsesívnymi myšlienkami…
Ak na svojom dieťati pozorujete niečo neobvyklé, je dôležité si to všímať, neignorovať to. Ale viesť ho k tomu, aby to zanechalo. Ak sa obsesia prehlbuje, je potrebné vyhľadať terapiu. Rodičia často čakajú príliš dlho, dúfajú, že správanie zmizne samo od seba, alebo roky niečo skúšajú sami – a na terapiu sa dostanú až po dlhom priebehu ochorenia. To je chyba.
V češtine práve vychádza vaša knižka Môžu neurovedci čítať naše myšlienky?, ktorá ukazuje, čo všetko je možné o človeku odhaliť pomocou funkčnej magnetickej rezonancie. Čo vás viedlo k jej napísaniu?
Len veľmi málo ľudí podstúpilo snímacie vyšetrenie funkčnou magnetickou rezonanciou (fMRI) a má tak so skenovaním mozgu osobnú skúsenosť. Zatiaľ sme svedkami ešte len prvých pokusov pomocou fMRI pochopiť, ako ľudia premýšľajú, ako sa cítia a prečo sa správajú práve tak, ako sa správajú.
Vezmime si čítanie mysle – momentálne nie je možné nahliadnuť do vášho mozgu a zistiť, čo si myslíte. Respektíve to vďaka technologickému pokroku možné je, ale veľmi, veľmi obmedzeným spôsobom a v extrémne obmedzenom kontexte. A my sa snažíme ukázať, aké dôležité je pochopiť tieto technológie a ich potenciál. Nielen na akademickej úrovni, ale aj v komerčných súvislostiach, aby ich mohli používať spoločnosti, ktoré potrebujú chápať, ako ľudia premýšľajú.
V novinách často zahliadneme nejaké titulky – a povieme si, aké hrozivé takéto technológie sú, že nás niekto umiestni do skenera a uvidí, nad čím premýšľame.
Toto sme ale zatiaľ nedosiahli. V knihe sa tak snažíme ukázať, že na obavy zatiaľ nie je žiaden dôvod. Spoznať podľa dejov v mozgu, čo si myslíte, je nesmierne zložitá úloha – a my máme k dispozícii len zábery.
V knižke opisujete výskumy, ktoré smerujú k detekcii lži alebo čítania myšlienok pomocou neurozobrazovacích technológií – avšak minimálne zatiaľ to nevieme. Prečo by sa teda mal človek o takejto technológie zaujímať?
Technológia sa míľovými krokmi zlepšuje. Zvyšujú sa možnosti samotného snímania. A tiež máme extrémne zložité algoritmy spracovania dát, strojové učenie, ktoré nám umožňuje lepšie chápať, čo sa v mozgu deje, a využívať jeho snímky novými spôsobmi.
Čo sa týka napríklad detekcie lži alebo neuromarketingu, pokúšame sa vysvetliť, že je dôležité pochopiť princípy týchto technológií – a následne viesť diskusiu o tom, kam až by mali zájsť. Takže by sme mali spoločne – a teraz – diskutovať o tom, aké možnosti snímania mozgov sú dobré a čo by už bol zásah do nášho súkromia. Mali by sme stanoviť hranice, čo je ešte prípustné a čo už dovoliť nechceme.
Keď si otvoríme noviny, väčšinou sa k nám dostanú len čiastkové informácie vytrhnuté z kontextu.
Otázka použitia týchto technológií je ale zásadná – a my sa snažíme ukázať skutočnú vedu, ktorá sa za nimi skrýva. Nepokúšame sa zodpovedať všetky otázky, ale poskytnúť informácie, aby si každý mohol vytvoriť svoj informovaný názor. Popisované technológie, ich potenciály a hrozby, ktoré prinášajú, sú natoľko zásadné, že by rozhodnutia o nich nemali zostávať na vedcoch alebo politikoch. Mali by sme sa na nich podieľať všetci.
Ako si máme také hrozby predstaviť?
