Dvadsať rokov strávil ako internista a rehabilitačný doktor v bielom plášti a predpisoval tabletky. Potom zistil, že napriek všetkej snahe klasickej medicíny sa u mnohých pacientov liečebný efekt nie a nie dostaviť. Nemocnicu opustil a vydal sa cestou komplexnej psychosomatickej medicíny, ktorá nelieči symptómy, ale hľadá príčinu ochorenia v živote chorého a snaží sa s ňou aktívne pracovať. Jana Hnízdila vyhľadávajú predovšetkým pacienti, ktorí už nevedia, kadiaľ kam. Majú za sebou kolotoč najrôznejších vyšetrení, trápia ich chronické problémy, berú kvantá liekov a napriek tomu sa ich stav nezlepšuje. Jan Hnízdil tvrdí, že zdravie má každý vo vlastných rukách a vyliečenie závisí aj od ochoty niečo urobiť so sebou a so svojím životom. Založil Hniezdo zdravia, v ktorom ponúka komplexný pohľad na choroby a uzdravenie. Medzi vedcami získal nálepku kontroverzného liečiteľa, spolok Sysifos mu v roku 2015 dokonca udelil anticenu Bludný balvan, vrásky si z toho ale nerobí. Naopak, odvtedy je hrdým nositeľom titulu MUDr. Jan Hnízdil, Bl.b.
Ste vyhľadávaný lekár a autor knižných bestsellerov, pritom stále bývate v paneláku. Netúžite po vile a Bentley v garáži?
Sme v paneláku spokojní, máme to ako nocľaháreň, veľa času doma netrávime. A je úžasné, že môžem spať v lodžii otvorenej do vnútrobloku, odkiaľ celoročne pozerám na zeleň. Zalezie si ku mne pes a som spokojný. Vždy, keď je to možné, snažíme sa s manželkou odísť na vidiek. Máme starú chalupu v severných Čechách, kde sa venujem fyzickej práci. Celý týždeň trávim s pacientmi a mám toho plnú hlavu. Najlepšie si ju vyčistím, keď posekám hromadu dreva, prehadzujem hnoj, zrýľujem záhony. Už si to tam chystáme na staré kolená, pomaličky sa na chalupu odsúvame. Po Bentley netúžim. Čo by som s ním robil? Máme kde spať, máme čo jesť, máme sa radi – to je hlavné. Réžiu máme skromnú. Keď má človek veľký majetok, je to záťaž, zbytočne sa v tom točí. Veľká vila znamená veľké náklady, veľké auto veľkú spotrebu. Radšej sa držíme pri zemi.
Dokážete takto vybalansovať aj prácu?
Nemám vlastnú e-mailovú adresu. Keby som ju mal, musel by som stále pozerať do počítača. Mobil mám prezidentský, pozrite, značka Aligator. Počas dňa ho nezapínam, aby ma nikto nerušil, keď mám pacientov. No vlastne, nezapínam ho, ani keď skončím v ordinácii, aby ma pre zmenu nerušili pacienti. Na mobile mám iba osem čísel, rodinu a najbližších známych. Používam ho len na esemesky a skôr ja zavolám známym, než aby sa oni dovolali mne. Predstavte si, že mi nejaký sympatizant založil Facebook, čo som sa dozvedel až od dcéry. Vysvetlila mi, čo to je Facebook, zistil som, že to je super vec, ale používam ho výlučne na zverejňovanie článkov, termínov besied, nie na komunikáciu.
Píšu vám tam ľudia otázky k svojmu zdraviu? Chcú, aby ste ich diagnostikovali na diaľku?
Iste, ale radiť na diaľku je nezmysel. Medicína musí byť založená na osobnom vzťahu, na tom, že sa s pacientom stretnem, vypočujem si ho, zistím, akú má povahu, správanie. Nie, že mi tam niekto napíše, to je potom ako lavína. Tým len kopírujem rovnakú správu: „Ľutujem, ale diagnostikovať a liečiť na diaľku neviem, jedinou možnosťou sú osobné konzultácie. Môžete sa objednať. ”
Keď sa dnes objednám, kedy sa dostanem na rad?
