„Mám pacienta, ktorý sa bojí, že by mohol byť pedofilom. Myslím, že by to mohla byť obsesívno-kompulzívna porucha, ale má malú dcéru a sociálna pracovníčka zvažuje, či má situáciu nahlásiť úradom,” zavolal jedného dňa nejaký lekár doktorke Williamsovej, odborníčke na obsesívno-kompulzívnu poruchu.
Neprepadajte panike
„Nech sa stane čokoľvek, nenahlasujte nič, pokiaľ pacienta nevyšetrím,” odpovedala mu. Extrémna záťaž, ktorú by zásah úradov vyvolal, by totiž mohla už tak depresívneho a vystrašeného pacienta doviesť k samovražde, vysvetlila. Pokiaľ pacient – hovorme mu Peter – naozaj trpí obsesívno-kompulzívnou poruchou, pre svoje dieťa ani pre nikoho iného nebezpečný nie je. Naopak: tak veľmi mu záleží na tom, aby dcére neublížil, že sa nemôže zbaviť paniky z toho, či by niečo také nemohlo nastať – napriek tomu, že na to nemá žiadny dôvod.
Kto býva v kúpeľni?
Obsesívno-kompulzívna porucha spočíva v patologickom zaujatí človeka nejakou myšlienkou. Nemôže sa jej zbaviť a ona postupne začne ovládať celý jeho život. Taká utkvelá myšlienka sa označuje ako obsesívna – a človek je ňou doslova posadnutý. Napríklad sa mu neustále vracia strach, že zabudol zamknúť alebo že má špinavé ruky a mohol by sa nakaziť nejakou chorobou. Jediné, čo v takej situácii prináša úľavu, je skontrolovať, či sú dvere zamknuté a ruky si pre istotu umyť znova. Čo však pomôže len na chvíľu. Človek si umýva ruky dvadsaťkrát za deň. Päťdesiatkrát. Nakupuje dezinfekcie. Začne sa sprchovať trikrát denne. Potom päťkrát. Nakoniec by najradšej v kúpeľni ostal navždy.
Takéto nutkavé správanie sa označuje ako kompulzia. A čím viac sa človek svojou kompulziou zaoberá, tým viac si privoláva obsesívne myšlienky. Je to logické: pokiaľ si neustále chodím umývať ruky, zároveň premýšľam, prečo to robím.
Nejakými obsesiami podľa výskumu trpí asi 12 % populácie – teda každý ôsmy človek. Nie všetko, čo sa podobá chorobe, ale naozaj chorobou je. Pre väčšinu ľudí, ktorí trpia nutkavými myšlienkami, nejde o príliš vážny problém. Po odchode z domu sa dvakrát vrátia skontrolovať, či vypli plyn – ale inak žijú šťastné a spokojné životy. Asi 2,5 % ľudí – teda len o niečo menej než jeden človek na každú školskú triedu – však v priebehu života trpí skutočnou obsesívno-kompulzívnou poruchou, ktorá im neumožňuje žiť, ako by chceli.
Chcel sa zabiť, aby ochránil dcéru pred neexistujúcim nebezpečím
Najhoršou obsesívnou myšlienkou je strach týkajúci sa vlastnej sexuality. Náš Peter sa – čoby silno veriaci kresťan – už od detstva často obával, či žije správne a dostane sa do neba. Postupom času sa začal báť, či nie je gay. Nakoniec ho začala desiť myšlienka, že by mohol byť nejak skryto pedofilný – a možno ohrozovať vlastnú dcéru. Neustále premýšľal, či ho dcéra náhodou nevzrušuje – a neustále sa musel pozerať na jej fotky, aby sa uistil, že nie. Napriek tomu sa ale desil, či ho nezačne vzrušovať zajtra.
„Pripadal si ako tikajúca bomba tesne pred výbuchom, ktorá ublíži jeho malej dcére, jej kamarátom a akýmkoľvek deťom, ktoré sa mu dostanú do rúk,” píše lekárka. „Kvôli chorobe prišiel o postavenie v práci, pretože bol často duchom neprítomný alebo na „péenke” kvôli depresii. Príšerné predstavy Johna rozrušovali natoľko, že nakoniec zvažoval samovraždu ako jedinú cestu k záchrane svojej dcéry.” Vďaka doktorke Williamsovej sa mu namiesto odsúdenia dostalo potrebnej lekárskej starostlivosti.
Muži ani deti ho nikdy nepriťahovali a nebol pre nikoho nebezpečný: jediný problém bol v neustálych myšlienkach na to, čo by sa mohlo stať. V myšlienkach, ktoré nevedel zastaviť.
V priebehu psychoterapie sa ale so svojími predstavami vyrovnal, uistil sa, že pedofilný nie je – a krôčik po krôčiku začal opäť tráviť čas so svojou dcérou.
