Veľmi si neviem predstaviť, akým spôsobom sa dá takým veciam úspešné predchádzať, asi by som vôbec nevedela, odkiaľ začať.
Je to taký viacvrstvový problém, že o možnostiach intervencií sa dá hovoriť takmer všade. V sociálnej sfére, v zdravotníctve… Tá paleta prístupov k prevencii je strašne široká. Často sa spomínajú tie povedzme univerzálne, ako je obmedzovanie prístupu k prostriedkom spáchania samovraždy. To môže byť napr. obmedzenie prístupu na miesta s častým výskytom samovrážd – hovoríme im hotspoty (akým bol napr. Nuselský most). Alebo legislatíva ohľadom strelných zbraní. Napríklad v USA je ďaleko viac samovrážd strelnou zbraňou, pretože ich legislatíva v možnosti zaopatrenia si zbrane je ďaleko voľnejšia. Ďalšou pomerne častou metódou je predávkovanie sa liekmi. V Anglicku počet samovrážd úmyselnou otravou liekmi poklesol po tom, čo boli zmenšené bežne predávané balenia liekov, ktoré boli týmto spôsobom zneužívané. Pri implementácii podobnej intervencie je však dôležité sledovať, či prípadné zníženie na jednej strane neznamená len to, že sa problém presunul a samovražednosť iným spôsobom stúpla.
Vy teraz niečo z toho riešite?
Nedávno sme získali údaje od SŽDC (Správa železničnej dopravnej cesty, pozn. red.) o samovraždách na železnici za posledných desať rokov a s ich pomocou sa snažíme identifikovať prípadné hotspoty. Tam je potom možné nejako zakročiť. Napríklad postavením zábran, zvýšením dohľadu alebo sa na to miesto dá napríklad ceduľka s kontaktom na krízovú linku. Aj taká minimálna intervencia môže človeku pomôcť.
U nás je však najčastejšou formou obesenie. Tomu sa touto cestou zabrániť nedá.
Potom sú tu ďalšie prístupy pomocou terapií, informovanie verejnosti alebo priamo prácou s jedincom, ktorý sa dostane do psychiatrickej starostlivosti a komunikuje samovražedné myšlienky. Tam je práve možné venovať mu zvýšenú pozornosť a starostlivosť a preklenúť tak kritické obdobie.
Ako vlastne prebieha tvoja práca, na čom teraz pracujete?
Teraz naša práca spočíva vo vypracovaní štúdií, ktoré na ten problém upozornia a lepšie ho opíšu pre nejaké možné praktické dopady. Na jeseň sme vydali tlačovú správu o rozsahu toho problému u nás a vo svete. V súčasnej dobe totiž u nás neexistuje žiaden komplexný prístup, ktorý by to systematicky riešil. Vyvolalo to celkom veľkú pozornosť, z čoho je evidentné, že táto téma je dôležitá.
Významne by pomohla formulácia a predovšetkým implementácia komplexného nástroja, akým by mohla byť národná stratégia prevencie samovrážd. Čo je mimochodom dlhodobo odporúčané WHO (Svetovou zdravotníckou organizáciou) aj inými medzinárodnými aktérmi.
Už sa tejto problematike pred vami niekto viac venoval?
Pokiaľ viem, pred vznikom PCP (Psychiatrického centra Praha, predchodcu NÚDZ) a následne Národného Ústavu Duševného Zdravia – NUDZu – sa tejto téme úplne nedostávalo, ja som tu necelé dva roky. Ale napríklad v 90. rokoch prebiehali školenia pre praktických lekárov, čo je tiež dôležitý prvok prevencie. Aby praktici vedeli rozoznať príznaky depresie a následne toho človeka citlivým spôsobom nasmerovať na liečbu. Pretože práve depresia môže byť jedným z tých spúšťačov a môže človeka dohnať až k tomu, že zo svojej situácie nevidí iné východisko.
Takže praktickí lekári nemajú v tomto ohľade veľmi dobrú prípravu?
Tejto téme sa nedávno venovala pracovná skupina prevencie a výskumu stigiem. Kolegovia skúmali, aké postoje majú praktici a bežná populácia k ľuďom s duševným ochorením. Zistili, že v porovnaní s Britániou sú u nás stigmatizujúce postoje častejšie. A hoci praktickí lekári majú v porovnaní so všeobecnou populáciou lepšie postoje, stigma pretrváva. V konečnom dôsledku potom nemusia byť schopní identifikovať možný problém a odporučiť pomoc, prípadne môžu komunikované psychické ťažkosti podceniť.
Prečítajte si tiež: Žiadny človek nie je len schizofrenik. Sú to ľudia, nie diagnózy
Nie sú to ale určite len doktori, ktorí majú na duševne chorých nelichotivý pohľad.
Cieľom veľkého destigmatizačného projektu, ktorý sa teraz rozbieha, je práve zmeniť pohľad českej spoločnosti na duševné ochorenie. Zlepšenie postojov môže pomôcť aj v prípade, keď sa ľudia budú sami stretávať s nejakou duševnou chorobou – nebudú sa báť o svojich problémoch hovoriť a skôr vyhľadajú pomoc.
Duševné ochorenia sú pri samovraždách častými dôvodmi?
Určite. Niektoré štúdie udávajú, že až u 90 % dokonaných samovrážd je možné identifikovať nejaké duševné ochorenie. Ukazuje sa tiež, že riziko spáchania samovraždy je vysoké v období po prepustení z hospitalizácie pre duševné ochorenie. Toto je ďalšia z našich výskumných aktivít – s využitím analýzy dát zistiť, akí ľudia sú vo vyššom riziku, aby sme boli schopní informovať o tom, s ktorými ľuďmi je potrebné pracovať viac a snažiť sa zasadiť o to, aby dostali lepšiu nadväzujúcu starostlivosť.
