Podľa autorov má výskum preukazovať, že ľudia nakazení cytomegalovírusom sú hlúpejší. Ako sami priznávajú, možno to vysvetliť viacerými spôsobmi: vírus (1) môže kaziť inteligenciu, alebo (2) nám naopak vyššia inteligencia môže pomôcť nákaze nepodľahnúť alebo podľahnúť neskôr, a tak znížiť dobu pôsobenia vírusu. Prípadne (3) môže na oboje účinkovať ešte tretí faktor: napríklad magická aura, ktorá nás robí múdrejšími a odolnejšími voči vírusu alebo niečo menej magické, nejaká kombinácia génov, vplyvov prostredia, vlastností, naše správanie…
Ako merať mačkopsov
Predpokladajme spoločne s autormi, že druhá ani tretia varianta neplatí. Znamenalo by to, že platí tá prvá? Predstavme si, ako taký výskum funguje, na jednoduchom príklade: keby sme merali, či sú psy väčšie ako mačky. Nestačí porovnať Dunča s Mickou, pretože ak by bol Dunčo čivava, mohli by sme sa ľahko zmýliť a konštatovať, že sú mačky mohutnejšie. Potrebujeme viac psov a viac mačiek. Ak by sme ich mali nekonečno (alebo všetky, ktoré kedy žili, žijú a žiť budú), mohli by sme spoľahlivo preukázať, že sú psy väčšie.
Pokiaľ ich ale zmeriame len obmedzený počet, vždy sa môže stať, že zhodou okolností vyberieme isté malé psy a veľké mačky – a naše výsledky budú chybné.
Tak dlho, než sa netrafíme…
Vyšší vzrast psov teda nevieme vedecky stopercentne preukázať: iba zisťujeme, že je niektoré vysvetlenie veľmi pravdepodobné. Vedci sa preto dohodli, že za „potvrdené“ prijmeme výsledky, u ktorých je maximálne päťpercentná pravdepodobnosť, že k nim došlo náhodou. V praxi to znamená, že keby sme dvadsaťkrát vedecky overovali vzťah, ktorý v skutočnosti neexistuje, zhruba raz by nám výsledky jeho existenciu mylne potvrdili.
Zásadná štatistika Flegrovho tímu pritom nastavenú hranicu ďalekosiahlo prekročí: šanca, že sa ku svojim výsledkom vedci dostali obyčajnou zhodou náhod, je menšia ako jedna promile. Problém je, že nevieme, koľko vírusov testovali – a koľkokrát testoval cytomegalovírus niekto iný. Výskumov prebieha veľa a tie neúspešné zapadnú. Keď Flegrove a ďalšie laboratóriá na svete opakovane testujú svoje hypotézy, občas musia zákonite dôjsť k pozitívnym výsledkom aj obyčajnou náhodou.
Pravdepodobnosť získať náhodne výsledky, aké dosiahli autori výskumu, je síce malá, ale stále väčšia než možnosť, že na kocke padne štyrikrát za sebou šestka. Hráči hry Človeče, nehnevaj sa! vedia, že sa to občas stane, ale akokoľvek sa to nedeje často, nevieme, koľkokrát Flegr a ďalší vedci „hádzali“. Navyše nemôžeme vylúčiť nejaké nedopatrenie, ktoré výsledky skresľuje – takže šestky môžu z nejakých dôvodov padať častejšie. Opomeňme teraz aj tieto pochybnosti, prijmime, že o náhodu nešlo. Čo by to znamenalo?
Neviditeľné mačky
Ľudia, ktorí sú dlho nakazení vírusom, skórujú v istom „teste inteligencie“ na dvoch zo siedmich čiastkových škál o štyri, respektíve dva body lepšie. Lepšie, nie horšie: autori totiž „nakazenie“ merali hladinou protilátok a tvrdia, že sa medzi skupinou nenakazených nachádza aj 5-10 % tých, ktorí sú nakazení úplne najdlhšie, takže im protilátky už vyprchali. Čiže sú to tí úplne najhlúpejší. Ak by sme sa vrátili k psom a mačkám: autori tvrdia, že im mačky vyšli väčšie než psy, pretože sa im medzi nich omylom zabehol aj pár prerastených bernardínov.
V dátach, ktoré autori zverejnili, ale žiadnych bernardínov nájsť nemôžem, a že by tam museli byť sakra vidieť!