Študent sa bál, aby niekoho neznásilnil. Zakázali mu chodiť do školy.
Podobný prípad popisuje i doktor Ley, psychológ a spisovateľ. Cituje z e-mailu, ktorý dostal od matky svojho budúceho pacienta:
Môjmu dvadsaťjedenročnému synovi nedávno diagnostikovali obsesívno-kompulzívnu poruchu (OCD). Bol dva týždne hospitalizovaný – a po nejakej dobe povolil lekárovi informovať o probléme i nás, rodinu. S doktorom sa nám zverili, že ho pred ôsmimi rokmi vydesila príhoda, kedy sa penisom na niekoľko sekúnd dotkol kože svojho kamaráta. Syn nám hovoril, že má naviac predstavy týkajúce sa znásilňovania, keď zaspáva a niekedy aj v snoch – čo v ňom vzbudzuje pochybnosti, či je v poriadku alebo nie. Vždy ale odpovedal, že svoje predstavy nikdy neuskutoční, pretože ctí zákon a nechce nikomu ublížiť.
Pri prepúšťaní z nemocnice nám doktor povedal, že sa choval vzorne ku všetkým pacientom a sestrám, nikdy neodmietol brať lieky a z vychádzok sa vracal vždy pred stanovenou dobou. Tvrdil, že v súčasnosti nie je ohrozením pre rodinu ani nikoho iného.
Po návrate syna ale stále strašili jeho myšlienky do takej miery, že nakoniec zavolal na tiesňovú linku. Policajt sprevádzajúci tím záchranárov trval na tom, aby im povedal o všetkých svojich predstavách. Pýtal sa, či v nich figuruje niekto konkrétny, na čo syn menoval tri spolužiačky z vysokej školy. Policajt následne odišiel do školy, kde povedal dotyčným trom dievčatám, že ich môj syn môže ohrozovať. Môjho syna natoľko vydesilo, že sa informácie dostali k dievčatám, že „jedinou možnosťou, kedy by si mohli byť isté, že ich neohrozujem, je – ak by som nebol nažive.”
Príbeh končí horko. Americká legislatíva veľmi nehľadí na ochranu prípadného páchateľa – čo platí i v absurdnom prípade, kedy páchateľ páchateľom nie je, nechce byť a tiež nebude. Polícia varovala školu – a pacient tam napriek uisteniu lekárov nemohol chodiť. Za nič pri tom nemôže. Choroba súvisí s ľahko pozmenenou funkciou množstva zásadných oblastí v mozgu, významne sa na nej podieľajú genetické vplyvy a môže prepuknúť napríklad v dôsledku infekcie, ktorá ľahko poškodí niektoré nervové centrá. Rovnako ako u všetkých psychických chorôb môže hrať úlohu tiež zneužívanie v detstve – či aj obyčajný stres.
Zložitá neurologická teória vie poruchu vysvetliť len čiastočne
Jedna z teórií, ktorá sa pokúša obsesívno-kompulzívnu poruchu vysvetliť biologicky, vidí problém v komunikácii dvoch oblastí v mozgu. V prednej časti čelnej mozgovej kôry, priamo nad očami, sa nachádza tzv. orbitofrontálny kortex, ktorý riadi väčšinu rozumových, špecificky ľudských schopností. Približne uprostred mozgu, nad koncom chrbtice, ležia bazálne gangliá – centrum, ktoré ovláda jednoduché pohyby a podieľa sa na emočnom živote.
Podľa teórie stojí za obsesívno-kompulzívnou poruchou nesprávne prepojenie týchto dvoch (a ďalších) oblastí mozgu. Niekoľko zhlukov neurónov sa vzájomne aktivuje, namiesto toho, aby sa tlmili. Kontrola, že človek naozaj vypol plyn a môže odísť do práce, tak namiesto utlmenia pomyselného „neurónu pre vypínanie plynu” vyvolá jeho ďalšiu aktiváciu – a človek sa začne strachovať znova.
Ide ale len o teóriu, ktorá má navyše množstvo medzier. Napríklad nevie vysvetliť, prečo sa takéto správanie týka u konkrétneho človeka len strachu zo špinavých rúk alebo vlastnej sexuálnej orientácie – a nie niečoho úplne iného.
Pomoc ale veda ponúknuť vie. Odlišnosti v činnosti mozgu je možné tlmiť liekmi, hoci s nepríjemnými vedľajšími príznakmi. A úplne vyliečiť vie psychoterapia. Medzi najpoužívanejšie techniky patrí postupné zlepšovanie. Umývate si ruky každých desať minút? Určite vydržíte i pätnásť. V praxi samozrejme terapia tak jednoduchá nie je – ale funguje.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, do ktorých skôr či neskôr nahliadnete. Chtiac-nechtiac. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite. Ak si chcete skúsiť, ako vidí svet človek postihnutý schizofréniou alebo paranojou, smelo do toho.
