Deliť svet na čiernu a bielu, v tomto prípade teda na modrú a ružovú? Prežitok, píše pre britský Guardian autorka stĺpčekov Catherine Bennettová. Ľudstvo to pritom robí veľmi rado. Viera, že muži a ženy sú od prírody odlišní, a snáď aj „opační“, je v spoločnosti hlboko zakorenená. Vítaný je každý výskum, ktorý toto presvedčenie podporí, a pomôže tak udržať status quo napríklad aj v oblasti zamestnávania mužov a žien, verí známa publicistka.
Reaguje na štúdiu výskumníkov z Cambridge, ktorá sa pýši tým, že je vôbec najväčšia svojho druhu. Jej vedúci, klinický psychológ Simon Baron-Cohen, spolu so svojim tímom oslovili viac ako pol milióna ľudí; z toho viac ako 36 tisíc s poruchou v autistickom spektre.
Cieľom bolo overiť dve teórie, s ktorými Baron-Cohen prišiel už skôr, a na ktorých v podstate postavil svoju kariéru.
Teória prvá: o empatii a systematizácii
Takzvaná „E-S theory“ („empathizing-systemizing theory“) tvrdí, že u každého človeka môžeme zmerať skóre v dvoch oblastiach: v schopnosti empatie a schopnosti systematizácie. Baron-Cohen prišiel s hypotézou, že ženy dosiahnu v priemere vyššie skóre pri meraní empatie a muži zase pri meraní systematizácie. Prvýkrát ju podporil trochu pochybným dotazníkom, v ktorom rodičia hodnotili vlastné deti. Časom pridal ďalšie štúdie a experimenty, ktoré už boli komplexnejšie a jeho predpokladu nahrávali.
Podľa neho to znamená, že mužský a ženský mozog sú odlišné v samom jadre. Niektorí z jeho kolegov prisudzujú odlišné skóre na E-S spektre skôr socializácii – tomu, ako sa dieťa, teenager a neskôr aj dospelý postupne zaraďuje do spoločnosti a ako sa k nemu správa okolie. Baron-Cohen to však vidí inak: rozdiely prisudzuje buď biológii, najmä hladine testosterónu, alebo evolučnej psychológii.
Obdobným spôsobom vysvetľuje aj fakt, že je na svete viac inžinierov ako inžinierok, viac ajťákov než ajťáčiek, a tak ďalej. Ženy sú predsa od prírody menej systematické…
Teória druhá: o extrémne mužskom mozgu
„Mužský mozog je naprogramovaný, aby systematizoval, a ženský na to, aby sa vciťoval.“ Tak by sa v jednej vete dala zhrnúť kniha The Essential Difference, ktorú Simon Baron-Cohen vydal pred pätnástimi rokmi. Okrem všeobecných rozdielov sa v nej venoval aj ľuďom s poruchami autistického spektra, najmä s Aspergerovým syndrómom. Tí podľa neho disponujú „extrémne mužským mozgom“.
Odlišnosti medzi „mužským“ a „ženským“ mozgom podľa neho spočívajú nielen v hladinách hormónov, ale aj v mozgových štruktúrach. A rozdiely medzi autistami a ostatnými ich vraj kopírujú. Baron-Cohen sa pritom opiera o staršie štúdie, ktoré naznačili, že jednotlivé regióny v mozgu sa veľkostne líšia podľa toho, či sme muž, alebo žena, a taktiež podľa toho, či sme na autistickom spektre, alebo nie.
Lenže mozog je v skutočnosti územie veľmi málo prebádané a takýchto štúdií bola vykonaná len hŕstka.
Iné totiž naopak tvrdia, že sa ľudské mozgy takto binárne nelíšia a že rozdiely medzi jednotlivými ženami a jednotlivými mužmi (a podobne medzi jednotlivými autistami) sú väčšie a podstatnejšie než tie zovšeobecnené, merané a porovnávané medzi celými skupinami ľudí.
