Keď som čítala knižku Kateřiny Tučkovej Žítkovské bohyne, hneď som sa do Žítkovej túžila pozrieť. Mala som pocit akoby som tam už niekedy bola a že sa tam opäť musím vrátiť. Blížila sa dovolenka v Beskydoch, takže som mala v pláne pre celú rodinu vpasovať tam i Žítkovú. Stálo to za to, pretože som sa dostala do domu poslednej žítkovskej vedmy Irmy Gabrhelovej.
„Je to malé hniezdočko, tá Žítková, vlastne sú to len Kopanice, ale široko ďaleko známe. Veď tu bývajú bohyne, ktoré nielen vedia liečiť, ale i nájsť ukradnuté, začarované a nevyspytateľné veci. Vedia pomáhať milencom, ale vedia ich tiež i rozdeliť,” tak v knihe Jiřího Jilíka Žítkovské čarování o bohyniach hovorí kňaz Josef Hofer v roku 1913.
Sláva miestnych čarodejníc zo samôt v okolí dediny Žítková sa šírila cez hranice ďaleko do okolitých krajín. Z Viedne, Varšavy či Pešti jazdievali ľudia žiadať bohyne, aby im pomohli s ich trápením. Keď im felčiari už nedokázali pomôcť, žítkovské bohyne boli poslednou nádejou. V 19. storočí, v dobe svojej slávy, mávali i 50 zákazníkov denne.
Nacisti a projekt „H“: O bohyniach a ich sláve sa behom druhej svetovej vojny dopočul i Heinrich Himmler a ako milovník okultizmu si tu vraj od jednej z nich nechal veštiť budúcnosť. Zatiaľ čo v stredoveku šlo podobným ženám o život a končievali na popravisku a neskôr, v dobe totality, zas vo väzení alebo v blázinci, v nacistickej ére boli chránené v rámci projektu „H” (Hexen = čarodejnice). V ňom Nemci zhromažďovali všetky informácie o čarodejnických procesoch i o ľuďoch disponujúcich magickými schopnosťami.
Bohyne robili aj pôrodné baby, napravovali zlomeniny a podobne. Slávne vedmy Pagáčena, Fuksena, Surmena či Belohlavá si svoje zručnosti dobre strážili. „Bohovanie” sa dedilo z matky výhradne na prvorodenú dcéru, pokiaľ na to mala vlohy. Keď sa dcéra odmietla učiť, umenie jej matky zaniklo.
Choré dieťa: Ako bohyňa zistila, že je k nej prinesené choré dieťa už jednou nohou v hrobe, alebo či má zmysel ho liečiť? Bohyňa vykopala tri jamy, jednu pre zdravie, druhú pre chorobu a tretiu pre smrť. Matke nepovedala, ktorá je ktorá, nech svoje dieťa do niektorej vloží. Voľbou jamy matka spečatila dieťaťu osud.
Bohovanie za pomoci roztaveného vosku
Na platni sa v hrnci roztavil včelí vosk, ktorý potom bohyňa vlievala do misy so studenou vodou (magická voda zo sútokov niekoľkých potokov nazývaná „ščasná vodzička“), kôra stromov a byliny. Pre každý úkon mali bohyne pripravené zvláštne zariekania a podrobný postup, ktorý bolo nutné dodržať.
„Započínám já své věci, ňje zlú mocú, s Krista Pána dopomocú… rekni mi, vosku vosčíčku, copak je s dívkú švarnú, čo s ňou bolo, čo s ňou bude, rekni mi, jako sa jí povede na zdraví, ščastí, Božím požehnání. Zaklínám ju s Bohom prvýkrát…“
Potom bohyňa zo studenej vody vytiahla tuhnúci vosk a začala ho osahávať. „Povedz ty mi, vosku, voščíčku, spravedlivú sviatú pravdu, pravdzičku…“ Bohyňa ohmatávala všetky jeho zákruty a čítala z neho svojim zákazníkom diagnózu, rady i budúcnosť. Z byliniek potom varila lektvary a špeciálne upravené pagáče (koláčiky). I iné potraviny slúžili ako medikamenty s magickou mocou.
Milostná mágia alebo Ako pričarovať milého: V milostnej mágii hrala významnú rolu krv. Bohyne vraj radili zapiecť do pagáča vlastnú krv, stačila tá z prstu, ale ktoré dievča chcelo mať istotu úspechu, použila krv menštruačnú. Potom koláčik ponúkla vyhliadnutému mládencovi, a keď ho zjedol, bolo hotovo. Raz vraj jeden chlapec tušil, že po ňom dievča ide, nezjedol koláč a dal ho koňovi. Ten bežal za dievčaťom až na poschodie a tam preskočil oknom. (z knihy Žítkovské čarování)
Bohyne žili v izolovanom a zaostalom kraji v podhorí Bielych Karpát, na moravsko - slovenskom pomedzí v okolí Starého Hrozenkova. Ľudia tu bývali v chalúpkach rozhádzaných po úbočiach hôr, kde sa nedalo orať pomocou strojov, len okopávať. Na prelome 19. a 20. storočia tu čas bežal pomalšie a ľudia žili v spojení s Bohom a prírodou. Vďaka tomu sa na Kopaniciach zachovali veľmi staré kultúrne javy.