Čakacie doby sú osem mesiacov. Denne mám šesť nových pacientov, na každého hodinu a to je „hučák“. Mám toho plnú hlavu, pretože ľudia sú často zúfalí, pacienti s depresiou, onkologickými alebo rôznymi autoimunitnými ochoreniami.
Komplexná medicína je založená na vzťahu, to znamená, že s nimi vzťah musím nadviazať, vlastne sa na nich napojiť. A predstavte si, že sa za deň napojíte na štyroch, piatich ľudí s depresiami a úzkosťami. To je obrovský výdaj energie.
Ako sa to dá zvládnuť?
Akonáhle skončím, okamžite sa musím zase odpojiť. Neexistuje, aby som si prácu niesol domov, takže sa to snažím z hlavy okamžite vymazať. Keď sa ma večer opýtate, kto u mňa bol cez deň v ordinácii, tak vám to nepoviem. Pacientov mám v počítači, ale nemám ich v hlave. Keby som to nosil v hlave, tak som dávno v Bohniciach.
Prečítajte si tiež: “Ľudia nemajú depresiu, ľudia sú smutní,” hovorí terapeut
Máte nejakú metódu, ako prácu ventilovať z hlavy?
Našťastie mám špičkového „psíkológa” (ukazuje na svojho psa Skipa, ktorý počas rozhovoru pobehuje okolo nás v parku na pražskom Břevnove). To je úžasná posila. Je strašne dobrý, láskavý, citlivý. A po každom pacientovi sa na mňa pozrie a ideme sa vyvenčiť. Napoludnie mám hodinovú pauzu, to sa vždy ideme prejsť.
Koľko rokov ste strávili v bielom plášti ako internista a rehabilitačný lekár?
Dvadsať rokov, prakticky do revolúcie. Na klinike, v bielom plášti. Potom som zistil, že je mi tesná ako medicína, tak aj ten plášť. A tak som to vzal z iného konca, pacientom ponúkam ľudovú medicínu v rodinnom prostredí. Žiadne oficiality, bavíme sa o životných starostiach a zdravotných ťažkostiach a ako to spolu súvisí.
Keď ste boli klasický lekár, vŕtalo vám v hlave, že by sa dalo liečiť inak?
Trápilo ma, že som chorobám svojich pacientov nerozumel. Chodili ku mne, mali rôzne choroby, posielal som ich na vyšetrenia, písal péenky, indikoval operácie, liečil, predpisoval tabletky, ale oni sa mi neuzdravovali a stále sa vracali. Potom som stretol kolegu Jiřího Šavlíka, psychosomatika, ktorý mi vysvetlil úplne jednoduchú vec, že choroba je informácia. Informácia o tom, aký človek je, akú má povahu, akým spôsobom a v akých podmienkach – rodinných, partnerských, spoločenských – žije. Informácie o tom, že v živote robí nejakú chybu. Mne sa to hrozne zapáčilo, začali sme s Jirkom Šavlíkom spolupracovať.
Začal som sa zaujímať nielen o objektívne nálezy, ktoré sú dôležité, ale aj o pacienta ako človeka, o jeho životnú situáciu. Postupne som sa naučil tú chybu v živote pacienta nájsť.
Dá sa tá chyba nájsť počas hodinového rozprávania sa s pacientom?
To sa dá zvládnuť aj za dvadsať minút. Je to skutočne také jednoduché.
Jedna vec je chybu nájsť. Vy im napríklad poviete, že žijú v strese, manželstvo sa im rúca, nemajú na seba čas, dusia sa v práci, tak nech s tým niečo urobia. Lenže to nie sú jednoduché životné zmeny, to nejde zo dňa na deň.
To je jasné. Ale je potrebné, aby pacient porozumel tomu, čo mu jeho telo chorobou hovorí. To je prvý krok. Základom psychosomatiky je slovo somatizácia, čo znamená stelesňovanie zložitej neriešenej životnej situácie. Človek má nejaké životné starosti, je v strese, bezradný a to, čo nie je schopný vo svojom živote zmeniť vedome, tak postupom času začne telo na nevedomej úrovni robiť za neho. Dostane napríklad bolesti hlavy, závrate, točí sa mu hlava, páli ho záha, má vysoký tlak, úzkosti, depresie… Všetko sú to jasne čitateľné signály. Ja ľuďom len vysvetľujem, kde robia chybu a potom spoločne hľadáme možnosti, čo je v ich silách, aby sa zmenili a uzdravili. Keď ale zistím, že človek je úplne na dne, že vlastnými silami to zvládnuť nemôže, tak mu samozrejme odporučím lieky: antibiotiká, antidepresíva, kortikoidy… Snažím sa ich však ordinovať len dočasne. Tak, aby mu pomohli odraziť sa od dna, aby využil ich efekt k životnej zmene. To je už zasa otázka vôle a možností pacienta.