Baron-Cohen verí, že s pomerom autistov a autistiek v populácii je to podobné ako s inžiniermi a inžinierkami. Medzi mužmi je ich jednoducho viac. Aj v tom mu však veľa kolegov odporuje. „Myslím si, že autizmus u žien a dievčat je dlhodobo prehliadaný kvôli rodovej nerovnosti,“ povedala tento rok Guardianu britská neurovedkyňa Francesca Happyová. Značné množstvo žien podľa nej diagnózu autizmu nikdy nedostane práve preto, že je považovaný skôr za „mužskú záležitosť“.
Teóriu extrémne mužského mozgu napadla tiež Helen Tager-Flusbergová, profesorka psychológie z Bostonskej univerzity, ktorá sa na autizmus špecializuje.
„Muži sú tradične často spájaní s vlastnosťami ako agresivita,“ uviedla pre Wall Street Journal. V nadväznosti na Baron-Cohenovo presvedčenie si tak ľudia môžu vydedukovať, že ľudia s poruchou autistického spektra sú „extrémni chlapi“: drsní, agresívni a možno aj nebezpeční.
Mechanik Mars a moderátorka Venuša
Simon Baron-Cohen si stojí za názorom, že muži sa lepšie orientujú v priestore, kým dievčatá vedia lepšie verbalizovať; že chlapci sa radšej hrajú s autíčkami a mechanickými hračkami a dievčatá zasa s bábikami; a že sa ženy a muži všeobecne hodia na rôzne typy povolaní. Chápe vraj, že takéto delenie je dnes citlivá téma, povedal magazínu WIRED, „najmä po storočiach historickej diskriminácie žien. Lenže musíme oddeľovať vedu a politiku.“
Odkazuje sa pri tom na svoje staršie štúdie vrátane jedného menšieho experimentu, pri ktorom sledoval stovku novorodených (!) detí.
Zaujímalo ho, či sa pozerajú skôr na ľudí („sociálne objekty“) alebo na neživý predmet („fyzikálno-mechanický objekt“). Chlapci dávali miernu prednosť predmetom: pohľadom na ne strávili 52 % času, zvyšných 46 % potom venovali ľudským tváram. Dievčatá dali zo 49 % prednosť ľuďom, zo 41 % neživému objektu.
Baron-Cohen to pred osemnástimi rokmi označil za „nespochybniteľný dôkaz“, že obe pohlavia sú odlišné, že dievčatá / ženy sú viac „sociálne“ a chlapci / muži viac „technickí“. Za tú dobu sa na neho – so zreteľom na tento experiment i ďalšie prieskumy, pozorovania a tvrdenia – zniesla kopa kritiky. Vybúrila sa na ňom aj novinárka Angela Sainiová vo svojej knihe Od prírody podradné, ktorá vyšla v češtine v nakladateľstve Academia. Tento rok však prišiel Baron-Cohen so štúdiou ďaleko väčšou, zdanlivo teda nespornou.
Veľké dáta z Cambridge
Ako už sme spomenuli na začiatku: spojil sa na tento účel s univerzitou v Cambridge, na ktorej vedie Centrum pre výskum autizmu. Oslovil viac než 670 000 respondentov, ktorí vypĺňali krátky dotazník. V rámci každej otázky mali sami seba ohodnotiť na stupnici. Ich výsledky potom určili, do akej miery sú empatickí, systematickí, poprípade kde sa nachádzajú na autistickom spektre.
Výsledok potvrdil obe teórie, o ktorých bola reč o pár odsekov vyššie. Ženy mali v priemere vyššie skóre, čo sa týka empatie a emócií, muži zase v oblasti analytického prístupu.
A ľudia s diagnózou autizmu celkovo skórovali vyššie vo sférach, ktoré Baron-Cohen a jeho tím považujú za „maskulínny“. V systematizácii boli vysoko nad priemerom, v empatii hlboko pod ním.
„Rozdiely medzi pohlaviami sú v rámci typickej populácie veľmi výrazné,“ zhrnul výsledok výskumník Varun Warrier. „Z príbuzných štúdií už vieme, že individuálne rozdiely v empatii a systematizácii sú sčasti dielom génov, sčasti ovplyvnené tým, ktorým hormónom sme vystavení pred narodením, a sčasti dôsledkom prostredia, v ktorom žijeme. Rozsah a previazanosť jednotlivých faktorov bude potrebné ďalej preskúmať,“ vyhlásil.
