V roku 2001 zaviedol Marc Prensky, konzultant v oblasti vzdelávania, pre vtedajšie deti termín „digitálny domorodec“ (digital native), aby upozornil učiteľov na vlnu, ktorá sa chystala doraziť do školských lavíc. Išlo o nový spôsob myslenia a nasávania informácií. Vlnu tých, ktorí vyrástli na počítačoch, videohrách, digitálnych prehrávačoch, kamerách, mobilných telefónoch a ďalších „gadgetoch“. Generáciu, ktorá vyrástla ešte analógovo pred nimi, nazval „digitálnymi prisťahovalcami“ (digital immigrants). Termín sa uchytil nielen v médiách, ale aj na akademickej pôde a vo svete obchodu a označuje skupinu ľudí narodených od polovice osemdesiatych do polovice deväťdesiatych rokov.
Časy sa menia
Lenže podľa Alexandry je práve teraz načase toto delenie ľudí prehodnotiť. Dnes už nezáleží na tom, kto je digitálny domorodec a kto nie. Alexandra študovala viac ako 10 000 severoamerických rodín a prišla na to, že každý rodič pristupuje k digitálnej výchove svojich detí z iného uhla. Vo výsledku sa podľa nej dajú dnešní mladí ľudia rozdeliť do troch rôznych skupín.
Digitálne siroty, exulanti a dedičia čoskoro vstúpia na univerzity a pracoviská približne v rovnakom pomere. A ak im porozumieme, môžeme sa pripraviť na nadchádzajúce konflikty a zmeny.
„Rovnako ako sa dnes Prenskyho digitálni domorodci a prisťahovalci zdajú príliš zjednodušujúci, moja typológia sirôt, exulantov a dedičov bude dozaista čoskoro prekonaná taktiež,“ hovorí Alexandra. Napriek tomu nám môže poskytnúť perspektívu na premýšľanie o tom, ako dnešní mladí ľudia vyrastajú v konfrontácii s technológiami a aký vplyv na ne tieto formujúce skúsenosti môžu mať.
Skôr na Messenger než na kávu
Digitálne siroty vyrastali síce s absolútnym prístupom k technológiám, ale len veľmi chabým mentoringom. Vychovávali ich rodičia, ktorí im poskytli k digitálnemu svetu takmer neobmedzený prístup, ale málo s nimi o ňom hovorili. Nepovedali im, čo sa jeho prostredníctvom učia, vidia a zažívajú a aké sú jeho úskalia. Takže siroty môžu vo finále skončiť tak, že online interakcie budú preferovať pred stretnutiami naživo, pretože si nevypestovali takmer žiadne medziľudské vzťahy.
Pravdepodobne vyrastú v dospelých, ktorí sa cítia na internete ako doma, no napríklad svoju upratovaciu rutinu so spolubývajúcimi si budú skôr organizovať cez appky, než aby sa s nimi porozprávali v kuchyni pri káve.
A tiež zrejme nebudú veľmi premýšľať nad tým, v akom type domácnosti a s akou atmosférou by chceli žiť. A bez reflexie dôsledkov, ktoré moderné technológie prinášajú, by sa im mohlo stať, že to najhoršie z internetu prenesú aj do offline sveta (trolling, flaming) namiesto toho, aby sa snažili aktívne kultivovať oboje, teda virtuálnu aj reálnu spoločnosť.
Ideologickí abstinenti
Tí, ktorých Alexandra označuje ako digitálnych exulantov, sú opačným extrémom. Vyrástli s minimom technológií. Cieľom ich rodičov bolo obmedziť ich prístup k nim do doby, než dospejú minimálne k dvojcifernému veku, teda tomu, kedy už na rodičovské rady a zákazy príliš nehľadia. Mnoho exulantov sa potom vrhne do online sveta s vervou, ktorá im môže brániť zaujať k technológiám aspoň trochu kritický postoj. Stanú sa z nich intenzívni používatelia sociálnych sietí a často sa dostávajú do celého spektra online ťažkostí.
Ďalší z exulantov pokračujú v ceste, ktorú im vytýčili rodičia, a vyrastú v digitálnych spiatočníkov. Čo vedie tiež k problémom.
