„Samotnú ma prekvapuje, nakoľko ten malý červený nos naozaj funguje ako maska. Koľko toho dokáže odfiltrovať,” hovorí Hanka Malaníková, ktorá nás zaujala už svojím klaunským menom – necháva sa oslovovať vrchná sestra Patália. Tento rok oslavuje piate výročie v kostýme zdravotného klauna. „V nemocnici si pripadám akoby som hrala trojhodinové improvizované predstavenie a nesmela zliezť z javiska. Nie som tu preto, aby som sa dojímala nad osudom pacientov, ale aby som ich skúsila na chvíľu vytrhnúť z neveselej situácie a v ideálnom prípade ju premeniť na veselú. Nie som ich blízky človek, nie som dobrovoľníčka, nie som terapeut. Som klaun.”
Liečiť smiechom, nie súcitom. To by mohlo byť nepísané heslo fenoménu, ktorým je „klaunská starostlivosť”. Improvizované scénky, hry, kúzla i vtipné paródie na lekárske postupy tvoria jadro klaunských vystúpení v nemocniciach a ďalších zariadeniach. Deťom, ktoré sú dlhodobo upútané na lôžko, ale aj ich rodičom pomáhajú zabudnúť na neutešené nemocničné prostredie, strach a úzkosti, psychickú i fyzickú bolesť. Je známe a preukázané, že smiech a humor znižujú stres a napätie a pomáhajú vylúčiť endorfíny, ktoré zmierňujú bolesť a posilňujú imunitný systém. Nehovoriac o blahodárnom vplyve na ľudskú psychiku a na emočné väzby napríklad medzi členmi rodiny.
Z Kalifornie do Česka
Korene má toto hnutie v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Vtedy v amerických nemocniciach pôsobil okrem iných Hunter „Patch” Adams, ktorého o dvadsať rokov neskôr vo filme Doktor Flajster stelesnil Robin Williams.
Ako jeden z prvých presadzoval myšlienku, že humor je dôležitou súčasťou liečby, a to aj v prípade ťažko chorých a umierajúcich.
Vychádzal pritom tiež z vlastnej skúsenosti pacienta psychiatrického ústavu. V roku 1986 potom v New Yorku jeho klaunský kolega a nasledovník Michael Christensen založil prvú oficiálnu organizáciu, ktorá sa špecializovala na „clown care”.
Organizované klauniády sa šírili ďalej do sveta. V Česku – a neskôr i ďalších krajinách od Slovenska po Jordánsko – ich rozbehol Christensenov priateľ Gary Edwards. Absolvent prvej akreditovanej klaunskej školy v Spojených štátoch. V kalifornskej Dell‘Arte School of Physical Theater založil občianske združenie Zdravotný klaun v roku 2001. Financoval ho najprv z vlastných úspor. Na zdravotníckych konferenciách upozorňoval na význam a výhody klaunských návštev v nemocniciach, vtedy ešte lámanou češtinou sa bavil so samotnými lekármi a primármi a sám trénoval prvých klaunov.
Klaunovanie v tvári
Dnes ich je v Česku osemdesiatšesť. Kto sa chce dostať do „klubu”, musí úspešne prejsť trojkolovým castingom vo forme víkendových dielní. „Keď vás vyberú, idete sa najprv v civile pozrieť do nemocnice na tri klauniády. Po týchto náhľadoch vás čakajú tri návštevy už v kostýme, ale v úlohe tretieho klauna a za sprievodu dvojice skúsených kolegov,” popisuje Hanka Malaníková. „Až potom sa stávate zdravotným klaunom so všetkým, čo k tomu patrí – s kostýmom a klaunským menom. Ja som sa takto stala vrchnou sestrou Patáliou.”
Dodáva, že prijatím to nekončí. Skôr začína. K povolaniu zdravotného klauna neodmysliteľne patrí povinnosť sa stále a pravidelne vzdelávať, zúčastňovať sa národných i medzinárodných dielní a učiť sa novým zručnostiam. „Základom je klaunské remeslo: hra na hudobný nástroj, žonglovanie, kúzla, triky, gagy, a samozrejme nesmiem zabudnúť na zvieratká z balónikov. Čím viac toho viete, tým lepšie,” vyratúva. Nejde ale len o šikovné ruky, na klauna proste musíte byť typ.
Hanke alias Patálii ževraj kamaráti, ktorí v organizácii pôsobili, dlho hovorili, že má klaunovanie „v tvári”. „Jana Machalíková alias sestra Sladena a Martin Falář, známy tiež ako Oto Bidlo, mi svorne tvrdili, že casting na zdravotného klauna je niečo fantastické, že to rozhodne musím zažiť,” spomína. Nechala sa prehovoriť.
