Ako sa v spoločnosti utvára stigma?
Stigma má viac komponentov. Určite majú vplyv médiá a zlý obraz v nich. Zakaždým, keď si prečítate správu o napadnutí duševne chorým, ide spoločenská stigma hrozne hore. Ďalšia vec je naša komunistická minulosť. Ľudí s duševným ochorením sme predtým v spoločnosti vôbec nevídali, zatvárali sa do liečebných zariadení. Rovnako tak ste nikde nevideli vozičkárov, bolo to tabu.
Takže za to môže novinárska túžba po senzácii?
Novinári si často nedávajú vôbec prácu s tým, aby tú tému podali bez emócií, hlavne bulvár ide na drámu a strach. Keď noviny napíšu “Schizofrenik vraždil v Tescu!” a nedodajú k tomu viac informácií, ublíži to veľa ľuďom a má to obrovský dopad na spoločnosť aj v tom, že potom sa ľudia boja hľadať pomoc.
Ako sa s tým dá bojovať?
My ako odpoveď dávame k dispozícii čísla. Každý rok je u nás spáchaných cca 160 vrážd. Bohužiaľ tú jednu spácha človek, ktorý má problém s duševným zdravím. Ale nie je to jeho chyba, často ide o zlyhanie systému. Nemá sa kam obrátiť alebo dôjde k zlej komunikácii s lekárom, políciou… Choroba sa potom zhorší tak, že ten človek prestane žiť v realite. Ale je to tá choroba, nie ten človek. Stále funguje stigma, že ľudia sa narodia zlí a chcú páchať zlo. Ale sú to ťažko chorí ľudia, ktorým systém nepomohol. Je tiež dôležité si uvedomiť, že sú to ľudia, nie diagnózy. Žiadny človek nie je len “schizofrenik”. Sú to ľudia, ktorí majú svoje rodiny, prácu, koníčky.
Ako sme na tom v porovnaní s inými krajinami?Podľa výskumov, ktoré máme k dispozícii, sa zdá, že sme na tom horšie. U nás by napríklad len tretina ľudí bola ochotná pokračovať v priateľstve s človekom, u ktorého by diagnostikovali duševné ochorenie. Oproti tomu v Anglicku je to 90 %. Konkrétne v Anglicku už ale majú za sebou vyše 10 rokov celonárodných antistigma kampaní, navyše nie sú ako my zaťažení komunizmom, kedy duševné choroby “neboli”. Oproti Západu máme stále desiatky rokov meškanie.
V čom je stigma najviac nebezpečná?
Stigma môže byť o živote, alebo smrti. Niekedy sa stáva to, že lekári pripisujú fyzické prejavy duševnému ochoreniu. A v najhoršom prípade človek môže aj zomrieť. Takto napríklad pacient umrel na zápal srdca, pretože lekári ho neboli ochotní liečiť. Boli presvedčení o tom, že príznaky súvisia s jeho schizofréniou. A práve aj preto nás zaujímalo, aké postoje majú k ľuďom s duševnou chorobou budúci zdravotníci. Ďalším jej nebezpečenstvom je to, že spôsobuje izoláciu.
Veľmi často sa ľuďom s duševným ochorením rozpadajú vzťahy s rodinou a priateľmi. Tí sú ale veľmi dôležití pre kvalitný život a pre ich zotavenie.
Prečo sa tak bojíme o tejto téme hovoriť?
V spoločnosti chýbajú informácie, a teda je to niečo neznáme, s čím sme sa nikdy nestretli. Pritom je to veľký paradox, podľa Svetovej zdravotníckej organizácie si každý štvrtý človek prejde ťažkosťami s duševným zdravím. Či už je to menšia depka, väčšia depka, panický atak, alebo úzkosť. Ale stále je to ťažko komunikovateľná téma, aj keď ide o naše zdravie. A zdá sa, že ochorení tohto typu bude viac a viac, miera depresie sa neustále zvyšuje. Súvisí to so stresom, neschopnosťou odpočívať a zlepšovať vzťahy okolo seba, nekomunikujú spolu generácie… Tento nárast ale súvisí samozrejme aj s tým, že oveľa viac ľudí sa dnes nebojí vyhľadať pomoc.
Na čo sa zameriava váš destigmatizačný projekt Môj mindset?
