Ako si sa stala miestna koordinátorkou a dobrovoľníčkou?
Vyštudovala som sociálnu prácu a celý život som pracovala v manažmente neziskoviek. Chýbala mi tá priama práca s ľuďmi, s nejakou skupinou. Raz som išla náhodou okolo centra, zakecala som sa tam, a už som zostala. Vlastne mi túto prácu ponúkli medzi dverami a ja som na to kývla. Predtým už dobrovoľníkov mali a chceli na ten projekt nejako nadviazať. Niektoré aktivity ako pečenie sa tu diali už skôr. Ja som sa však rozhodla, že pre každého klienta nájdem jeho vlastného dobrovoľníka. Pretože keď žiješ “v inštitúcii”, tak strašne strácaš identitu, funguješ v “erárnom” prostredí. Všetci majú tie isté obliečky, minimum osobných vecí a hromadný program pre všetkých. Je hrozne ťažké si v takomto prostredí uchovať nejakú osobnosť. A to by mali tí dobrovoľníci do určitej miery kompenzovať.
Čo je asi funkcia, ktorú by mala plniť rodina…
Ona ju plní, ale títo klienti sú ľudia, ktorí potrebujú nepretržitú starostlivosť a nikto nie je schopný sa starať nepretržite. Klient je uprostred kruhu, ktorý tvorí jeho rodina, priatelia, sociálni pracovníci i dobrovoľníci. Tí by dohromady mali vytvoriť podmienky na to, aby ten človek mohol žiť čo možno najplnohodnotnejší život.
A darí sa ti nájsť dostatok ochotných ľudí?
Teraz budeme mať školenie nových dobrovoľníkov, kam sa prihlásilo asi 30 ľudí. Myslím si ale, že ich vo finále ich zostane osem …
Prečítajte si tiež: Mozog nestojí o nudu, najradšej si pamätá hlúposti, hovorí trénerka pamäti
Prečo myslíš?
Pretože to na začiatku vyzerá všetko strašne pekne. Budem si chodiť rozprávať sa s babkou… Lenže keď za ňou chodíš pravidelne, každý týždeň, tak si môžeš po troch mesiacoch povedať, že je to vlastne stále to isté dokola. Čo je prirodzené, robíš to zadarmo a vo svojom voľnom čase. Preto som tu ja ako koordinátor dobrovoľníkov.
Dobrovoľník nie je nejaká lacná pracovná sila, ale plnohodnotná súčasť tímu. A ja pracujem aj s ich motiváciou, riešime spolu, ako to ide alebo nejde. Musím ich udržiavať stále zapálených.
Potom sa tá práca ide od ruky a rodiny klientov na ňu reagujú pozitívne. Snažíme sa rodiny s dobrovoľníkmi prepájať, aby o sebe navzájom vedeli. A funguje to.
Aké sú najčastejšie motívy ľudí, ktorí sa chcú venovať dobrovoľníctvu?
Myslím si, že si čím ďalej viac ľudí uvedomuje, ako strašne dobre sa tu máme – a radi by do tej spoločnosti vrátili niečo späť. Dobrovoľníci majú okolo tridsať rokov a často nemajú vlastnú rodinu alebo partnera. Preto chápu, že byť zavretý osem hodín denne v kancelárii a potom ísť domov je trochu málo. Takže sa snažia vyvažovať svoju prácu niečím ešte iným, zmysluplným a obohacujúcim. Čím dobrovoľníctvo je. Ja si dokonca myslím, že by malo byť povinné, pretože ti pomôže uvidieť a zviditeľniť veľa vecí v živote.
Čo prináša konkrétne tebe?
Ja v manažmente neziskoviek pracujem pätnásť rokov a často zháňam peniaze pre rôzne projekty. Ale vnútorne som stále sociálny pracovník, čo chce byť v kontakte s ľuďmi. Takže pre mňa je to návrat ku koreňom. Dobrovoľníctvo mi príde ako tá najnormálnejšia vec na svete, vlastne sa stále pozastavujem nad tým, že sa ma ľudia neustále pýtajú, prečo to robím.
Navyše keď sa stretávaš s ľuďmi na konci života, tak si musíš uvedomiť, aký je náš čas obmedzený a že je dobré ho tráviť nejako zmysluplne.
Čo ešte si sa od babičiek naučila?
Napríklad prežívať radosť z každodennosti. Nie nejako hystericky. Ráno vstanem, otvorím okno a nadýchnem sa. V tej chvíli mi prebehne hlavou, že toto už ony neurobia. Alebo chodím veľa pešo a hovorím si, že toto ony už tiež nemôžu. Moja skúsenosť je taká, že do tej doby, než sa stretneš s takto starými ľuďmi, tak ti život príde taký nekonečný a koniec života úplne abstraktný. A zrazu vidíš, že je to tu a teraz.