Zatiaľčo sa spoločnosť roznežňuje nad babičkami a deduškami, ktorí sú vo svojom veku ochotní sa naučiť posielať textové správy, nie je isté, že sa rovnakej tolerancie dočkajú aj mladí ľudia, ktorí striktne odmietajú technológie. Ako dlho budú vlády a korporácie ochotné ponúkať svoje služby na rôznych priehradkách špeciálne pre občanov, ktorí odmietajú z ideologických dôvodov digitálne kanály? Toto je otázka, na ktorú nás digitálni exulanti v budúcnosti donútia odpovedať.
Chvála nerdov
A nakoniec sú tu digitálni dediči. Tí disponujú virtuóznymi technologickými zručnosťami. Za ne vďačia svojim rodičom a učiteľom. Ich dospelí mentori ich podporovali a smerovali vo vzdelávaní v tomto odvetví, hlásili ich do krúžkov a dlho s nimi debatovali o tom, ako byť zodpovednými užívateľmi internetu.
Vo chvíli, keď nastupujú na strednú školu, vedia vytvoriť webové stránky a natočiť a zostrihať video.
Alexandra verí, že sa ich proaktívna orientácia premietne aj do ich spotrebiteľských, spoločenských a politických požiadaviek a rozhodnutí a budú sa dožadovať digitálnych a programovateľných výrobkov a služieb. Napríklad online publikácií, ktoré vás nechajú vybrať si, aký obsah uvidíte (a kedy a kde ho uvidíte), výrobkov, na ktorých finálnej podobe sa môžete podieľať, a komunít, ktoré umožňujú občanom tvoriť služby prostredníctvom zdieľania dát a otvorených online platforiem. Kvôli vysokej úrovni technologických znalostí sa dedičia môžu dostať do ťažkostí pri kontakte so svojimi menej znalými rovesníkmi, a budú teda potrebovať trochu charizmy a flexibility, aby sa vôbec dokázali dorozumieť.
Stret svetonázorov
Tak, ako sa naša spoločnosť transformuje z analógovej na digitálno-analógový hybrid, spôsob, akým k sebe ľudia vzťahujú technológie, vytvára ich profesijné príležitosti. No tiež ich vzťah k autoritám a v neposlednom rade aj spôsoby, akými spolu navzájom komunikujú.
Už teraz sme svedkami mnohých rodičovských sporov o digitálne vymoženosti.
Medzi dvoma rodičmi ohľadne toho, kedy má ich dieťa dostať mobil, medzi školami a rodičmi o tom, ako by sa na hodinách mali či nemali používať tablety, a medzi dvoma rodinami o tom, aké počítačové hry povolia svojim deťom hrať spoločne (alebo či vôbec používať internet). Alexandra upozorňuje na to, že o nejakých päť až desať rokov budú z týchto detí dospelí ľudia so svojimi vlastnými názormi a postojmi. A budú sa rozhodovať, či budú pracovať v tradičnej korporácii na plný úväzok, alebo v startupe na živnosť. Či budú voliť politikov, ktorí im ponúkajú riešenia problémov, ktoré ich pália, alebo sa rozhodnú sami aktívne improvizovať pomocou hackovania, pirátstva alebo DIY online komunít.
Aby sa navzájom nestratili
A dôsledky ich rozhodnutí budú formovať internet aj celý svet. Pretože to, ako používame internet, to, čomu venujeme pozornosť a čo ignorujeme, ovplyvňuje aj jeho obsah a všetku užívateľskú skúsenosť s internetom ako takým (pozrite si Alexandrin TED Talk „10 dôvodov, prečo sa prestať ospravedlňovať za svoj online život“). Digitálni dediči to vedia a môžu hrať významnú úlohu v mentorovaní zvyšku svojej generácie v tom, ako používať a formovať internet.
Ale môže sa stať aj to, že pnutie medzi týmito troma skupinami ešte zväčší polarizáciu, ktorá sa na internete (a v spoločnosti) už deje.
Preferencie každého z nich vedú k tomu, že vyhľadávajú a používajú len to, čo im vyhovuje. A práve spochybňovaním tézy, že každé dnešné dieťa je univerzálny digitálny domorodec, chce Alexandra prispieť k vytúženému stavu, keď každé z nich nájde svoj vlastný spôsob, ako nakladať s technológiami. Či už to bude na tej najzákladnejšej užívateľskej úrovni, alebo na úrovni tvorby nových technológií a svetov. Verí, že keď si uvedomíme, aké sú medzi nimi dnes rozdiely, pomôžeme im, aby sa sami sebe nestratili v budúcnosti.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možno že si potom budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…