Kto v spektre vašich pacientov prevláda?
Beriem deti od šiestich rokov, kedy sa už s nimi dá rozumne komunikovať, do nekonečna. Od vyrážky na nose po onkologických pacientov, poruchy autoimunity, depresiu, skrátka všetko. Nerozlišujem pohlavie, vek, vieru ani diagnózu. Vysvetlenie choroby sa vždy nájde v životnom príbehu. Posledné roky ku mne chodia ľudia už poučení, ktorí sú ochotní a schopní za seba prevziať zodpovednosť a idú sa poradiť, ako na to. Keď som bol ešte na klinike, tak za mnou chodili, že majú bolesti, závraty a čudovali sa, keď som im nedal tabletky. Teraz je zákazka opačná. Pacienti mi hovoria, že berú veľa liekov, stále majú zdravotné problémy, tak čo majú urobiť, aby sa uzdravili, kde robia chybu. Teraz mám tisícsedemsto čakateľov, nával je obrovský. Čím ďalej, tým viac ľudí chce svojim chorobám rozumieť a pracovať na uzdravení.
MUDr. Jan Hnízdil Narodil sa v roku 1958, vyštudoval 1. Lekársku fakultu UK v Prahe, po skončení školy pracoval ako odborný asistent na Katedre telovýchovného lekárstva FTVS, desať rokov viedol rehabilitačné oddelenie fakultnej polikliniky Všeobecnej fakultnej nemocnice v Prahe. Ako externista prednášal o problematike dopingu a športovej záťaže na 3. LF v Prahe. Je autor či spoluautor publikácií: Bolesti chrbta, mýty a realita; Ako vyrobiť pacienta; Artróza v komplexnom prístupe; Ako liečiť chorobu šialenej medicíny; Doping alebo zákulisie vrcholového športu; Mojím maródom; Zaklínač chorôb; Príbehy obyčajného uzdravenia. Založil a prevádzkuje pracoviská komplexnej psychosomatickej medicíny Hniezdo zdravia. Je držiteľom Zlatého bludného balvanu Českého klubu skeptikov Sysifos za rok 2015.
V najnovšej knižke Príbehy obyčajného uzdravenia opisujete prípady svojich pacientov, ktorým sa to podarilo, urobili aktívny krok, zmenili život. Premýšľala som o tom, koľko ľudí na to má silu a koľko zostane zaseknutých vo svojej realite, ktorá im škodí.
Celú knižku som poskladal z príbehov pacientov, ktorí ku mne prišli s chorobou, brali lieky, ja som im vysvetlil, kde robia chybu, oni ju odstránili, uzdravili sa, lieky neberú. Niektorí z nich svoj príbeh v rámci terapie spísali sami. Ako návod a nádej pre ostatných pacientov. Prostredníctvom knihy chcem ľudí inšpirovať, že môžu zvládnuť aj zdanlivo neovládateľnú situáciu, rakovinu, sklerózu multiplex, depresiu. Ďalšou výhodou je, že keď sa nájdu v niektorom z príbehov a pochopia svoju chorobu, tak už za mnou nemusia chodiť. Takže sa vlastne uzdravia na diaľku.
Onkologickým pacientom snáď nezakazujete lieky?
Samozrejme, že nie. Aj keď to niektorí chcú. Nedávno u mňa bol asi štyridsaťročný muž s nádorom lopaty bedrovej kosti. Onkológmi odporúčanú operáciu a rádioterapiu odmietol. Prišiel za mnou, že sa nechce nechať rezať a ožarovať, ale liečiť alternatívne. Počas hodinovej konzultácie som mu vysvetlil, že jeho ochorenie je také závažné, že by ho vlastnými silami nezvládol. Presvedčil som ho, nech nestráca ani deň a využije možnosti modernej onkológie. Od alternatívneho lekára s titulom Bl.b. to vzal.