Je fakt, že normálne pečenie štrúdle nikdy neprežívam tak intenzívne, ako som ho prežila s vami…
No a v tom to je! Prestaneš sa ponáhľať a stresovať, pretože si uvedomíš, že tí ľudia sú naozaj šťastní za to, že s nimi hodinu tu štrúdľu pečieš a to jednoducho stačí. A myslím, že ľudia sa chcú čím ďalej viac zastaviť a robiť “normálne” veci. Ja sa vždy hrozne bránim tomu, aby to vyznievalo ako samaritánstvo, pretože ja to tak vôbec neberiem, že by som bola nejako “dobrá.” Mne príde, že takto by to jednoducho malo byť a jediné, čo z toho vyplýva, je fakt, ako sme zdegenerovaní tým systémom. Ako sa stále za niečím naháňame, ponáhľame, hľadáme niečo viac. Pritom je to všetko teraz a tu. A to mi táto práca pomáha si tieto veci uvedomovať.
A veľmi mi vadí, keď ma niekto stavia na piedestál. To je len jeho projekcia. Ja by som chcela ľudí motivovať, aby šli niečo robiť, nechcem, aby ma chválili.
Je staroba choroba?
No nie je. Je to prirodzená fáza života. Samozrejme každý musí niesť dôsledky svojho životného štýlu, ale samo o sebe staroba chorobou nie je. Je pravda, že niektorí starí ľudia to tak vnímajú a rezignujú na veľa vecí, pretože si myslia, že ich robiť nemôžu. Prestanú mať motiváciu sa aj starať o seba.
Čo s tým robíš?
Myslím, že je vlastne celkom normálne, keď sa ti v skoro sto rokoch chce už umrieť. Nie vždy je správne človeka nútiť niečo robiť. Musíme rešpektovať osobnosť každého človeka a motivovať ho k životu do určitej miery. Ak niekto bol celý život pasívnejší a skôr samotár, nie je dôvod nútiť ho byť akčným starčekom. Mne vlastne príde skôr neprirodzené, keď sa tí ľudia udržujú pri živote za každú cenu alebo sa v bezmála sto rokoch resuscitujú. Takže sa s nimi o smrti bavím a rozhodne nie zľahčovaním a štýlom, že to bude dobre.
Téma smrti je u nás stále veľké tabu a musí sa o ňom začať hovoriť. Keď mi niekto povie, že odchádza, tak sa s ním o tom bavím, napríklad sa aj rozlúčim a potom to niekedy trvá ešte dva tri týždne, než sa to naozaj stane.
Sú to silné momenty. Toto keby ľudia zažívali normálne doma, tak by sme ten život tiež vnímali inak. Pochopiť tie najjednoduchšie veci v živote je strašne obohacujúce. A že to naozaj strašne letí. Často sa mi stane, že sa ľudia čudujú, že zrazu majú deväťdesiat.
Stretávaš sa ešte s inými tabu?
Napríklad s tým, že rodiny klientov nemajú dostatok informácií a často riešia starostlivosť na poslednú chvíľu, keď už na ňu samy nestačia. A hanbia sa to priznať a bojujú s myšlienkou “odložiť” člena rodiny do nejakého zariadenia.
Lenže ono to nie je tak čiernobiele a nemožno šmahom odsúdiť každého, kto dá babičku do starobinca. Čo rodiny vnímajú veľmi často veľa dramaticky.
Späť k dobrovoľníctvu. Povedala si, že by si ho zaviedla povinne. Čo tým myslíš?
Napríklad by bolo fajn, keby zamestnávatelia umožňovali svojim zamestnancom venovať sa poldeň týždenne dobrovoľníckym aktivitám. V oblasti, ktorá ich zaujíma. Príroda, ľudia, zvieratá… Začať môžete kedykoľvek a kdekoľvek. Rada by som docielila to, že dobrovoľníctvo bude všeobecne vnímané ako úplne normálna vec. Nie ako nejaká aktivita pre svätcov. Skúste to a uvidíte, že to dáva zmysel. Nebojte sa urobiť ten prvý krok.
Simona Bagarová je sociálna pracovníčka, PR a marketingová manažérka, fundraiserka, konzultantka a prevádzkarka sociálnej firmy na voľnej nohe s pätnásťročnou skúsenosťou v neziskovom sektore. Všetko o jej práci nájdete na www.simonab.cz.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možno že si potom budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…
Prečítajte si tiež: “Ľudia nemajú depresiu, ľudia sú smutní,” hovorí terapeut
