Kto sem tam nezažil podpichovanie od kolegu, má do dôchodku ďalej než Odysseus z Trójskej vojny. Lenže nie vždy je to taká sranda ako sa zdá. Niekedy ide o prvé záblesky zúbkov, ktoré si kolega brúsi, aby vás vystrnadil z firmy. A to potom je skôr k plaču. Doslova.
To, o čom tu hovoríme má svoje meno “mobbing”. Systematický a dlhodobý psychoteror na pracovisku, namierený voči jednej osobe. Termín formuloval profesor psychológie Hanz Leymann už v roku 1980. A zatiaľ čo on dávno odpočíva v pokoji, duševné týranie v práci je stále živý problém.
Keď vás prejdú žarty
Práve zábavou na účet obeti mobbing (nie vždy) len začína. Ani sa nenazdáte a mobber vás v kolektíve nepustí k slovu. Keď už s vami hovorí, tak len aby vám oponoval alebo vás zmiatol. Spochybňuje vašu prácu. Šíri o vás klebety i toho najtvrdšieho kalibru.
Taký mobber je nielen posadlo vytrvalý, je tiež vynaliezavo podlý.
Postará sa, aby ste schytávali úlohy, čo sú pod vašu úroveň alebo nad vašu kvalifikáciu. Je schopný nabúrať sa vám do emailu a mazať dôležité správy alebo niekam písať vaším menom. Poštvať proti vám ostatných (vrátane šéfov). Tak, aby nik nepoznal, odkiaľ vlastne fúka protivietor.
A pretože nedá pokoj, dokým sa vás nezbaví, dôjsť to môže ďaleko. “Zažila som neskutočný mobbing, ktorému som odolávala 1,5 mesiaca a ktorý prešiel až do zastrašovania a nebezpečných vyhrážok,” dočítame sa napríklad na webe Práca.sk od užívateľky Márie. “Najťažšie na tom je, že ako obeť nemám svedkov a ostávam terčom posmechu a dokonca moje tvrdenia sú brané ako vymyslené bludy.”
Ideme v tom všetci
Mnohí nad tým mávnu rukou. Že konfrontácia patrí do každého kolektívu. Že ten, kto si niečo vyžiera, si to najskôr sám navaril. Že čo si dnes nevybojujete, to nemáte, že to je tak všade.
Práve takýto prístup mobbingu nahráva najčastejšie. Moderné filozofie typu “presaď sa bez ohľadu na druhých” v kombinácii s tvrdým prostredím firmy, v ktorej má vzájomná súťaživosť a dravosť prednosť pred spoluprácou a priateľskými vzťahmi, sú pre mobbing ideálnou pôdou.
Odhaduje sa, že mobbing zažil každý štvrtý pracujúci.
Aspoň to tak vychádza z prieskumu Agentúry MVK v roku 2006. Môže to byť ale horšie. Keď sa v rovnaký čas na mobbing pýtal Inštitút pre výskum práce a rodiny pri Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR, osobné skúsenosti potvrdili dve tretiny respondentov.
Na začiatku to nič nie je, na konci ide o všetko
Ešte väčšia chyba, než podceňovať mobbing u druhých, je podceňovať ho vo vlastnom prípade.
S ďalším a ďalším polenom pod nohami je stále ťažšie držať tempo. Ste unavení a vykoľajení. Prvé profesné zakopnutie, na ktoré mobber čaká – a ste len kúsok od toho, aby ste spadli na ústa.
Už zmieňený Leymann upozorňoval, že mobbing “pre svoju intenzitu a dĺžku trvania ústí do značných psychických, psychosomatických a sociálnych utrpení obete.” A mal pravdu.
Obete často končia na neschopenke. Veľa ich už nezvládne ísť nikdy do práce. Niektorých to zmení k nepoznaniu.
Depresie a post-traumatický stres. Zhoršenie medziľudských vzťahov. Syndróm vyhorenia. Sklony k alkoholizmu, sociálna neprispôsobivosť. Samovražedné tendencie. To sú len niektoré z dlhodobých (až trvalých) následkov mobbingu, o ktorých sa dočítame od Leymanna a ďalších.
Keď nestačí hovoriť , dajte výpoveď
Neradno sa púšťať s mobberom do vojny. Už preto, že nejde len o vás, ale o príčiny celej situácie, ktoré s vami nemajú mnoho spoločného.
Obráťte sa radšej na zamestnávateľa, dajte mu maximum informácii (pokiaľ možno s dôkazmi). Pomôcť by vám mali tiež odbory alebo Národný inšpektorát práce. A potom sú tu špecializované inštitúcie, napríklad Občianske združenie Práca a vzťahy.
A hlavne: Majte na pamäti staré známe “kto utečie, vyhrá“. Žiadna medaila sa z toho nečrtá, ale aspoň si zachránite zdravie a schopnosť výkonu práce niekde, kde vám nikto nebude okopávať kotníky. Vo výsledku tak čoskoro budete mať omnoho viac, než mobber za celú kariéru.