Chodí za vami veľa pacientov, ktorí vás vnímajú ako poslednú inštanciu?
Keď ku mne príde pacient a začne mi hovoriť, aký som úžasný, ako prečítal všetky moje články a že som jeho posledná nádej, tak sa mi okamžite rozsvieti červená kontrolka. Je mi jasné, že na mňa ten človek mieni naložiť niečo, čo nemôžem uniesť, že jeho očakávania sú absolútne nereálne. Poviem mu, že sa musí obrátiť k najvyššiemu, že je tu zle.
Ja nie som spasiteľ. Nič nesľubujem, zázraky nerobím, len obraciam pacientov k sebe samým, aby chybu aj nápravu hľadali v sebe, nespoliehali sa len na západnú medicínu, ale ani na čínsku medicínu a ďalšie alternatívne smery. Skrátka, aby boli nezávislí a používali sedliacky rozum. Závislosť môže byť tak na liekoch, ako aj na liečiteľoch. To je potom od steny k stene.
Stáva sa, že pacienti sami vedia, čo majú zmeniť, len to potrebujú počuť od vás, potrebujú potvrdenie od lekárskej autority?
Ľudia si vo všeobecnosti radi vypočujú diagnózu od nejakej autority, najlepšie ovenčenej titulmi. Vo chvíli, keď dám človeku diagnózu, tak z neho urobím pacienta a on sa mi odovzdá. Chce odo mňa, aby som ho uzdravil. Odovzdá zodpovednosť na moju stranu. Preto diagnózy zámerne nedávam, zo mňa ich nedostanú. Nájdem a popíšem ich životný problém a ten začneme spoločne riešiť. Napríklad, dnes som tu mal dve mamičky s chronicky chorými deťmi. V oboch prípadoch boli problémom rodičia. Jednej som povedal, že predsa nebudeme liečiť osemročného chlapca s migrénami. Je nesmierne citlivý, starostlivý. Nikto na ňom nič nenašiel, neurológia, ORL, očné… Nechal som si ho v ordinácii samého a spýtal sa ho, čo mu robí starosti. Okamžite sa rozplakal a spustil: rodičia sa rozvádzajú, oboch ich má rád. Ani nemohol hovoriť, tak mu to sťahovalo hrdlo. Doma boli hádky, mamička požiadala o rozvod a chalanovi sa to somatizovalo v migrénach.
A namiesto toho, aby ho rodičia upokojili, tak ho posielali na neurologické vyšetrenie?
Presne tak. Tu sa stále hľadá a vylučuje objektívna príčina, pritom sa stačí pacienta opýtať, čo ho trápi, aké má starosti, čoho má plnú hlavu. To ale neznamená, že sú všetky vyšetrenia zbytočné. Ak mám u pacienta pochybnosť, na cétéčko alebo rezonanciu ho tiež pošlem.
Sú rodičia vôbec schopní prijať, že je problém na ich strane?
Ja im len poviem, čo mi v ich neprítomnosti dieťa povedalo, čo ho trápi. Pretože to rodičom nedokáže povedať priamo, telo to robí za neho, chorobou. Ja to rodičom pretlmočím. Potom už je to na nich. Kým sa rodinné prostredie nezmení, tak im nepomôže žiadny doktor. Pri práci s pacientmi vlastne suplujem rodinného doktora. Podľa mňa základom medicíny nie je špičková klinika s najmodernejším vybavením, ale praktický doktor, ktorý pozná rodinu, deti, rodičov, babky, dedkov, a vie, ako to v rodine chodí. Oni k nemu majú dôveru a keď k nemu prídu s nejakým problémom, dokáže ho veľmi rýchlo zasadiť do súvislostí života rodiny. Snažím sa to robiť podobne. Zisťujem, aký ten človek je, akú má povahu, čo v práci, čo deti, čo manželka.
Komplexná medicína nie je nič revolučné, nič objavné. Je to návrat k tradícii, skúsenosti a múdrosti rodinných doktorov, dnes navyše vybavených špičkovou technikou a liekmi.