Skúmali sme postoje mladých ľudí a pretvorili ich do intervencií podporujúcich zmenu postojov. Mladí ľudia (14-25 rokov) sú tí najviac ohrození problémami s duševným zdravím a často nemajú dostatok informácií. Projekt je celý postavený na vede a spolupráci ľudí z rôznych profesií: psychiatrov, psychológov, sociálnych pracovníkov, sociológov… A najmä do všetkého zapájame ľudí s vlastnou skúsenosťou s duševným ochorením. Nie je to žiadny hurá projekt vystavaný na emóciách alebo domnienkach. Príklad: dobre nefungujú napríklad simulácie psychózy.
Keď niekoho zavriete do búdky, kde sa imituje schizofrénia, môže to byť tak strašný zážitok, že odchádzate s ešte horšími názormi na ľudí s duševným ochorením, než ste mali predtým.
A práve tomu sme sa chceli vyhnúť, takže sme naše intervencie otestovali na 21 stredných zdravotníckych školách.
Prieskum ste robili medzi študentami zdravotníckych škôl. Prečo práve s nimi?
Pretože tí sa pravdepodobne do kontaktu s ľuďmi s duševným ochorením dostanú a dosť často je zdravotník jedna zo zásadných osôb v ich živote. Môže veľa pomôcť, ale aj uškodiť. Takže celé je to o informovanosti a o komunikácii, o schopnosti empatie. V tom sú veľké rezervy, zistili sme, že najčastejšie sa ľudia boja, že duševne chorý človek je v prvom rade agresívny. To je klasický mýtus, s ktorým sa môžeme stretnúť naprieč celou spoločnosťou.
Čo teda fungovalo v rúcaní tých mýtov najlepšie?
Vynikajúcu odozvu máme na videá a silný zážitok boli semináre, kedy v prvých dvoch častiach študenti vôbec nevedeli, že jeden z prednášajúcich je človek s duševným ochorením. Predtým sa väčšinou nikdy nestretli s človekom, ktorý má schizofréniu. Poznajú to len z filmu, ktorý skončil tým, že ten človek niekoho zabil. Keď ten človek potom začal na seminári rozprávať svoj osobný príbeh, študenti na to reagovali úplne skvele.
Takže: čo funguje, sú hlavne osobné stretávania, snažiť sa ľudí témou nejako baviť, neodsudzovať, vytvoriť bezpečné prostredie na diskusiu.
V rámci projektu vznikol aj web. Čo je jeho hlavnou úlohou?
Predovšetkým podať zrozumiteľné a všetkým dostupné informácie o duševnom zdraví a chorobe, povedať, čo je stigmatizácia a ako s ňou bojovať. Plus chceme informovať o existencii programov od iných organizácií zaoberajúcich sa destigmatizáciou (pozrite napríklad na Nevypusť duši, Blázníš? No a!, Spolu) a ponúknuť mapu služieb – tam môže každý rýchlo hľadať pomoc vo svojom okolí. A veľmi by sme chceli, aby Mindset začali využívať viac učitelia. Sú to jednoducho dostupné materiály, ideálne na hodiny. Na začiatok napríklad pustia video, potom môžu študentom prečítať osobné príbehy, o tých potom môžu diskutovať, na webe nájdu zrozumiteľné informácie o zdraví a chorobe atď.
Aké ďalšie destigmatizačné aktivity máte v pláne?
Teraz sme začali veľký päťročný projekt Destigmatizácia, chceme tú tému viac vniesť do spoločnosti. Až keď bude vnímané ako prijateľné vysvetliť niekomu svoju skúsenosť s duševným ochorením, tak už tým, že to oznamujem, stávam sa pre toho človeka takým obrazom psychicky chorého človeka (ktorého sa nebojí, pretože ho pozná). Zároveň to ľudí môže inšpirovať k vyhľadaniu pomoci, keď sa im priťaží. Teraz je to začarovaný kruh: kým o tom nezačneme hovoriť, nič sa nezlepší.
Kto sa na tom bude podieľať?
Máme celkom kompletný zoznam organizácií a ľudí venujúcich sa destigmatizačným aktivitám, ktorých teraz chceme pozvať na prvé stretnutie. Je dôležité sa stretávať, je pred nami veľa výziev. Chceme spoločne vytvoriť takú alianciu. Musíme vymyslieť, ako to urobiť, aby sa v tej aliancii cítili všetci pohodlne, skoordinovať názory a vytvoriť taký Hub. Aby sa nekryli programy a výstupy jednotlivých organizácií.
Na čo sa teraz najviac tešíš?
Teším sa na druhý ročník filmového festivalu Na hlavu, ktorý bude budúci rok v apríli, to je moja srdcovka. Bude sa konať v Prahe v Ústrednej knižnici, ale časom sa nám snáď podarí ho rozšíriť aj do regiónov.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možno že si potom budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…