Pomôže vašej práci nejako prebiehajúca reforma psychiatrickej starostlivosti?
Iste, keď u nás bude dostupná sieť centier duševného zdravia, to odkázanie človeka na nejakú následnú starostlivosť by malo byť jednoduchšie a lepšie uskutočniteľné. Následná starostlivosť môže prebiehať buď priamo v tých centrách, alebo aj návštevami u ambulantných psychiatrov. V súčasnosti nie je bohužiaľ dostatočne zabezpečená kontinuita starostlivosti.
Sú nejaké skupiny, ktoré majú k spáchaniu samovraždy vyššie sklony?
Sú nejaké prediktory a rizikové faktory, ako je užívanie návykových látok, alkoholizmus, u osôb s neheterosexuálnou orientáciou je tiež evidovaná vyššia miera samovrážd. U starých ľudí môže byť rizikovým faktorom samota, už spomínané duševné ochorenie. Tieto skupiny ľudí sú potom rizikovejšie.
U seniorov sú samovraždy časté?
Je ich celkom dosť, často sa skloňuje práve tá opustenosť a nízky sociálny kontakt. Aj to sa dá riešiť, ale je to práca v trochu inom sektore, my na to môžeme upozorňovať, ale to samotné zlepšenie súvisí skôr s aktivitami v sociálnom sektore.
Často sa hovorí o vplyve médií, teda hlavne tých bulvárnych.
Je vysledované a dokázané, že necitlivé a obsiahle referovania o samovraždách napríklad slávnych ľudí (ale ani to nie je nutné), ktoré je vlastné najmä bulvárnym médiám, môže viesť k tzv. Wertherovmu efektu. Ten je pomenovaný podľa románu Utrpenie mladého Werthera, po ktorého publikovaní stúpla samovražednosť mladých ľudí, ktorí čin z knihy napodobňovali. V rámci spomínaného destigmatizačného projektu vzniká práve aj mediálny sprievodca, ktorého základnou myšlienkou je poučiť pracovníkov v médiách o tom, aký vplyv môže mať ich práca na spoločnosť. Ten akt sa často glorifikuje alebo sa interpretuje ako riešenie problémov, bývajú tam priamo fotografie z miesta činu, spomínajú sa konkrétne spôsoby. To môže neblaho pôsobiť na osoby vo zvýšenom riziku, ktoré sú na takéto informácie citlivejšie.
Ako ale presvedčiť bulvár, aby sa správal ohľaduplne?
Idea je ísť cez dobré príklady. Keď sa k tomu prihlásia nejaké väčšie médiá, môžeme dúfať, že ich budú ostatní skôr nasledovať.
Ale je samozrejme diskutabilné, či by niečo také presvedčilo bulvár, ktorý samozrejme dobre vie, ako im takéto veci zvyšujú čítanosť.
Už sa to niekde podarilo zmierniť?
Áno, napríklad vo Viedni mali veľa samovrážd v metre a dosť sa o tom samozrejme aj písalo. Odbornej komunite sa podarilo presvedčiť noviny s veľkým podielom mediálneho pokrytia štátu, aby o tom probléme prestali písať alebo o ňom informovali len mierne bez nejakej škandalizácie a túžby po senzácii. Vďaka tomu dokázali problém zastaviť do tej miery, že tie samovraždy takmer ustali. Je pozitívne vidieť, že sa to skutočne dá zariadiť, aj keď napríklad len čiastočne.
Ako je na tom Európa? Čo napríklad severské štáty, kde majú často dosť “smutné” počasie?
Tam bola miera samovrážd pomerne vysoká, ale práve napríklad Fínsko alebo Dánsko majú veľmi rozvinuté psychiatrické služby, čo dosť pomáha a prispieva k nižšej samovražednosti, ktorú v týchto štátoch teraz evidujú. V Európe je samovražednosť veľmi vysoká v pobaltských štátoch a nižšia je v južných štátoch, kde je skôr slnko a pohoda. Všeobecne horšie sú na tom štáty, kde sa veľa pije, to dosť vypovedá o stave spoločnosti. Rovnako tak má vplyv religiozita alebo rozvodovosť. Keď je nízka rozvodovosť, dá sa z toho súdiť istá súdržnosť spoločnosti, trvalejšie hodnoty. To sú všetko faktory, ktoré situáciu ovplyvňujú.
Sú nejaké horšie obdobia v roku?
Najčastejšie si ľudia berú život v jarných mesiacoch. Usudzuje sa, že je to tým, že väčšina spoločnosti si užíva tu veselú jar, čo dáva ešte viac vyniknúť vlastnej nepeknej situácii a osobným problémom. Ak by sme sa bavili o kratšom časovom horizonte, tak najrizikovejšie sú pondelky, to dáva tak nejako zmysel, po víkende prichádza návrat do reality.
Existuje nejaký vzorec rizikového správania?
Určite nepodceňovať, keď o tom človek konkrétne hovorí. Alebo keď sa s vami lúči, ako keby vás mal vidieť naposledy, hovorí veci typu “vďaka za všetko”, rozdáva svoj majetok atď.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možno že si potom budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…
Prečítajte si tiež: Stres a sociálne médiá zosilňujú u dievčat krízu duševného zdravia