Napríklad fakt, že robota bola zrušená, tu miestnym ich páni dokázali tajiť neuveriteľných 50 rokov. I dnes pôsobí krajina pusto a odtrhnuto od sveta. Chalupy sú ďalej rozhádzané po kopcoch okolo, ako by jedna nesusedila s druhou. Keď to tu človek nepozná, nemá skoro šancu čokoľvek nájsť. Výhľady na hory a na strmé údolia stále vzbudzujú posvätnú úctu k prírode.
Do Žítkovej sme prišli z Bojkovíc. Už tam mi búšilo srdce. Bola som vyzbrojená ako Bond na misiu. Mala som prekreslené mapky, kde podľa popisu autorky románu bývali jednotlivé bohyne, fotky, a dokonca i popisné čísla, k tomu GPS a zápisky. Chcela som nájsť dom Irmy Gabrhelovej, ktorého fotku som našla v knihe Žítkovské čarování. Keby nič iného, on tam byť musí.
Netušila som, či rodinu nevlečiem niekam, kde aj tak nič nenájdem. Keď sme prišli k tabuli Žítková, fotila som ako o život. Čo keď toto bude všetko?
Nebolo. Stredom dedinky sme prišli priamo k veľkému hotelu Kopanice. Šli sme tam na obed a dúfali, že sa od miestnych niečo dozvieme. Mali sme sa vydať po ceste za hotelom asi 2 km, tam vraj bohyňa žila. Konečne indícia.
Pretože nám povedali, že máme ísť rovno po ceste, dosť som zazmätkovala. Podľa mojich zápiskov sme totiž mali zahnúť doľava zo strmého kopca. I GPS mi tadiaľ ukazovala cestu k miestu, kde žila bohyňa Surmena, jedna z hlavných postáv románu. Ale z knihy zároveň viem, že z ich chalupy bol výhľad na Starý Hrozenkov, a ten bol na opačnej strane kopca.
Niečo nesedelo. Pozdejšie sa záhada vyjasnila, keď som sa dozvedela, že Tučková schválne prehádzala mená i adresy skutočných bohýň, aby ich podľa knihy nikto nemohol nájsť
Dom poslednej bohyne Irmy Gabrhelovej
Šli sme teda stále rovno. Podľa cedule sme už boli skoro na hraniciach so Slovenskom. Okolo hory, kopce a domčeky rozosiate do všetkých kútov. Tu žili bohyne, neuveriteľné množstvo čarodejníc na jednom malom bezvýznamnom mieste v horách. Aj keby som o nich nič nevedela, to miesto by mi vzalo dych.
Hovorí sa tomu tu „na konci sveta” cesta tadiaľto vedie len vďaka tomu, že je tu hranica so Slovenskom. Bohyne vraj nikdy nikto nebral ako niečo zvláštne, v každej druhej, tretej chalupe nejaká žila. Ľudia k nim ale cítili rešpekt, mali úctu i strach. Stále som otvárala knižku Žítkovské čarování a podľa fotiek hľadala dom Irmy Gabrhelovej. Keď som ho potom skutočne uvidela, skoro sa mi zastavilo srdce.
Malý nenápadný domček v stráni, pri ňom kaplnka. Po dvore niekto chodil, tak sme hodinu postávali na slnku a čakali, či sa u nás tí ľudia nezastavia a nedozvieme sa niečo viac. Majiteľ domčeka je veľmi milý pán a nielenže sa pristavil, ale dokonca nás zobral aj dovnútra. To som nečakala. Našla som domček poslednej žítkovskej bohyne, a dokonca nahliadnem aj dnu?
Majiteľ kúpil dom v roku 2005, bez toho že poznal jeho históriu. Zo Žítkovej pochádza jeho žena , a preto tu hľadali chalupu na kúpu. Dom dal dokopy presne podľa pôvodných pôdorysov omnoho skôr ako sem začali prúdiť davy turistov. Až neskôr sa dozvedeli, že v ňom žila posledná žítkovská bohyňa Irma Gabrhelová, zomrela začiatkom roku 2001. Ešte vo svojich 94 rokoch sa “bohovaniu” venovala. Veštila, zbierala bylinky, robila ľudové liečiteľstvo.
Zo Žítkovej sa stal Klondike
Keď sa po vydaní románu v roku 2012 zo Žítkovej stalo pútnické miesto ľudí z celého sveta, rodina zistila, že sa sem musia nasťahovať nastálo a strážiť: „Bol to poriadny Klondike, ľudia nám liezli cez plot až do domčeka bohyne, motali sa po záhrade, a keby sme to tu nestrážili, už by to tu možno ani nestálo.”
Domy bohýň: Domčeky bohýň síce boli väčšie a lepšie, než mali ich susedia, aj tak ale veľa nevydržali. Boli väčšinou z hliny a padali ako domčeky z karát. Pre Kopaničiarov dom nebol najdôležitejším majetkom, základ bol dobytok. Preto dnes v Žítkovej už žiadny dom bohyne nenájdete. Len ten, v ktorom som bola.