Bolo jasné, že pokiaľ to neskúsim, nedajú mi pokoj. Dnes neľutujem a som im doživotne vďačná.
S empatiou, bez súcitu
Klaun, a nielen ten zdravotný, by mal byť na vystupovanie psychicky pripravený. „Musí prijať, že publikum sa smeje jeho slabostiam, nedokonalostiam a nerestiam, ktoré dokopy tvoria esenciu klaunskej postavy,” popisuje Hanka. V nemocnici potom podľa nej naviac potrebujete veľkú dávku improvizácie a empatie. „Bacha, nemyslím súcitu!” Na každej izbe vás čaká iné publikum a vašou úlohou je vhodne s ním komunikovať, naladiť sa na rovnakú vlnu. „Nesmiete sa báť vstupovať do vzťahov a situácií, priamočiaro a úprimne, teraz a tu, bez strachu z trápnosti alebo z neprijatia.”
Okrem toho všetkého musí byť klaun celkom odolný a nenechať sa strhnúť smutnými príbehmi jednotlivých pacientov. Alebo nie? „Z času na čas som svedkom situácií, ktoré červený nos proste neodfiltruje, ktoré ma proste dostanú,” priznáva Hanka Malaníková. Psychohygiena je tu kľúčová. „Najviac pomáha porozprávať sa o tom s najbližšími alebo s ostatnými klaunami. Máme také tímové supervízie a ústretovú, otvorenú kanceláriu, kam môže človek kedykoľvek prísť na kávu a kus reči.”
S pohľadom na svet to ale predsa niečo urobí: omnoho viac si teraz napríklad váži to, že v nemocnici trávi čas dobrovoľne. „ A že z nej môžem po tej trojhodinovej klauniáde slobodne a po svojich vypadnúť. Pritom viem, že sa to môže kedykoľvek zmeniť.”
Nikdy predtým som si tak jasne neuvedomovala, ako sme si pred chorobou a starobou všetci rovní.
Nech už si hovieme v akejkoľvek sociálnej alebo kultúrnej bubline, v nemocničnej izbe všetky bubliny prasknú a všetci majú zrazu rovnakú úlohu – úlohu pacienta – rovnakú túžbu – byť zdravý a vrátiť sa domov.”
Hrať ako o život
Než začne klauniáda, konzultujú klauni s doktormi zdravotný stav detí a ich psychické rozpoloženie.
Na oddelenia chodia vždy v dvojiciach a s pevne danými rolami premúdrelého lekára alebo lekárky a zmätenej sestričky alebo zdravotného brata.
Zvyšok už je improvizácia. Takých detských klauniád sa u našich západných susedov odohrá asi tristo za mesiac, do programu je zapojených šesťdesiatštyri českých nemocníc. Okrem toho dnes orgranizácia Zdravotný klaun zastrešuje množstvo ďalších programov.
Interaktívny Cirkus Paciento je špeciálne vytvorený pre dlhodobo choré deti, Kutálka pre deti s kombinovaným handicapom. NOS! čiže Na operačnú sálu! je úspešný program, kedy klauni deti sprevádzajú na operácie. Sú s nimi doslova až do chvíle, kedy ich prevezme chirurg. V rámci programu Prezúvky máme! navštevujú nevyliečiteľne choré deti priamo u nich doma. S projektom Humor pre skôr narodených potom vyrážajú do domovov pre dôchodcov. Samozrejme zase s trochu iným štýlom humoru, než aký platí pre deti. Pracuje sa skôr so spomienkami a s osobnými príbehmi.
Všetko je premyslené, postavené na preverených postupoch, s ohľadom na psychologickú stránku veci. Ako už to s humorom býva, výsledok musí pôsobiť ľahko, ale je za tým poriadna veda. „Mňa ale prekvapilo, že to môže byť veľká sranda,” uzatvára Hanka. „ A že je to zároveň práca. Hlavne na sebe, aby človek nespyšnel a nemyslel si, že už to má v paži. Aby sa zakaždým dokázal dostať do stavu, kedy všetko je obrovská udalosť, každá hra sa hrá ako o život a každé stretnutie je jedinečné. A že sa potom môžu v nemocniciach a domovoch pre seniorov diať zázraky.”
Prečítajte si tiež: Prvá pomoc na vlastnej koži: I. diel – Bezvedomie, kolaps, resuscitácia dieťaťa