Musíme v tom pokračovať?
Kým mnoho médií (vrátane britských Daily Mail alebo The Times) teóriu o rozdielnych pohlaviach jednoducho nekriticky prevzalo, kritici to tak jednoducho nevidia. Napríklad popredný britský neurovedec Dean Burnett. Spísal esej, ktorú nazval „Rozdiely medzi ženským a mužským mozgom – musíme v tom pokračovať?“
Autori štúdie sa s obľubou chvália jej rozsahom. Veľký dátový základ vraj znamená robustné, zmysluplné závery. Lenže podľa Burnetta veľkosť vzorky nestačí. „Viac ako 600 000 účastníkov je síce obdivuhodné číslo a bezpochyby sa tak nazbieralo veľké množstvo informácií.
Tie sú však užitočné len do tej miery, aké efektívne sú metódy, ktorými sa zbierali.
Metódy boli bohužiaľ obmedzené, a tak aj akýkoľvek záver musí byť zákonite podobne obmedzený,“ netají sa kritikou. „Mnoho médií uviedlo, že štúdia jasne ukazuje, aké sú mužské a ženské mozgy rozdielne. Lenže ona žiadne mozgy neskúmala,“ upozorňuje vedec. Metodiku ešte rozvádza: „Všetky dáta sa zozbierali prostredníctvom dotazníkov, ktoré vo väčšine prípadov nemali viac ako desať otázok s hodnotením na škále súhlasím / nesúhlasím.“
Respondenti pritom hodnotili sami seba, takže len ťažko mohli byť objektívne.
„Ani taká metóda nie je úplne na zahodenie, ale získať informácie z krátkeho zoznamu otázok s vyhranenými možnosťami na odpovede a vyhlasovať, že reflektujú základné štruktúry ľudského mozgu, to je celkom odvážne,“ podotýka Dean Burnett. Pripomína, že aj samotná neuroveda je stále plná záhad a ani práca s informáciami získanými priamo z intenzívnych mozgových skenov nie je takto čierno-biela, alebo, ak chcete, modro-ružová.
Pravda o novom účese
Nefandí ani hypotézam, že „ženské“ alebo „maskulínne“ vlastnosti máme od prírody. „Oveľa realistickejšie vysvetlenie je, že žijeme v spoločnosti, ktorá ľudí podľa pohlavia rozdeľuje veľmi ostro a toto presvedčenie vštepuje deťom v podstate od narodenia. Teda aj všetci dospelí, ktorí sa výskumu zúčastnili, vyrastali v tomto kontexte a rad kultúrnych noriem – do rôznej miery – nevyhnutne internalizovali,“ píše.
Ženy tak podľa jeho slov veľmi často samy seba hodnotia ako emocionálnejšie (resp. empatické) jednoducho preto, že im svet celý život tvrdí, že takéto byť majú.
„Hoci je to blbosť,“ nešetrí Burnett svojich vedeckých rivalov. To isté platí aj pre mužov v spojení s analytickým, racionálnym alebo, ako by povedal Simon Baron-Cohen, systematickým myslením.
Metodiku podobne spochybňuje aj Gina Ripponová, ktorá vyučuje kognitívne neurozobrazovanie na birminghamskej Aston University. V texte pre server New Statesman upozorňuje aj na to, aké zavádzajúce boli jednotlivé výroky v dotazníku, napríklad: „Všimol / všimla by som si, keby mi niekto do pohára vody nasypal päť zrniečok soli.“, „Fascinujú ma dáta.“ alebo: „Keby sa ma niekto opýtal, či sa mi páči jeho / jej účes, odpovedal / odpovedala by som pravdivo, aj keby sa mi nepáčil.“
Burnett navyše v rovnakej súvislosti rozporuje hypotézu o tom, že muži sa viac hodia na profesie, ako je inžinierstvo alebo IT: „Zdá sa, že si veľa ľudí neuvedomuje, že kódovanie vynašli ženy, takže argumentovať, že ich mozgy nie sú na kódovanie stavané, je asi ako argumentovať, že mozgy bratov Wrightovcov nemohli rozumieť lietaniu.“
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možno že si potom budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…