Pred vydaním románu žiadnych turistov nikto nestretol. Čo by v tom zapadnutom kúte sveta robili? A dnes? Jazdia ich sem tisíce, medzi nimi i veštkyne. Cítia tu vraj obrovskú pozitívnu energiu. Duch Irmy údajne dodnes sedáva v kuchyni a vídavajú ho občas aj obyčajní hostia. Niektorí sa rozplačú a odmietajú vstúpiť alebo z domu zľaknutí utečú. My sme ju síce nevideli, ale ako keby tu bola s nami. V dome to vyzeralo, akoby si len na chvíľku odskočila na dvor.
U bohyne v kuchyni
V domčeku sa nesmie fotiť, točiť, nahrávať, to by sa mohlo pokaziť kúzlo miesta. Ani bohyne nemali rady, keď ich niekto fotil. Takže mám fotky len zvonka, zvnútra si nesiem len spomienky.
Jednoduchý drevený nábytok, Ježišovia a Panenky Márie všade okolo, staré kroje, ručne vyšívané obliečky, pec, na ktorej sa tavil vosk, stôl, na ktorom sa veštilo…Visia tu tiež fotky vzácnych hostí, vrátane Kateřiny Tučkovej, ako sedí pri rovnakom stole, u akého sme sedeli i my a kedysi možno i bohyňa Irma.
Tučkovú v Žítkovej nemajú radi
Miestni ale Kateřinu Tučkovú nemajú radi a nechcú sa o nej rozprávať. Vadí im, že o Žítkovej nepovedala pravdu, že všeličo prekrútila, že z Kopaničiarov urobila alkoholikov. Ale je logické, že v tak odľahlom a opustenom kraji ľudia občas utápajú dni v pití. Ľuďom vadilo i to, že román nezodpovedá skutočnosti. Miestnym sa len ťažko vysvetľuje, že román nie je odborná literatúra. I predtým sa o žítkovských bohyniach písalo, ale slávu im priniesla až mladučká autorka z Brna.
Ja som tu zrazu bola. V časti Kopaníc nazvanom Černá. Pýtala som sa, kde sú Koprvazy a Bedová, ktoré poznám len z knižky. Pán majiteľ sa usmial, že mám načítané, a len mávol naľavo do kopcov : „Je to tu hneď vedľa.”
Tu hneď vedľa…Bola som ako v snoch. Všade som videla postavy z knižky. Akoby sa mi pred očami premietal film. Po cestičke z údolia zo Starého Hrozenkova som videla ísť Doru, u Irmy v kuchyni sa tavil včelí vosk na peci a pri kuchynskom stole, kde som pred chvíľkou stála, čakala uplakaná dáma z Viedne, ktorá prišla požiadať bohyňu o pomoc.
Našla som omnoho viac, než som čakal. Dole v Žítkovej sme šli cestičkou ku Starému Hrozenkovu. Tou cestou, ktorou kedysi chodili ľudia hore za bohyňami žiadať o pomoc.
Anjelovanie: Bohyne mali malé asistentky, dievčatká, ktoré im naháňali klientov. Ľudia by totiž sami cestu nenašli. Dievčatá vodili nešťastníkov od hrozenkovského autobusu hore na Žítkovú a cestou ich nenápadne vypočúvali, potom im povedali kadiaľ ďalej, a zdanlivo šli inokade. Lenže skratkou utekali za bohyňou a povedali jej všetko, čo sa dozvedeli. Bohyňa tak bola pripravená. Získať o ľuďoch čo najviac informácií je marketingový ťah využívaný dodnes. Malým nadháňačkám sa hovorilo anjeli a ich službám anjelovanie. Nebolo to len tak, dievčatá mali presné inštrukcie, koho brať hore a koho nechať dole v Hrozenkove alebo ho cestou poslať zlým smerom.
Od majiteľa domu poslednej bohyne Irmy Gabrhelovej sme sa dozvedeli, že iné domy miestnych vediem už dávno nestoja. Toto je jediný. Po bohyniach vlastne nič neostalo. Náhrobky na cintorínoch už sú dávno bezmenné, o bohyniach sa tu miestni ani nechcú baviť. Sú uzavretí a nedôverčiví. Len folklórne spolky, v ktorých účinkujú i deti či vnuci posledných žítkovských bohýň, hrajú scénky s odlievaním vosku, zariekavájú, spievajú pesničky o tom, ako sa tu žilo, a udržujú tak tradíciu aspoň týmto spôsobom.
Vďaka slávnemu románu preloženému do mnohých jazykov sem ale jazdia ľudia z celého sveta. Bohyne nie sú zabudnuté. Ich poznanie, ktoré ľudí sprevádzalo stovky rokov, sa síce vytratilo, ale pamiatka na ne je stále živá.
Príbeh o prde: Raz vraj šiel k Pagáčene chlap kvôli chorej mamke, keď preskakoval jarok , prdol si a povedal: „To bude pre tú babu!” Keď potom chcel bohyni zaplatiť, povedala mu, že už jej predsa zaplatil, keď preskakoval ten potôčik.