Keby toto fungovalo, tak odpadne obrovská kopa úplne zbytočných vyšetrení, liekov a operácií. Lenže si predstavte, že by ľudia zrazu začali rozumieť svojim chorobám, menili by svoje správanie a boli zdraví. To nemôžeme dopustiť, čo by zrazu robili poisťovne, ministerstvá, farmaceutické firmy?
Od vedcov ste dostali Bludný balvan. Ako vás vníma konzervatívna časť lekárov?
Nikomu nič nevnucujem, ani pacientom, ani kolegom. Ponúkam svoj pohľad na choroby, na ich príčiny a liečenie. Ponúkame aj stáže pre lekárov, psychológov, zdravotné sestry, fyzioterapeutov. Myslím si, že tí, čo ma kritizujú, nevedia, čo kritizujú. Nevedia, že nevedia. Doktori, ktorí boli v Hniezde na stáži hovorili, že to pre nich bolo inšpiratívne. Bol tu dokonca riaditeľ nemocnice v Olomouci, docent Havlík, súčasne člen akademického senátu. Nesmierne múdry, láskavý, vzdelaný človek, veľmi ho to zaujalo. Má v úmysle presadiť komplexnú medicínu do výučby medikov.
Na tom, čo robím, nie je vôbec nič alternatívne. Nepoužívam homeopatiu, akupunktúru, čínsku medicínu, nič také. Je to naozaj založené na vypočutí si, porozumení a rade. Možno však už je v súčasnej medicíne obyčajný ľudský prístup taký vzácny, že je vlastne alternatívny.
A čo napríklad profesori z veľkých pražských kliník?
Medicínske špičky tomu naklonené nie sú. Môj učiteľ a vzor Jirka Šavlík sa kedysi dávno, keď som ešte robil na klinike, snažil psychosomatickú medicínu ponúknuť pánovi profesorovi Štefanovi Svačinovi, ktorý bol dekan lekárskej fakulty. Zhodou okolností boli spolužiaci a mali spolu celkom dobrý vzťah. Jirka mu ponúkal, že by medikom mohol povedať niečo o psychosomatike a profesor Svačina mu odpovedal, že by im tými príbehmi iba zamotal hlavu, že sa musia učiť medicínu a nazdar. Na lekárskych fakultách sa preferuje biologická medicína a tým to hasne. No a my si ideme v tých „rozprávkach”. Od niekoľkých pacientov som sa ale dozvedel, že sa ich lekári vypytovali, ako to v Hniezde prebiehalo. Začínajú sa zaujímať o to, čo ich pacientov tak zaujalo.
Ako zaobchádzate s depresívnymi pacientmi?
Rovnako ako s pacientmi, ktorých trápia telesné problémy. Depresia je informácia o tom, že je človek citlivý, že nespracováva dostatočným spôsobom vonkajšie tlaky. Páči sa mi názor antipsychiatrov, ako boli napríklad filozof Michel Foucault alebo profesor Ronald David Laing. Oni vôbec neuznávajú ani najvážnejšie duševné choroby za biologický problém. Tvrdia, že aj tie najvážnejšie poruchy, úzkosti, depresie, schizofrénia, sú reflexiou pacienta na životné podmienky, ktoré nie sú k životu. Nespracovávajú psychosociálny stres a sú v tiesni. Depresia je tlak, síce psychický, má ale typické telesné prejavy, ako je napríklad únava, bolesti chrbta, nechutenstvo. Mal som niekoľko pacientov, ktorým operácia platničky nielenže nepomohla, ale ešte priťažila. Za bolesťou chrbta sa totiž skrývala ťažká depresia. Už to nemohli uniesť.
Ale veď snímky z magnetickej rezonancie jasne ukážu, že tam je biologický základ.
Neukážu. Človek z ničoho nič nezačne mať biochemické a morfologické zmeny v mozgu. K tomu sa dopracuje až postupom času. Je to dôsledok toho, že v strese, úzkosti a depresii žije dlhšiu dobu. Psychológ Erich Fromm uvádza, že náš spoločenský spôsob života je patologický, že nám vládnu psychopati, čo aj vládnu, pozrite (ukazuje smerom k Pražskému hradu), jeden vedľa druhého.
Ak sa človek v tomto patologickom spoločenskom systéme vedenom psychopatmi adaptuje, čo sa od nás aj žiada, stáva sa súčasťou patológie. Stane sa chorým. Zatiaľčo ľudia, ktorí majú úzkosti a depresie, ešte vzdorujú, ešte niečo cítia, ešte neboli úplne zlomení.
