Zhruba pred piatimi rokmi ti lekári zistili Hodgkingov lymfóm. Čo to znamená?
Ide o nádorové ochorenie, ktoré sa uchytí v lymfatickom systéme. Ja som mala nádory na krku, v medzihrudí a zastavili sa mi tesne nad bránicou. Môžu sa rozšíriť ešte do podpažia a slabín. Hodgkinov lymfóm sa radí medzi nezhubné choroby. Existujú ale aj Non-Hodgkinové lymfómy a tie metastázujú do ďalších častí tela. Všetky spadajú do psychosomatických ochorení. Takúto chorobu môže spôsobovať mnoho vecí, presne sa nevie ktoré. Ale môže za tým byť i stres a potláčané emócie.
Ako to, že sa Hodgkinov lymfóm definuje ako nezhubný, keď sa rozširuje do ďalších častí tela?
Ja som to pochopila tak, že sa šíri len v rámci lymfatického systému. Na rozdiel od Hodgkinovho lymfómu nádory, ktoré metastázujú, môžu zároveň zasiahnuť tiež iné časti tela. Napríklad hrtan alebo prsia. Ale som len laik.
Pokiaľ by si za to mohol človek sám, nemyslíš si, že by tou chorobou muselo trpieť omnoho viac ľudí?
Niektorí jedinci si v živote prechádzajú obrovským stresom alebo veľkými ranami. Nikto nevie, ako na to ich telo zareaguje. Každý sme unikát a znášame rôzne veci inak. Prevencia proti tomu však neexistuje. Môžeme sa snažiť len vyhýbať stresu, ale veľmi dobre viem, že to vždy nejde. Momentálne mi pomáha, keď tie zlé veci zo seba vyplačem.
Ty sama si si vedomá, že by si pred ochorením nejaké emócie zadržovala?
Skoro všetky. Veľmi často som počúvala problémy ostatných, ale nikdy som neriešila tie svoje. Predstieraš, že si stále v pohode a ostatní ťa tak poznajú, ale sa cítiš zle. Ten prístup ma trochu zomlel a telo na to zareagovalo po svojom. Rozhodne je lepšie ostatným povedať pravdu a emócie nezadržiavať.
Keďže sa ti tie nádory nerozšírili po úplne celom lymfatickom systéme, znamenalo to, že ti to ochorenie lekári zistili včas?
Vo chvíli, keď mi bola rakovina diagnostikovaná, som bola medzi druhým a tretím štádiom. Hodgkinov lymfóm má celkom štyri štádiá. Z toho posledného sa už človek nevylieči.
Pol roka predtým než sa na moju chorobu vôbec prišlo, som bola u lekárky s hrčou na krku. Tvrdila mi, že ide len o nejakú tukovú hrču a vôbec to neriešila.
To ťa vážne tak zanedbala?
Urobila mi krvné testy. Ale výsledky ignorovala.
Takže si rakovinu prvý polrok vôbec neriešila?
Myslím si, že som ju mala aj dlhšie. S tou hrčou na krku som šla k lekárke až po niekoľkých týždňoch, čo sa mi vytvorila.
Bola veľmi vidieť?
Najskôr som si ju vôbec nevšimla. Po niekoľkých týždňoch som začala cítiť, že v krku niečo mám. Urobilo sa ich tam dokonca viac. Raz som sa uvidela na fotke, kde som bola natočená z profilu a videla tam tú hrču. Došlo mi, ako si človek strašne málo siaha na krk. Pred tou chorobou som sa veľmi nekontrolovala a neriešila nejaké výrastky na tele. Na tú chorobu sa prišlo, až keď som opakovane schytávala angíny. Konečne som si na ten krk siahla a zistila, že tie hrče sú už celkom brutálne. Prišlo mi to divné.
Okrem angín si trpela ešte niečím?
Stalo sa mi, že som omdlela v pražskom metre. Bolo normálne počasie, žiadne horúčavy. Potom som zašla ku svojmu lekárovi, kam som chodila ako malé dievča. Pracuje na ORL. Môj celkový stav mu prišiel zvláštny. Poslal ma na rôzne vyšetrenia a počas ďalšej návštevy mi povedal, čo mi naozaj bolo.
