V roku 2016 vydal emeritný harvardský profesor E. O. Wilson knihu s názvom Half-Earth: Our Planet’s Fight for Life, v ktorej píše, že polovica zemského povrchu by mala byť chránená ako rezervácia. Podľa World Wide Fund for Nature stihli ľudia len od roku 1970 zničiť viac ako 30 % pralesov a morského ekosystému. Táto deštrukcia je v podstate len vedľajším dôsledkom rastu populácie, jej túžby po materiálnom blahobyte a pohodlí a s ním spojenej potreby čoraz väčšieho množstva energie. Nech už je Wilsonov návrh akokoľvek ťažko predstaviteľný, ukazuje, ako je životné prostredie dôležité pre naše prežitie.
Prečítajte si tiež: Skrytá úzkosť ničí život aj bez záchvatov paniky. Trpíte ňou tiež?
Viete, kto vlastne ste?
Strata nášho vnútorného ja je v dnešnom globalizovanom svete fenoménom o niečo novším a zároveň o dosť krehkejším. Strata pokoja, času na reflexiu a hĺbanie, koniec súkromia a odlúčenia, schopnosti sedieť len tak v tichosti 15 minút bez vonkajších podnetov… Stalo sa to rýchlo a takmer neviditeľne.
Pred stopäťdesiatimi rokmi neexistoval telefón. Pred päťdesiatimi rokmi internet. A pred iba dvadsiatimi piatimi rokmi nebol ani Google.
Situácia je podľa spisovateľa a vedca vážna. Podobne ako s globálnym otepľovaním sme možno len kúsok od bodu, z ktorého už niet návratu. Potichu a takmer bez povšimnutia strácame sami seba. “Prichádzame o schopnosť vnímať, kto vlastne sme a čo je pre nás dôležité,“ varuje Lightman. „Stávame sa globálnym strojom, v ktorom je každý z nás len bezduchým kolieskom, vytrvalo poháňaným rýchlosťou, hlukom a technicky dokonale prepojeným svetom.“
Ako sa nezničiť
Čo s tým môžeme robiť? Musíme si urobiť čas na svoju vlastnú myseľ, ako indivíduá i ako spoločnosť. „Potrebujeme znovu ctiť a chrániť vlastný pokoj, súkromie, odlúčenie a sebareflexiu, oceniť naše vnútorné životy, ktoré nám umožnia existovať bez neustáleho myslenia na to, čo všetko sme ešte chceli urobiť,“ odporúča Lightman.
„Wilsonov návrh je odvážny, napriek tomu ale navrhujem, aby polovica nášho bdelého bytia bola vyhradená pre tichú sebareflexiu. Inak ničíme sami seba a dusíme svoju kreativitu. Mnohé chvíľky v priebehu dňa môžeme venovať zamysleniu a pokoju, odstrihnutí od vonkajšieho sveta,“ vysvetľuje.
Štyri minúty stačia
Ako si ale vypestujete návyk na pravidelné úteky do seba samého? „Pred dvadsiatimi rokmi začala moja kamarátka, ktorá učila na strednej škole, so svojimi študentmi nový rituál.
Na začiatku každej hodiny zazvonila zvončekom a požiadala študentov, aby len tak v tichosti sedeli po dobu štyroch minút.
Neskôr mi o tom napísala. Vysvetlila im, že cíti, že dni v škole sú príliš hektické a hlučné, a že ticho im pomôže odpútať sa od predchádzajúcej hodiny a sústrediť sa na prítomnosť. Vyčistiť hlavu. Výsledky sa dostavili takmer okamžite. Ona aj študenti boli oveľa pokojnejší a lepšie sa sústredili,“ rozpráva Lightman.
Každému, čo jeho je
Samozrejme, každá skupina dospelých i detí potrebuje trochu iné metódy, ktoré povedú k osvojeniu podobného zvyku. Alan Lightman má pre každú z nich pár odporúčaní a zdôrazňuje, že ide len o východiskové body, nie komplexné riešenie.
- Žiaci základných škôl by si mali niekedy počas školského dňa nájsť desať minút ticha. Tie môžu využiť na tiché spísanie svojich myšlienok. Každá škola má inú kultúru a iný rytmus, pre každú je najlepší iný čas, na kedy týchto desať meditačných minút zaradiť.
- Pre stredoškolákov sú veľmi efektívne kurzy „intenzívnej introspekcie“, ktoré sú súčasťou niektorého z predmetov. Sú založené na tom-ktorom konkrétnom predmete – dejepise alebo chémii, napríklad – a mali by pomôcť znížiť objem bifľovania a podporiť študentov, aby využili svoj voľný čas a uvedomili si, čo sa vlastne učia a ako to môžu prakticky zužitkovať vo svojom živote.
- Pokiaľ ide o pracovisko, osvedčilo sa zariadenie tichej miestnosti, kde môžu zamestnanci stráviť polhodinu denne v meditácii, reflexii alebo jednoducho v pokoji. Chytré telefóny a počítače sem majú vstup zakázaný. K polhodine na obed majú zamestnanci nárok na polhodinu v tichosti.
- V rámci rodiny zaveďte offline hodinu každý večer, pokojne počas večere, kedy odložíte všetky telefóny, počítače a ďalšie zariadenia. Namiesto nich sa venujte pokojnej konverzácii.
- Jednotlivci by sa mali zamyslieť nad tým, ako každý deň trávia svoj čas, a skúsiť si nájsť polhodinku, kedy sa odpoja od zvyšku sveta. Tú môžu stráviť prechádzkou, čítaním alebo jednoducho sedením v pokoji a rozjímaním.
- Spoločnosť ako taká by mala vytvoriť „bezobrazovkové“ zóny vo verejnom priestore, kde budú zakázané všetky digitálne vymoženosti, a tiež zákony, ktoré budú všetkým zamestnancom garantovať tichú polhodinu v rámci ich pracovnej doby.
Dlhujeme to deťom
Alan Lightman verí, že si všetci môžeme vypestovať zvyk „odstrihávania sa“ od onlinového sveta, ale bude to chcieť čas. Najskôr si musíme uvedomiť, aké nebezpečenstvo nám hrozí. „Predovšetkým mladší ľudia by mali začať pracovať so svojou závislosťou na online svete, ktorá im ukrajuje z ich vnútorných svetov. Ale aj my, ktorí sme toto prostrednej stvorili, sme zodpovední. Nedlžíte snáď svojim deťom svet, v ktorom je dôležité aj to skryté, nezdieľané v nás? Nedlžíte to sami sebe?“, pýta sa.
Zakaždým, keď si nájdeme onú polhodinu v tichu, dávame si darček.
Vyliezame z klietky neustále pripojeného a prepojeného života. Dávame si slobodu. „Pred desiatkami rokov, keď som bol malý chlapec, chodil som domov zo školy cez les a pozoroval korytnačky a pomaličky márnil čas na prašných cestách a bol som voľný,“ spomína Lightman. Samozrejme, že nemôžeme vrátiť čas a asi to ani nechceme, ale aj v našom svete môžeme vytvoriť priestor, kde bude naša myseľ slobodná. Aby sme sa v nej nakoniec nestratili.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možno že si potom budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…
Prečítajte si tiež: Vyskúšajte digitálny detox. Budete in a ešte uľavíte svojej hlave