Na škále verbálnych znalostí, kde sa prejavil najväčší rozdiel, dosahovali „nakazení“ priemerné skóre 121, zatiaľ čo „nenakazení“ v priemere 117. Ak je teória autorov pravdivá – a vírus skutočne inteligenciu znižuje – vírusom nepostihnutí ľudia by museli dosahovať vyššie skóre ako tí postihnutí (ktorých priemer je 121). Vírusom naozaj nedotknuteľní by teda museli mať zhruba 123 (to sú tie mačky).
Najhlúpejší vysokoškoláci sveta
Zároveň medzi nich primiešali 5-10 % dlhodobo nakazených ľudí (tých bernardínov), ktorí ich priemer sťahujú na zistených 117 bodov. Ak prijmeme autormi udávané maximum omylu vo výške desať percent, znamenalo by to, že jedna desatina účastníkov zníži skóre celej skupiny zo 123 (skutočný priemer) na 117 (priemerná hodnota po primiešaní bernardínov). Aby toho ale docielila samotná desatina ľudí, musela by mať príslušné skóre okolo šesťdesiat: na úrovni mentálneho postihnutia.
Jednalo sa o vysokoškolských študentov: je možné, aby si u nich nikto nevšimol, že sú úplne hlúpi? Neviem, avšak odpoveď by mali poskytnúť dáta, ktoré autori zverejnili (čo je príkladné a skvelé!). V dátach ale takáto desatina hlupákov chýba: celá skupina sa prejavuje celkom konzistentne, pod sto bodov získali len traja z respondentov s výsledkami 94, 97 a ešte raz 97.
Keď už sme dáta stiahli, môžeme hypotézu autorov vyvrátiť ešte názornejšie. Ak vezmeme desať percent najhorších výsledkov (tých hypotetických bernardínov) zo skupiny nenakazených a presunieme ich do skupiny nakazených, stále budú tí zvyšní zdraví dosahovať horšie výsledky. Hypotéza o tom, že za nižšími výsledkami skupiny nenakazených stojí desatina z nich, ktorí sú v skutočnosti nakazení už veľmi dlho, je chybná.
Priemerujeme Bratislavčanov
Je teda bernardínov medzi mačkami viac ako desať percent? Aby zdraví ľudia dosiahli výsledok 121, ktorý dosahovala pôvodná skupina chorých, museli by sme za chorých označiť 28 % najhorších z nich. Pre takýto zásah do dát ale nemáme žiadne opodstatnenie. Je to rovnaký nezmysel, ako keby sme s túžbou dokázať, že sú mačky väčšie ako psy, z pôvodne náhodnej vzorky postupne odoberali všetky veľké psy, až by nám zostali len tí zhruba rovnako veľkí ako mačky.
Navyše to, samo o sebe, nič nedokazuje: zdraví ľudia predsa nemajú mať rovnaké, ale lepšie výsledky ako tí infikovaní.
Aby sme na danej vzorke mohli s prijateľnou pravdepodobnosťou (tých 5 %, ktoré zmieňujem vyššie) ukázať, že majú zdraví ľudia skutočne väčšiu úspešnosť v danej časti IQ testu, museli by dosiahnuť v priemere aspoň 123 bodov. K tomu by sme ale museli z pôvodnej vzorky 135 jedincov odobrať ďalších osemnásť najhorších ľudí.
Inými slovami: dáta hypotézu autorov potvrdzujú, pokiaľ z tých zdravých svojvoľne vyberieme len niečo cez polovicu najlepších. Ak to urobíme, je to rovnaké, ako keby sme si vybrali priemerných Košičanov a vysokých Bratislavčanov a na základe toho chceli tvrdiť, že sú Západniari vyšší ako Východniari. Možno sú – ale z takýchto dát sa to nedá usudzovať.
Nie, naopak
Dáta Flegrovho tímu naopak naznačujú, že to tak nie je. Ak si totiž predstavíme, že by vplyv vírusu bol tak silný, aby kvôli nemu bolo možné presunúť skoro polovicu tých, ktorí dosiahli najhoršie výsledky, celkom iste by sme takéto prípady videli v dátach i bez štatistík: bolo by zjavné, že skupina „zdravých“ zahŕňa dve odlišné podskupiny. Okrem prostého pohľadu je také zaobchádzanie vidieť aj na štatistických hodnotách: napríklad by v „zmiešanej“ skupine mal byť rozptyl vyšší než u trvácnejších výsledkov skupiny, kde sú nakazení všetci.