Ako si sa v tú chvíľu cítila?
Pripadala som si ako blbá. Vôbec som nevedela, že existuje niečo ako lymfóm. V tú chvíľu som ani netušila, či je to rakovina, pretože mi povedal, že mám nádor. Nebola som si úplne istá, či rakovina a nádor sú synonymá. Nikdy predtým som také veci neriešila. Bola som trochu v šoku, ale pre mňa je v živote dôležité sa z ničoho nezrútiť.
Za ako dlho si sa začala liečiť od toho nepríjemného zistenia?
Bolo to rýchle, asi za štrnásť dní. Pôvodne som mala nastúpiť na liečenie už za týždeň. Povedala som, že tak skoro nechcem ísť na chemoterapie, pretože som sa potrebovala rozlúčiť s priateľmi.
Prečo rozlúčiť? Veď si nebola na smrteľnej posteli!
To síce nie, ale počas liečby nikam nechodíš a nemôžeš sa opiť. Navyše som ten typ človeka, čo sa nechce ostatným ukazovať, keď mu je zle.
Hovorila som si, že by bolo dobré, aby si ma blízki zapamätali ešte v relatívne normálnom stave.
Ako následne prebiehala liečba?
Mala som dva rôzne typy chemoterapie. Na ten prvý som chodila asi dva mesiace. A tým druhým som sa liečila podobne dlhý čas.
Vieš, o aké typy chemoterapie šlo a aký bol medzi nimi rozdiel?
Popravde vôbec neviem. Boli to divné názvy, v ktorých máš čísla a písmenká. Nerozumela som tomu, ale prekvapilo ma, koľko druhov chemoterapie existuje. Sedela som na kresle s infúziou a sestry mi priniesli asi šesť vecí, ktoré sa do mňa snažili dostať. Nebolo to tak, že by som sa o to úplne nezaujímala, ale došlo mi, že aby som to všetko pochopila, musela by som mať nejaké zdravotnícke vzdelanie. Môj lekár mi hovoril, že tá liečba, ktorú mi budú dávať, by päťdesiatročného človeka zabila. Vďaka tomu, že som mladá, mi mohli nasadiť agresívnu liečbu. Zhruba po piatich mesiacoch som mala po chemoterapiách a na žiadne ďalšie už som chodiť nemusela.
Päť mesiacov je celkom dlhá doba na to, aby bolo človeku stále zle, nemyslíš?
Ja som z chemoterapie nezvracala, v tomto som mala šťastie. Bola som strašne unavená, väčšinu času som prespala. Nemohla som s nikým ani komunikovať. Cítila som sa vypnutá. Mám pocit, že som hibernovala. Následky tej liečby boli také, že som nemala vôbec žiadnu silu, nemohla som dokráčať ani na električku.
Ako pôsobila na tvoju psychiku domáca izolácia?
Bolo to celkom drsné, ale snažila som sa robiť si z toho všetkého srandu. Hovorila som si naschvál, že keď budem mať oholenú hlavu, bude to super. Snažila som sa tú chorobu veľmi neriešiť. Spätne som si však uvedomila, že som svojim spôsobom prišla o pol roka života, pretože som vôbec nič nerobila.
Naozaj to vnímaš tak, že si prišla o pol roka života?
Veľmi ma to posilnilo. Môže to znieť divne, ale som na jednu stranu rada, že som bola chorá. Predtým som mala z rôznych vecí obavy. Niekto mi povedal, aby som s ním šla do zahraničia, ale ja som odmietla. Chcelo sa mi, ale čítala som o rôznych veciach, ktoré sa na danom mieste dejú, a z toho dôvodu som radšej ostala doma. Štvalo ma to, ale bála som sa, že sa mi niečo stane. Po liečbe rakoviny som to začala vnímať úplne inak. Keď sa nám zavrela vysoká škola a ja som nemohla dokončiť štúdium, naštvala som sa a odišla sama na tri mesiace do Škótska. Zo začiatku to bolo pre mňa drsné, pretože som tam nikoho nepoznala, ale bola to skvelá skúsenosť.
