Keď štyridsiatnik Jonathan Rauch upadol do smútku a letargie, nemal tušenia prečo. Mal úspešne rozbehnutú kariéru, pevný vzťah, bol zdravý a pomerne zaistený. Potom sa dozvedel, že šťastie je krivka, a hneď mu bolo všetko jasné. Vedci majú totiž stále viac dôkazov o tom, že naša životná spokojnosť začína klesať, keď máme 20 až 30, v štyridsiatke sa prepadá na dno a od tohto veku opäť rastie. Až do smrti. Zabudnite preto na príslovie, že život začína v štyridsiatke – až päťdesiatka je číslo, ku ktorému sa treba upínať!
Všetko plynie!
Jonathanovi sa veľmi uľavilo, že našiel vysvetlenie náhleho zošedivenia sveta, ktoré postihlo jeho a – ako bol presvedčený – aj celý rad ďalších ľudí v strednom veku. Rozhodol sa, že o tomto fenoméne poinformuje čo najviac rovesníkov. Napísal knihu „ The Happiness Curve: Why Life Gets Better After 50“, ktorá obsahuje príbehy ľudí, výsledky posledných výskumov a rozhovory s ekonómami, psychológmi a neurovedcami.
Prečítajte si tiež: „Vedecké” recepty ku šťastiu a zdraviu: strata času a peňazí?
„Najprekvapujúcejšie je asi to, že vek pracuje v prospech šťastia, na rozdiel od iných faktorov,“ povedal Jonathan britskému denníku The Guardian. „A najčudnejšie je to, že kríza stredného veku prichádza aj vtedy, keď k nej nie je dôvod,“ dodáva. Takže než začnete vyhadzovať peniaze za rýchle športové autá a milostné aféry, čo je typická reakcia na náhlu nespokojnosť s vlastným životom, uvedomte si, že to nepomôže. Vaše nešťastie totiž nie je spôsobené absenciou týchto vecí.
Podľa Raucha – a nie len neho – ide o prirodzené prechodové obdobie, ktoré súvisí jednoducho s tým, že čas plynie.
Taký slušný a usporiadaný človek
„Je to sebazožierajúca špirála nespokojnosti. Nevzniká preto, že by bolo niečo zlé s vašim životom, manželstvom, myslením alebo psychickým zdravím,“ popisuje Rauch. Podľa neho práve ľudia, ktorí preplávajú životom bez väčších objektívnych ťažkostí, vnímajú túto zakrivenú časovú os veľmi intenzívne. Zdá sa, že sa im všetko darí, dosahujú svoje ciele, no aj tak sa zrazu cítia menej spokojní, než by sa čakalo. Rozmýšľajú: „Prečo sa každý rok cítim horšie? Prečo je všetko horšie, namiesto toho, aby sa to zlepšovalo? Niečo musí byť s mojim životom zle…“
„V skutočnosti je váš život v poriadku, len cítite pôsobenie času, čo možno na tých, ktorí žijú turbulentným spôsobom života, nemá taký veľký dopad,“ vysvetľuje Jonathan. Svoje tvrdenia opiera o štúdiu ekonómov Davida Blanchflowera a Andrewa Oswalda z roku 2008. Vyšlo im, že v 55 z 80 skúmaných krajín ľudia okúsia dno úrovne šťastia priemerne v 46. roku života.
Štúdia cituje aspoň 20 ďalších zdrojov, ktoré existenciu krivky U, minimálne vo vyspelých krajinách, potvrdzujú.
Smútok pre horných desať tisíc
Avšak nie všetci odborníci s touto teóriou súhlasia. Ekonómovia Paul Frijters a Tony Beatton si myslia, že je celkom dobre možné, že tí, ktorí do päťdesiatky zažívali stále sa zvyšujúce šťastie, boli šťastnejší už na začiatku. Že mali skrátka inú štartovaciu čiaru, a to im pomohlo dosahovať väčšie šťastie, väčšie úspechy v kariére a aj vo vzťahoch. „Keby sme im tú štartovaciu čiaru posunuli, U krivka by zmizla,“ píše sa v ich práci. Avšak Jonathan Rauch považuje sám seba za učebnicový príklad U krivky.
Svet v nihilistickej hmle
Pamätá si sám seba, keď mal 20 rokov, pripraveného dosiahnuť v živote zmysluplné ciele. Po štyridsiatke ich všetky prekonal. Vydával knihy, vyhrával novinárske ceny, mal funkčný vzťah, žil v dobrej komunite. Napriek tomu stále myslel len na to, čo mu chýba. „Mal som obrovské šťastie, a aj tak som po štyridsiatke zažíval pocity nespokojnosti. Potom som v 45 rokoch vyhral dôležitú novinársku cenu, a to ma uspokojilo tak na 10 dní,“ popisuje.
Okolo päťdesiatky sa uňho, aj napriek smrti oboch rodičov, strate práce v redakcii a neúspechu startupu, ktorý chcel rozbehnúť, začala táto nihilistická hmla trhať. Dnes, vo veku 58 rokov, vraví: „Po päťdesiatke sa množstvo démonov, ktorí so mnou hovorili, začalo zmenšovať a dnes už sa ozývajú len veľmi, veľmi výnimočne.“ Pri práci na svojej knihe stretol veľa ľudí, ktorí mali také isté, alebo aspoň podobné skúsenosti.
Mlyn na hedonizmus
Výskumy ukazujú, že starší ľudia sa cítia menej stresovaní a menej ľutujú svoje rozhodnutia, menej sa tiež sústredia na negatívne informácie a lepšie regulujú svoje emócie. Zároveň ich spoločenské postavenie v živote prestáva hrať tak dôležitú úlohu. Rauch k tomu hovorí: „Zdá sa, že po spoločenskom uznaní túžime najmä keď sme mladí.
Chceme skvelú prácu a výnimočné manželstvo, veľa peňazí, napísať niečo, čo by prekonalo Shakespeara…
Lenže tá istá ambícia nás núti chcieť stále viac a viac a my sa ocitáme v špirále hedonizmu. Necítime spokojnosť, akú sme očakávali, a teda sa pýtame, čo sa stalo.“ Starších ľudí sa ten hedonistický kolotoč už netýka a dokážu ich uspokojiť „obyčajné“ veci, ako koníčky či čas strávený s vnúčatami.
„V starých ľuďoch je obrovské množstvo neodkrytej múdrosti a nevyužitého potenciálu. Vďaka U krivke sa u nich často dostavuje potreba vrátiť spoločnosti niečo naspäť. Chcú byť mentormi, dobrovoľníkmi alebo chcú pracovať na polovičný úväzok,“ vraví Jonathan. Medzi jeho tipy na to, ako sa vyrovnať s krízou stredného veku, patria otvorené rozhovory s priateľmi, ktorí zažívajú niečo podobné, a pochopenie faktu, že je to normálne. Tiež pomáha, keď sa prestanete porovnávať s ostatnými. A keď to nepomôže, buďte trpezliví. Ako sa Jonathan blíži k šesťdesiatke, hovorí, že sa v živote necítil vďačnejší. „Len by som si prial, aby som to všetko vedel, keď som prechádzal spodkom krivky, pretože to nekonečné čakanie na zlepšenie rozhodne stojí za to,“ uzatvára.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možno že si potom budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…
Prečítajte si tiež: Naozajstné šťastie tkvie v schopnosti vyrovnať sa s ťažkosťami