Tak to ale nie je: rozptyl „zmiešanej“ skupiny je podobný, dokonca trošku menší a súbor má podľa testu celkom normálne rozloženie. Preto musíme hypotézu autorov buď zavrhnúť alebo si povedať, že je popisovaný efekt veľmi malý, takže na údajoch nie je vidieť. Zároveň ale vieme, že ak by efekt bol veľmi malý, nemohli by sme kvôli nemu presúvať ľudí medzi skupinami – takže sa takéto vysvetlenie javí byť nepravdepodobné.
Vráťme sa na začiatok
Autori používajú zložitejšie štatistiky, ktoré pracujú s ôsmimi meranými dimenziami inteligencie a namerané hodnoty navyše matematicky očisťujú od vplyvov veku a pohlavia, čo vo vyššie načrtnutej úvahe nerobím. Príklad s konkrétnou dimenziou, u ktorej sa nameraný rozdiel prejavuje najvýraznejšie, preto sám o sebe nič nevyvracia, slúži len ako ukážka, prečo (nielen) vo mne interpretácia autorov vzbudzuje nedôveru. Pre precíznejšiu kritiku by bolo potrebné vykonať hlbšiu štatistickú analýzu, ktorú ale rád prenechám virológom, pretože ju nemá zmysel vykonávať bez pochopenia procesov, ktoré sa za nameranými hodnotami skrývajú. Analogické problémy sa však v dátach skrývajú, len nie sú tak dobre predstaviteľné.
Tvárou v tvár našej neschopnosti rozumne vysvetliť, čo sa za nameranými výsledkami skrýva, by sme sa preto mali pýtať, či všetko nie je úplne inak. Môžeme sa vrátiť na začiatok príbehu a pýtať sa, do akej miery sa za nameranými výsledkami môže skrývať nečakaná zhoda náhod a okolností alebo ďalšie faktory, oná magická aura a tiež hľadať model, ktorý by výsledky štúdie vysvetlil lepšie ako ten, ktorý ponúkajú autori.
Čo sme to vlastne zmerali?
Vieme, že vedci pomocou The Intelligence Structure Test (IST) zmerali desať rôznych charakteristík inteligencie, a u dvoch z nich zistili, že sa málinko líšia. Nevieme ale, prečo a ako sa líšia. V rámci základného výskumu to môže byť zaujímavé, ale pre bežného človeka také zistenie žiadne dôsledky nemá. Nameraný rozdiel medzi skupinami zodpovedá dvom zlým odpovediam počas dvojhodinového intenzívneho testovania.
Z hľadiska jednotlivého človeka úplne zanedbateľná záležitosť s mnohonásobne menším vplyvom, než to, ako sa pred testovaním vyspal.
Pre úplnosť ešte dodajme, že testy IST sú vďaka drsnému časovému limitu stresujúce, takže výsledky ovplyvňuje nielen inteligencia, ale aj pozornosť, nervozita a ďalšie faktory. Ale tiež to, že autori test používali v rozpore s príslušnými predpismi a manuálmi, takže možno spochybňovať aj to, či vôbec merali inteligenciu alebo niečo úplne iné. Lenže ak by sme aj zostali pri tom jednom percente inteligencie, o ktoré sa dve skupiny údajne líšili: aká je jeho úloha?
V skutočnom živote okrem pozornosti a nervozity na nás pôsobí aj nespočetné množstvo ďalších vplyvov, ktoré prejavy inteligencie zásadne zvyšujú alebo naopak potláčajú. Úspech pri odpovedaní na otázky v IQ testoch preto síce súvisí so schopnosťou riešiť reálne problémy a v niečom uspieť, ale len veľmi voľne.
Pôsobením vírusu skrátka nezhlúpneme – a keby, tak tak nesmierne málo, že to nikto nespozná. Ak našu inteligenciu niečo ohrozuje, sú to skôr médiá, ktoré nafúkli výsledky štúdie do absurdných výšok, bez toho, aby sa vôbec zaujímali o zjavné metodické chyby.
Choroby nechodia po horách, ale po ľuďoch. Aj keď sa na ne vopred nedá úplne pripraviť, niečo málo urobiť ide… Dali sme pre vás dohromady novú špeciálnu microsite s názvom Koľko stojí zdravie. Prečítajte si, ako dlho trvá priemerná pracovná neschopnosť, či na akú podporu od štátu máte nárok, keď dlhodobo ochoriete.
Prečítajte si tiež: Môže ma moja mačka zabiť? Najnovšie výskumy Jaroslava Flegra o toxoplazmóze