Uvedomila som si, že som svojim prístupom predtým brzdila samú seba. Myslím, že vďaka rakovine som získala “gule”.
Čo ťa behom liečby držalo nad vodou?
Dosť mi pomáhala mama. Nad vodou ma tiež držal môj prístup k životu. Z každej nepríjemnej situácie sa snažím nejako obohatiť a vziať si z nej to najlepšie, aby ma niekam posunula. Navyše, keď mi povedali, že som chorá, uvedomila som si, že nechcem odísť zo sveta plešatá a vyschnutá. Predstavovala som si, že umriem napríklad tak, že ma zožerie žralok, ale nie rakovina. To bola pre mňa motivácia bojovať.
Bála si sa smrti?
Nemala som z nej strach a nebojím sa ani teraz. Beriem to tak, že človek niekedy umrieť musí. Niekedy je oveľa desivejšie žiť, než zomrieť. Každopádne to ale nie je tak, že by som sa na ňu tešila. Keď to príde, nič s tým človek neurobí. Pokiaľ to tak má byť, nech sa to stane. Samozrejme, že som robila všetko pre to, aby som sa uzdravila, keby to ale nešlo, nedá sa nič robiť.
Predstavovala si si, čo by sa stalo, keby si odišla?
Mám predstavu o tom, že by som sa ocitla na zelenej lúke, kde rastú kvetinky, behajú tam srnky a zajačiky. Teraz si nerobím srandu. Neverím v Boha, ale mám takú teóriu, že keď človek veľmi chce, na tú svoju vysnenú lúku sa dostane.
Vyzerá to, že si so svojou chorobou bojovala statočne. Nikdy si v priebehu liečby neupadla do depresií?
Netrpela som veľkými depresiami, pri ktorých by som myslela na to, že sa zabijem. Prišlo mi to veľmi kontraproduktívne. Svojim spôsobom som už aj tak umierala, prečo by som sa teda mala ešte vysiľovať tým, že sa budem zabíjať sama? To už mi prišlo trochu zbytočné. Skôr ma štvali ostatní ľudia, pretože im rástli vlasy a mne nie. Boli to nenávistné stavy a smútok. Keď som ráno vstala a pozrela sa na seba do zrkadla, cítila som sa zle. Videla som svoju plešatú hlavu, ktorá vyzerala ako koleno, ktoré sa leskne.
Vyskúšala som parochňu, ale tá ma strašne svrbela. Okrem toho mi prišlo nechutné mať vlasy cudzieho človeka.
Myslela si si o sebe, že si škaredá?
Vyzerala som ako škriatok. Schudla som, ostali mi len horné mihalnice. Nikdy som sa počas liečby ani nelíčila. Keby som sa videla prvýkrát, povedala by som, že mám asi dvanásť rokov. Verím, že na niektorých ľudí som mohla pôsobiť desivo.
Máš s tým nejakú osobnú skúsenosť?
Krátko po liečbe sme šli s kamarátkou vybrať klobúk do obchodného centra, pretože moja hlava sa mi fakt nepáčila. Všetci tam na mňa zízali. Očividne ma ľutovali, ale o to som nemala záujem. Po desiatich minútach som musela odísť. Nevydržala som to. Keď ma niekto svojim pohľadom naozaj štval, urobila som si z neho srandu. Začala som naschvál krívať, kašľať a robiť, že už akože naozaj umieram. V duchu som si vravela: teba baví dráma, tak si ju poriadne uži.
A ty si si žiadnu veľkú drámu počas choroby neužila?
Klamala by som, keby som povedala, že nie. Chytila som nejakú infekciu. Začala mi zlyhávať pečeň a obličky. Zbehlo sa to strašne rýchlo a lekári o tom nevedeli. Skoro som umrela. Obvykle nikomu nehovorím, že je mi zle. V tomto prípade som tiež mlčala. Zvracala som, čo bolo divné, pretože chorí majú tieto problémy len bezprostredne po chemoterapii. Mama ma donútila, aby sme šli do nemocnice. Tam mi hneď dali krvnú transfúziu a nejaké antibiotiká.