Vezmite si napríklad detekciu lži. Mnohé spoločnosti sa snažia fMRI propagovať ako absolútny detektor, ktorý môže na súde dokázať vinu alebo oslobodiť – ale tak ďaleko sa technológia ešte nedostala. Je okolo toho obrovský humbuk – pritom skeny mozgov zatiaľ nie sú na takýto účel dosť spoľahlivé. A ak raz budú, aj tak nám nemôžu oznámiť všetko. Pokiaľ si niekto napríklad myslí, že spáchal zločin, detektor lži to potvrdí. Pritom ho nemusel nutne spáchať skutočne on, môže sa jednať o falošnú spomienku.
Myslíte si, že ste niečo urobili, pritom to nie je pravda. Vaše presvedčenie vzniklo niekde vo vašom mozgu, možno v dôsledku traumatickej udalosti alebo pri výsluchu. Ak ste presvedčení, že ste niečo spáchali, snímky mozgu to potvrdia. Neprinášajú absolútnu pravdu, len reflektujú, čo sa odohráva v mozgu. Pre niektorých ľudí je možnosť, že niekto skončí vo väzení neprávom, kým pri väčšine ostatných takéto dôkazy budú fungovať, dostatočná, ale pre niekoho iného neakceptovateľná.
Ak takú technológiu pripustíme na súd, môžeme sa dostať k situácii, kedy by skenovanie podstupovali podozriví povinne. Tým ale narážame na ďalšiu otázku. Ak nám to technológia jedného dňa umožní, možno bude možné odhaliť aj myšlienky, ktoré s daným prípadom vôbec nesúvisia, vaše súkromné myšlienky – a súd vám bude môcť niečo také nariadiť.
Neexistuje žiadne správne a zlé riešenie: rozhodnutie, aké riziká sú ešte akceptovateľné, je plne na nás.
Ak sa od etických rozhodnutí budúcnosti vrátime k zdraviu: čo by ste ako výskumníčka v oblasti neurovied odporučili robiť, aby sa človek vyhol ochoreniu mozgu?
Ľudia si často myslia, že je potrebné platiť obrovské peniaze za špeciálnu prevenciu. Často pritom zabúdajú niekoľko veľmi jednoduchých vecí. Základné zásady pre zachovanie šťastného a zdravého života – alebo aspoň jeho udržanie, ako je to možné vzhľadom ku genetickým a environmentálnym vplyvom – sú pritom celkom banálne: dobre jesť, pretože potrebujeme vyváženú stravu, a pravidelne cvičiť. Pohyb je jednou z najlacnejších a najúčinnejších metód, ako si uchovať zdravý mozog, pretože cvičením zvyšujete prekrvenie, takže sa do mozgu dostáva viac kyslíka. To podľa niektorých dôkazov pomáha vytvárať nové neuróny. Pohyb a prekrvenie podporujú ľudské šťastie.
Ďalším bodom je dostatok spánku. A sociálne zázemie. Nemyslím tým, že by ste mali mať veľa priateľov a neustále vídať množstvo ľudí – ale potrebujete niekoľko blízkych vzťahov, o ktoré sa staráte. Myslite na vzťah medzi osamelosťou a duševným zdravím a snažte sa mať pár blízkych ľudí – a byť s nimi v kontakte.
Všetko ostatné je skôr bonus. Môžete brať nejaké drahé nové látky alebo využívať moderné intervencie ako elektrickú stimuláciu mozgu. Väčšine z nás ale bude stačiť to najlacnejšie a úplne rovnako účinné: strava, spánok, pohyb a medziľudské vzťahy.
Julia Gottwaldová vyštudovala neurovedu v Oxforde, doktorát z psychiatrie získala na univerzite v Cambridgei, kde skúmala obsedantno-kompulzívnu poruchu, najmä jej kognitívne prejavy u adolescentov. V Cambridgei tiež spoločne s profesorkou Barbarou Sahakkianovou napísala úspešnú populárnu knižku Môžu neurovedci čítať naše myšlienky?, ktorá tento rok vychádza aj v češtine. Pracuje v Havas Lynx – firme, ktorá sa zaoberá šírením informácií v oblasti starostlivosti o zdravie.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možno že si potom budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…