Ale čo s tým? Možno sa dá vymaniť z osobných problémov, ale ako sa vyčleniť zo spoločnosti?
Čo je to spoločnosť? Spoločnosť je súčet jedincov. Ak súčet jedincov žije šialeným spôsobom, tak otázkou je, či šalieť s nimi. Nemôžeme zmeniť spoločnosť, ale môžeme sa pokúsiť zmeniť seba. Zmeniť svoje správanie, snažiť sa ovplyvniť najbližšie okolie. Neurobil som nič iné, než že som vystúpil z prúdu, vyhodnotil som si, že s ním nechcem ani ísť, ani s ním bojovať. Začal som sa správať inak. Hoci nemám žiadne výnimočné schopnosti a vedomosti, zmena je obrovská. Knižky idú na dračku, besedovať by som mohol od rána do večera. Je to ako snehová guľa.
Neprepadávate svojmu kúzlu? Nehovoríte si, že by ste boli dobrý guru?
Akonáhle si človek začne hovoriť, akú má charizmu, aká je hviezda, tak je s ním koniec. Proti zblázneniu sa mi najviac pomáha obyčajná fyzická práca. Keď mám napríklad v Hniezde pauzu, vezmem vedro, handru a umývam podlahu. Recepčný a pacienti z toho boli šokovaní, ale ja to mám namiesto meditácie. Držím sa tým pri zemi.
Marie Frajtová: Na hranici života a smrti: 25 rozhovorov s poprednými českými lekármi Matadori medicíny ako chirurg Pavel Pafko, kardiochirurg Jan Pirk, neurochirurg Vladimír Beneš, onkologička Jitka Abrahámová či psychiater Radkin Honzák. A vedľa nich súčasná generácia lekárov – päťdesiatnikov, ktorí sú na vrchole kariéry a patria medzi európsku špičku ako pľúcny chirurg Robert Lischke, spondylochirurg Jan Štulík, kardiológ Josef Veselka či celostný lekár Jan Hnízdil. Novinárka Marie Frajtová vyspovedala 25 vynikajúcich osobností českej medicíny. Tie sa v otvorených rozhovoroch obzerajú za svojou profesionálnou kariérou a dávajú čitateľom možnosť zrozumiteľne nahliadnuť za rúško svojich odborov. Medicína zažíva neuveriteľný pokrok a choroby, ktoré sa ešte pred pár rokmi zdali nevyliečiteľné, už dnes vedia úspešne „vyriešiť“. Pacienti ale nepotrebujú len poznatky modernej vedy, ale aj ľudskosť a nádej. Lekári tiež otvorene hovoria o tom, aký je ich život bez bieleho plášťa. Vedeli ste, že jedna z českých najlepších neurologičiek Ivana Štětkářová vydáva zbierky poézie? Že si plastický chirurg Bohumil Zálešák vyrába a opravuje svoje supermikrochirurgické nástroje sám, alebo že chirurg rúk Radek Kebrle, ktorý dal dokopy porezanú ruku tenistke Petre Kvitovej po napadnutí lupičom, hrá futbal za okresnú ligu Školák Vrchlabí a odborníčka na exotické choroby Hana Roháčová doma pestuje exotické rastliny? Vydalo nakladateľstvo Zeď v novembri 2017, cena 14,90 eur.
Nemajú pacienti tendenciu robiť si z vás psychoterapeuta?
To nemôžem dopustiť. Postup je úplne jednoduchý, príde pacient a ja potrebujem úplne základné informácie. Potrebujem zistiť, ako je na tom fyzicky, aby som neprehliadol nejaký závažný telesný problém – nádor, vred, čokoľvek. Potom potrebujem zistiť, ako je na tom psychicky, aby som neprehliadol úzkosť, depresiu, schizofréniu alebo iný závažný psychický problém. Nakoniec potrebujem základnú orientáciu o tom, ako je na tom v živote, v akej sa nachádza životnej situácii, či ho práve nevyhodili z práce, nezrútil sa z rozvodu alebo z úmrtia niekoho blízkeho. Potrebujem len základné informácie, nemôžem si dovoliť ísť do hĺbky. Pacienti na konzultáciu čakajú mesiace, takže si starostlivo pripravím podklady, spíšem si zložku, zhromaždím všetky lekárske správy a potom mi to chcú podrobne vyrozprávať. Ale ja to nechcem počuť. Akonáhle majú tendenciu to na mňa valiť, zastavím ich a poviem: jednoduchá otázka, jednoduchá odpoveď.