Spätne mi lekári povedali, že som prišla o päť minút dvanásť. Ostávala mi asi polhodinka života.
Čo to bolo za infekciu?
To neviem, nejaký vírus. Nikto ani nevedel, kde som ho mohla chytiť. Moja rakovina mala celkom agresívny priebeh a telo týmto spôsobom najskôr reagovalo na bežnú infekciu.
Teraz si zdravá?
Tou liečbou sa spúšťajú ďalšie choroby. Začala som mať problémy so štítnou žľazou, inak som relatívne zdravá. Keď mi lekári ožarovali krk a hrudník, povedali, že do desiatich rokov môžem mať rakovinu pŕs, jazyka alebo práve štítnej žľazy.
Bojíš sa toho?
Podľa mňa je blbosť sa báť, pretože celú dobu na to budeš myslieť a nakoniec ťa môže zabiť úplne niečo iné, napríklad auto. Keď som raz rakovinu mala, neznamená, že ju budem mať zase. Nad týmto som toľko nedumala, premýšľala som viac o iných veciach. Pokiaľ by sa rakovina znova objavila, neviem stopercentne, či by som sa nechala znova liečiť. Chemoterapie totiž nie sú vôbec príjemné. Záležalo by na tom, v akom životnom období by som sa nachádzala. Budem sa snažiť uzdraviť, ale nešla by som za svoju hranicu.
A tá je aká?
Pokiaľ by mala ďalšia liečba trvať dva roky, dosť by som uvažovala, či do nej vôbec ísť. Myslím si, že by som to nezvládla. Musela by som mať deti, aby som niečo také podstúpila, pretože by som vedela, že je na mne niekto závislý.
Pre seba by si to neurobila?
Niekedy musíš odísť. Svet ti sám povie: aha, splnila si tu to, čo si mala, už je čas. Umelo sa pridržiavať pri živote nie je fajn. Myslím si, že každý človek má svoj vymeraný čas. To je moja vlastná filozofia, ktorú nikomu nevnucujem. Pokiaľ by sa to stalo mojej mame, samozrejme, že by som chcela, aby sa liečila.
A tvoja mama by to v tvojom prípade nechcela?
To áno, ale to rozhodnutie vždy záleží na danom človeku. Poznám jedného chalana, ktorému sa vrátila rakovina tretíkrát, a už tú liečbu nechcel. Veď je to nuda, len sedíš na stoličke, pchajú do teba chémiu, cítiš sa zle, divne smrdíš, vyzeráš zle a nič nerobíš. Všetci ľudia ťa ľutujú a ty nevieš, o čom sa s nimi máš baviť, pretože vlastne normálne nežiješ.
Má taký život zmysel? Chápem jedincov, ktorí si povedia, že už na ďalšiu liečbu nemajú a radšej si svoje posledné mesiace života užijú.
Vyzerá to, že si počas svojej liečby zmenila názory na určité životné otázky. Čo je ešte u teba inak?
Začala som byť viac pozitívna a starať sa o svet okolo seba. Predtým mi tiež záležalo na ľuďoch, zvieratách a rastlinách, ale teraz je to extrémne. Začala som mať veľmi rada stromy. Objímam ich. Vážim si omnoho viac slobody. Môžem sa rozhodovať, kam chcem ísť a čo robiť. Nemusím sedieť doma, ale chodiť von. Na druhej stranu mám radosť z toho, že predsa len môžem občas sedieť doma. Užívam si možnosť voľby.
Choroby nechodia po horách, ale po ľuďoch. Aj keď sa na ne dopredu nedá úplne pripraviť, niečo málo sa urobiť dá… Dali sme pre vás dokopy špeciálnu microsite s názvom Koľko stojí zdravie. Prečítajte si, ako dlho trvá priemernápracovná neschopnosť, či na akú podporu od štátu máte nárok, keďdlhodobo ochoriete.
