Spoločnosť sa delí na dve skupiny. Jedným pri zavŕzganí parkiet prebieha celý život pred očami. Strach neznášajú. Spôsobuje im akurát tak srdcové potiaže. Druhí idú do strašidelného domu s chuťou, akoby týždeň nejedli. Vyhľadávajú hrôzu. Milujú ju a rozhodne to neskrývajú. Podľa odhadových prieskumov je v prvej skupine väčšina obyvateľov planéty, približne sedemdesiat percent. Nebojsovia teda rozhodne nie sú v presile. Ale akonáhle nastane situácia, kedy ide naozaj o život, majú navrch. Ako je to možné?
V moci pudov
Kedykoľvek sa jedinec ocitne v bezprostrednej blízkosti strachu, podvedomie vystrelí v radoch milisekúnd núdzový signál do mozgu. Spustí sa režim obrany. Zrýchli sa tep a telo zaplaví adrenalín. Ten spustí sériu fyzických prejavov, ktoré robia z jedinca na niekoľko momentov poloboha ovládaného pudom sebazáchovy. Minúty sa zmenia na sekundy. Bolesť prestáva existovať. Telo vyprodukuje obrovské množstvo energie, i keď ju nemá. Taký proces zažíva úplne každý, kto sa napríklad len v noci zľakne odrazu v zrkadle.
I keď sa teraz nachádzame v civilizovanej spoločnosti, kde príliš nebezpečia nehrozí, mozog to nezaujíma.
Hlboko zabudované kódy z dôb, kedy predkov čakala smrť na každom rohu, sú silnejšie než zdravý rozum. Čím viac však človek vyskúša adrenalínových návalov, tým viac ich dokáže ovládať, zvýšiť ich efektívnosť a fyzické potešenie z nich.
Nebezpečie neznalosti
„Ľudia sa strašili odpradávna. Najprv si rozprávali desivé historky pri prvých ohňoch. Spôsoby ľakania boli rôzne, ale vždy opodstatnené. Upevňovala sa komunita, deti sa pripravovali na nebezpečný život a učilo sa ovládanie emócií,” hovorí Margee Kerr, sociologička pomáhajúca spoločnostiam s vývojom strašidelných domov. Práve výchova detí v oblasti strachu patrí k najdôležitejším častiam života. Ovládanie emócií a ich vhodné využívanie robí z jedincov majstrov situácií. Akonáhle človek nepochopí kedy sa báť, stáva sa nebezpečným pre seba, ale tiež pre okolie. Úplne ukážková a bežná situácia. Vodič predbieha na horizonte. Chýba mu v danú chvíľu pocit strachu. Nebol dostatočne poučený, a preto prichádza vo väčšine situácií krutý trest vedúci minimálne k doživotnému pocitu viny. Pokiaľ prežije.
Školské strasti
Ale problém nastáva, i keď človek vníma nebezpečie na miestach, kde reálne neexistuje. Stretli sme sa s ním skoro všetci. V školských laviciach. Kvôli zle nastavenému školstvu sa pre nás stávali naše referáty zmieneným smrtiacim horizontom. Len si spomeňte, ako na vás po výstupe dopadla únava a podivne príjemný pocit. To sú následky silného vypätia spojeného so strachom.Telo totiž po prekonaní adrenalínového návalu zaplaví dopamín, hormón pohody. Ani jeden, ani druhý pól nie je dobrý. Oboje buduje náchylnosť k ochoreniu psychickou chorobou, ktorá je v porovnaní s čistým strachom Goliášom. Preto sa praľudia strašili. Aby posilňovali obranný mechanizmus svojich súkmeňovcov.
Opojení hrôzou
Vytrénovaný mozog s genetickou predispozíciou, utvorenou pravdepopdobne pradedom desiacim v minulosti potomkov, dokáže vytvárať stavy podobné tým pod vplyvom opiátov. Za všetko môže amygdala, časť mozgu spúšťajúca obrannú reakciu pri vydesení. U niekoho pracuje viac. Preto si dokáže stavy poriadne užívať. Lenže kde je hranica umelého a ozajstného strachu? I keď sa mnohí stavajú do veľmi nepríjemných situácií, vždy vedia, že ohrozenie nie je reálne, len virtuálne. Skutočný boj o život nechce zažiť nikto. Teda aspoň pokiaľ nezistí, o čo vlastne ide. Pri extrémnych situáciách sa vypúšťa neúnosná dávka adrenalínu. Preto niekto dokáže i omdlieť. Myseľ predpokladá istú smrť, takže sa sama vypne. Už teda viete, prečo sa hovorí, že samovrah padajúci zo siedmeho poschodia je mŕtvy už pred pádom? Presne vďaka obrannému mechanizmu tela. Problém nastáva, keď sa štít pokazí a zapína sa, keď nemá. Takej poruche sa hovorí panická.
Na tenkom ľade
Psychická porucha trýzni svojho nositeľa. Nie je schopný fungovať. Panika môže prísť i kvôli banalite. Ale nielen táto choroba je spôsobená neprimeranými reakciami na životné situácie.
Jedno hlúpe nečakané vystrašenie môže vyčarovať celoživotnú fóbiu.
V najlepšom možnom prípade bude vydesený trpieť nezastaviteľnými tikmi. Nie je dobre sa zahrávať s cudzím strachom. Malý vtip samozrejme neuškodí, ale dôkladne premyslená simulácia smrteľnej udalosti áno. V poslednej dobe sa vo svete rozšíril trend pokusov o vyvolanie spánkových paralýz. Spánková porucha sa spája s pocitom najhlbšieho možného strachu, pretože spiace telo nie je schopné spustiť obranné vypnutie stále bdiacej mysle. Lenže experimentátori si neuvedomujú intenzitu hrôzy. A už vôbec nie fakt, že akonáhle paralýzu zažijú raz, ťažko sa jej zbavia.
Strachom k rovnováhe
Porucha, tiky, doživotná hrôza. To všetko môže nastať len v extrémoch. Pokiaľ sa ideme pozrieť na nový diel hororu do kina, nemôže sa stať, že to naša myseľ neunesie. Len jej to prospeje. Pokiaľ teda patríte k sedemdesiatim percentám, ktoré sa vyhýbajú cintorínom oblúkom, skúste sa prekonať. Vďaka odvahe sa postupne zlepší celý váš život. Bežné vypäté situácie sa zrazu stanú znesiteľnejšími. Ich prekonanie si začnete stále viac užívať. Nakoniec ich začnete možno i vyhľadávať. Tým si zabezpečíte istotu vyrovnaného duševného stavu. Pretože len odvážnemu šťastie praje!
Či už chcete alebo nie, niektoré zákutia mysle si občas robia, čo chcú, bez ohľadu na naše priania alebo predstavy. Ľudskej psychike a duševnému zdraviu sme sa podrobne venovali na našej špeciálnej microsite. Preskúmajte jej interaktívne časti a vyskúšajte si simulátory rôznych psychických porúch.
Prečítajte si tiež: Prečo ľudia nevolajú o pomoc, keď sa topia?