Ak zistím, že je potrebné ísť do hĺbky, tak tu majú psychológa, do toho ja sa nepúšťam. Nechcem na seba tých ľudí viazať.
Hovorili ste, že na internom vás trápilo, že sa vám pacienti vracali. Už sa nevracajú?
Keby sa mi vracali, je to pre mňa informácia, že robím niečo zle, že ma nepochopili. Viete, čo je mojím cieľom? Aby ľudia porozumeli svojim chorobám a zaobišli sa bez doktorov. To je tiež dôvod, prečo som sa pustil do písania knižiek.
Myslíte si, že človek si môže úplne za všetky choroby? Napríklad aj za obyčajnú nádchu a vyvrtnutý členok?
Keď je človek v strese a napätí, má aj väčšie riziko úrazov. Stres tiež oslabí imunitu a je potom náchylnejší na infekcie. Každý má ale občas nádchu a každý si niekedy podvrtne členok. Vtedy je potrebné dať nohu hore a obkladať si ju ľadom. Keď máte nádchu, tak si ľahnúť do postele, urobiť si čaj a odpočinúť si. Problém je, keď je človek chorý opakovane a dlhodobo.
Kedy ste si dali naposledy ibalgin?
V lete som sa s manželkou Luckou a kamarátmi prevážal plachetnicou z Kanárskych ostrovov. Drsná plavba, šesťmetrové vlny, víchor, dážď. Päť dní som nezažmúril oko, nejedol, nepretržite zvracal. Bojovali sme o holý život. Potom sa na obzore ukázala Madeira, perla Atlantiku, ostrov večnej jari. Neuveriteľná nádhera. S Luckou sme sa nechali na lodi vystriedať a na Madeire zostali päť dní, prechodili ju krížom krážom. Je to vulkanický ostrov, takže neustále z kopca do kopca, aj desať hodín. Tak som si vyrobil únavovú zlomeninu palca nohy. Bolelo to ako čert. V tej chvíli som bol rád za balenie Brufenu.
Popíšem vám prípad mojej babičky. Celý život manuálne pracovala, a keď všetko obstarala, išla okopávať záhradku. Odmietala chodiť k doktorom, žiadne lieky nebrala. Keď mala 92 rokov ľahla si do postele, zaspala a umrela. Ako to docieliť?
No, to je umenie. Ľudia ako vaša babička to robia úplne najlepšie, nemajú čas byť chorí, majú život naplnený prácou. To sa mi páči, to sú pre mňa vzory. Samozrejme hrá veľkú úlohu genetika, aký potenciál si človek prinesie na svet. Nielen fyzicky, ale aj povahou. Na druhej strane môžete mať genetickú dispozíciu k nejakej chorobe a napriek tomu ochorieť nemusíte, ak žijete tvorivým spôsobom a ste v živote šťastní. Keď niekto predáva hypotéky alebo robí reklamného agenta, tak môže naplnenie z radostnej a zmysluplnej práce pociťovať len ťažko.
Čo ľudia, ktorí sa do práce vlečú ako otroci? Ničia si zdravie?
Bez debát. Mám veľa pacientov, ktorí zarábajú veľké peniaze, ale vlastne rozsievajú zlo, pretože ich zárobky sú na úkor ostatných. Robia ľudí nešťastnými a intuitívne cítia, že je to zlé. Sú v napätí, berú antidepresíva alebo sú na drogách. Mám pacientku, s manželom majú vilu za Prahou a vilu na Floride.
Manžel ju núti hrať golf a stále jej radí. Takže je otrávená vo vile v Prahe aj vo vile na Floride, je otrávená z manžela, ktorého by najradšej vzala golfovou palicou po hlave. Má všetko, ale vôbec si to neužíva.
Je veľa ľudí, ktorí si dokážu majetok užívať tvorivým spôsobom?
