Aj väčšina vedúcich na tomto tábore si v detstve prešla tým, čo ich terajší zverenci. Zoskupenie Haima CZ sa dalo dohromady v roku 1991. Jeho primárnym cieľom je pomoc deťom liečeným na Klinike detskej hematológie a onkológie FN Motol. Haima pomáha nemocnici zhotovovať nové prístroje, zasadila sa o vznik registra darcov kostnej drene a banky pupočníkovej krvi, na ktorých stojí prekonanie leukémie. A každoročne sa podieľa na Dni detskej onkológie. Ale predovšetkým sa snaží pomáhať deťom, ktoré si prešli liečbou. Každoročne organizujú rekondičné pobyty, na ktorým pomáhajú bývalým pacientom vrátiť sa do spoločnosti. Ideálnym prostredím je práve tábor v lone prírody.
Ako druhá rodina
Skupinka detí hrá v blízkosti kostola Zvestovania Pána loptové hry. Obďaleč si niekoľko dievčatiek maľuje v tieni stromov obrázky. Po ceste jazdia chlapci na kolobežkách a snažia sa robiť drifty. Normálna predobedová zábava. Hlavnému vedúcemu tejto párty, Jánovi Blodkovi, diagnostikovali leukémiu v jeho štrnástich rokoch. Po úspešnom boji sa pridal ku vtedy sa formujúcemu spolku Haima CZ a neskôr sa stal jeho predsedom. Táborníci mu nepovedia inak ako Blóďa a berú ho ako veľkého kamaráta, rovnako ako každého dospelého na tábore. „Beriem to tak, že všetci sú moje deti. Je to moja druhá rodina.“ A nielen preto sa celoročne venuje dobročinnosti. Ide mu aj o to, aby sa získavali prostriedky pre zlepšovanie úrovne liečby v Českej republike a zvýšilo sa povedomie o chorobe. „Mnoho ľudí sa toho bojí. Rakovinu si spájajú ihneď so smrťou, no u detí s leukémiou to tak úplne nie je. Naopak!“
Nielen uzdraviť, ale aj vrátiť do spoločnosti
Rekondičný pobyt vyžaduje prítomnosť špecialistov, keby sa niekomu priťažilo. V podstate si so sebou na tábor vozia takú malú mobilnú ordináciu. Doktor Karel Švojgr pôsobí na Klinike detskej hematológie a onkológie FN Motol a zároveň je aktívnym členom spolku a súčasťou tábora. „Náš cieľ nie je deti len uzdraviť. Cieľom nás všetkých je, aby deti boli schopné zapojiť sa späť do života. A k tomu slúži náš rekondičný pobyt.“
Každé dieťa prítomných lekárov pozná. Práve oni pomáhali so záchranou ich životov v nemocnici.
Vďaka tomu sa pre zverencov pobyt stáva niečim úplne výnimočným. Niečím, čo sa ťažko dokáže vyrovnať čomukoľvek inému. Obzvlášť pre deti, ktoré trpia aj Downovým syndrómom. „Tento rok tu máme dvoch ‘downíkov’, ktorí by inde neuspeli,“ hovorí doktor.
Zbytočný strach rodičov
Zdalo by sa, že odlúčenie od rodiny nesú deti po takom zážitku oveľa horšie ako zdraví jedinci, ale je to naopak. Strach majú hlavne rodičia. „Stalo sa nám na zimnom tábore, že sa rodičia bez ohlásenia prišli pozrieť na svojho syna. Práve v tej chvíli prišiel a spýtal sa, či už končíme s jazdením. Povedal som, že áno. Štěpán odišiel a svojich rodičov si vôbec nevšimol,“ rozpráva Švojgr. Vedúci sa snažia o to, aby komunikácia s mamičkami a oteckami bola čo najmenšia. Pobyt má totiž pomôcť aj im, aby si vybudovali dôveru v samostatnosť potomka. Napriek tomu sú prípady, kedy naopak jeden člen rodiny musí byť prítomný. „Pre niektoré deti je veľmi dôležité, aby s nimi išiel jeho súrodenec, ktorý mu daroval kostnú dreň. Ale rozhodne to nie je samozrejmosť, skôr naopak. Ku každému pristupujeme individuálne.“
Osvedčený systém
Aj napriek pochmúrnym zážitkom z nedávnej minulosti detí sála zo všetkých strán tábora radosť. Stačí si sadnúť na lúku medzi ne a ihneď budete vytrhnutí zo sveta všedných starostí. Nie je to iba zväčšeným pôžitkom, napríklad len z maľovania, ale predovšetkým silnou spolupatričnosťou. „Natálka, bolí ťa zase hlava? Poď si ľahnúť!“ volá chlapec na zachmúrené dievčatko.