Obdivujem, keď človek vie peniaze zarobiť a zároveň ich zarobí na niečom tvorivom. Podľa mňa je najzdravšia taká práca, ktorá prináša prospech čo najväčšiemu počtu ľudí. Keď len hrabú ako hraboše, tak majú problém. Izolujú sa do prapodivných domov, kde majú vysoký plot a ochranku. Zariaďujú si tam luxusné väzenia, musia mať stále viac, až z toho nahrabaného majetku ochorejú.
Končia potom u vás v ordinácii? Liečili ste nejakého vyhoreného miliardára?
Áno, liečil. V ordinácii pre nich mám prichystaný odkaz na jednu charitu, ktorá sa venuje deťom zo sociálne slabých rodín. Poviem im, že sa uzdravia len keď prestanú myslieť na seba a o majetok sa rozdelia. Pár si ich ten kontakt vzalo. Pozrite sa napríklad na Billa Gatesa, to je nesmierne osvietený, múdry, ale aj citlivý človek, raduje sa z toho, ako sa zbavuje majetku. Ten u mňa ako pacient nebol, ale jeho pravá ruka – Jan Mühlfeit, riaditeľ Microsoftu pre Európu, Afriku, Áziu, tak ten áno. Úplne vyhorený, antidepresíva bral na kvantá. Poradil som mu, nech z toho šialeného biznisu okamžite vyskočí. Skvele to spracoval. Dnes radí ľuďom, ako využiť skrytý potenciál. Uzdravil sa.
Hovorili ste, že nám vládnu psychopati, dobehne ich to časom zdravotne?
To je zložité, pretože jedna zo základných charakteristík psychopatov je, že im chýbajú fungujúce mozgové centrá zodpovedné za súcit, svedomie, hanbu a spoluprácu. Oni to nemajú, generujú obrovskú negatívnu energiu a skôr odpadávajú ľudia okolo nich. Vidím pero, tak ho ukradnem. Môžem dať amnestiu kamarátom? Tak dám amnestiu. Keď môžem vziať dotáciu na Bocianie hniezdo, tak ju vziať musím. Oni za to nemôžu. Ako sa narodí človek s nevyvinutou končatinou, tak sa narodí človek so zmrzačeným charakterom, čo je dané vzťahmi z pôvodnej rodiny. To by boli štúdie – vzťahy s otcom, vzťahy s matkou, vzťahy v rodine. Je tam obrovské temno, temná vzťahová minulosť. Potom sa na nich pozeráme a sme zdesení, ako si môžu dovoliť takto klamať, takto sa správať. Oni na tom nič nevidia. Čudujú sa, čomu sa čudujeme.
Neuropatológ František Koukolík hovorí, že u psychopatov je možné zisťovať odchýlky na funkčnej nukleárnej magnetickej rezonancii. Bolo by zaujímavé prehnať tunelom našu politickú reprezentáciu.
Všetkých lekárov sa pýtam, ako hrešia proti zdravej životospráve. Niektorí sú horliví športovci, ktorí nefajčia a nepijú, iní si radi dajú pohárik aj cigaretu. Čo vy?
Nie som askét, že by som ráno vyletel a dával si ľadovú sprchu, tak na to nie som. S manželkou sa budíme pomerne dosť skoro, okolo piatej hodiny, ale potom sa ešte váľame, dáme si raňajky a pustíme si napríklad film. Tak do siedmej sme v posteli. Potom idem do práce, mám to pol hodiny pešo, úžasná prechádzka. Nikdy som nefajčil, ale máme radi dobré víno a dobré jedlo, no máme so ženou takú zásadu, že by sme mali vypiť vždy o jednu fľašu vína menej, než je ľudí pri stole. Lenže do toho občas započítame deti a niekedy aj psa. Ale to len výnimočne!
Choroby nechodia po horách, ale po ľuďoch. Aj keď sa na ne vopred nedá úplne pripraviť, niečo málo urobiť ide… Dali sme pre vás dohromady novú špeciálnu microsite s názvom Koľko stojí zdravie. Prečítajte si, ako dlho trvá priemerná pracovná neschopnosť, či na akú podporu od štátu máte nárok, keď dlhodobo ochoriete.
Prečítajte si tiež: Žiadny človek nie je len schizofrenik. Sú to ľudia, nie diagnózy