Na bežnom tábore sa účastníci delia do družstiev a súťažia medzi sebou. Snažia sa vyhrávať a prirodzene potom vzniká rivalita. Tu nie.
Družstvo nie je družstvom, ale rodinou. V každej skupinke je vždy jedno z najstarších detí na tábore, ktoré predstavuje rodiča. Všetci sa tak učia zodpovednosti za ostatných aj za seba a samostatnosti. Počas liečby sa totiž povinnosti chorých prenášajú na rodičov a personál nemocníc.
Tábor ako dovolenka
Systém vymyslela pred dvadsiatimi štyrmi rokmi ďalšia dôležitá členka spolku Haima CZ – psychologička Věra Reichlová. „Na oddelení vidím deti v zlom stave, naozaj mali mnohokrát vykročené do iného sveta. A teraz tu behajú. Výborne spolupracujú a vzájomne sa k sebe pekne správajú. Je to úžasné. Pre mňa je to dovolenka. Dáva to veľkú energiu a hlavne ukazuje zmysel práce.“ Pre deti je veľmi dôležité, že trávia čas s ostatnými, ktorí za sebou majú rovnakú skúsenosť. Vďaka tomu si môžu porozprávať o zásadnom životnom zvrate tak, ako by nedokázali s nikým iným.
Vek v riešení otázok života a smrti nehrá rolu. Tým skôr u pacientov, ktorých liečba dostala až na samú hranicu.
Kúzlo komunikácie
Jedným z takých je aj dvadsaťštyriročný Jára. Pri liečbe prešiel stavom, keď jeho telo prestalo zvládať silné dávky medikácie. Dva mesiace strávil v kritickom stave v nemocnici. Takmer dva týždne na morfiu, v horúčkach a dlhom spánku, z ktorého sa nemusel už nikdy prebudiť. Nakoniec vyhral. Prvýkrát navštívil tábor ako zverenec. Posledné štyri roky dochádza ako vedúci. Pobyt mu pomohol vrátiť sa späť do školského kolektívu a spoločenského života, tak ako napríklad aj Natálke, dievčatku s Downovým syndrómom. „Najprv tu bola na vozíčku, hovorila maximálne dve tri slová. A teraz, po troch rokoch, sama chodí a reaguje na ostatné deti. Dokáže s nimi nejakým spôsobom komunikovať,“ hovorí Jára.
Raj v tieni
Tábor sa zdá byť malým kúskom raja. Ale tak to vo svete ľudí, žiaľ, nechodí. Aj napriek tomu, že väčšina táborníkov má to najťažšie za sebou, dochádzajú každý polrok na kontroly, či sa rakovina nevrátila – v akejkoľvek podobe. Staršie potom raz ročne, do konca svojho života. A, bohužiaľ, niekedy sa stane, že sa vráti. V takých chvíľach sa minulosť opakuje. Súboj je to však oveľa ťažší ako ten prvý. Deti to vedia. A Jára tiež: „Nesmie sa zabúdať na tých, ktorí sa sem nemohli dostať. Ktorí nemajú šancu na tábor už ísť, pretože to nezvládli. Nie je dňa bez noci a života bez smrti.“
Choroby nechodia po horách, ale po ľuďoch. Aj keď sa na ne vopred nedá úplne pripraviť, niečo málo urobiť ide… Dali sme pre vás dohromady novú špeciálnu microsite s názvom Koľko stojí zdravie. Prečítajte si, ako dlho trvá priemerná pracovná neschopnosť, či na akú podporu od štátu máte nárok, keď dlhodobo ochoriete.
