Rozhodnutie definitívne ukončiť profesionálnu kariéru bolo pre ňu ťažké, vďaka tomu však mohla začať odznova. Psychicky jej pomohlo najmä tehotenstvo. S rodinou dnes žije vo Francúzsku, kde si otvorila vlastnú reštauráciu. Lyže vymenila za mikrofón a športových pretekov sa už dnes zúčastňuje len ako televízna moderátorka. Prečo sa rozhodla odísť na vrchole kariéry? A ako sa jej darí v jej nových rolách?
Veronika Velez Zuzulová (37)
Bývalá slovenská zjazdová lyžiarka a olympionička špecializujúca sa na slalom a obrovský slalom. Do sezóny 2017 vyhrala štyri preteky vo Svetovom pohári, na stupňoch víťazov stála celkom dvadsaťpäťkrát. Jej trénermi boli otec Timotej Zuzula a neskôr jej manžel, francúzsky kondičný tréner Romain Velez. Kariéru ukončila v roku 2018. V tom istom roku sa jej narodil syn Jules. Dnes sa venuje podnikaniu a moderovaniu.
Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že chcete naozaj ukončiť svoju športovú kariéru?
Počas svojej kariéry som viackrát vyhlásila, že končím a nemám silu ani motiváciu pokračovať. Prvýkrát, keď som prežila celkovo ťažký rok. Sezóna nebola úspešná podľa mojich predstáv a okrem toho som riešila aj permanentné problémy so zväzom. V tom čase som sa zoznámila so svojím budúcim manželom Romainom a po sezóne sme sa dohodli, že ma bude popri mojom otcovi trénovať aj on a že sa presťahujem do Francúzska. Nová energia ma povzbudila, nasledujúce roky boli tie najlepšie, aké som kedy zažila. Ďalší zlom nastal, keď som si prvýkrát natrhla skrížený väz v kolene.
Ani ťažké zranenie vás však definitívne nezastavilo…
Už po mesiaci som sa síce vrátila na lyže, ale zranenie sa opakovalo. Myslela som, že už nebudem schopná zvládnuť takú bolesť a skončím. Nakoniec som sa rozhodla pokračovať a výzvu prijať. Po zranení sa mi zase začalo dariť, ale cítila som, že aj keď je všetko, ako má byť (výsledky, skvelý tím), telo už neoklamem. Posledné zranenie prišlo pred poslednou olympiádou. Výhľadovo som však už aj tak plánovala ukončiť kariéru.
Koniec kariéry často so sebou prináša vstup do neznáma. Mali ste predstavu, čo bude?
Myslím, že pri prechode z profesionálneho do „normálneho“ života mi veľmi pomohlo, že som hneď otehotnela. Skončila jedna etapa a vystriedala ju nová – rola rodiča. Bola to obrovská zmena. Musela som si uvedomiť, že už sa nebude všetko točiť okolo mňa.
Počas kariéry ste mali po svojom boku dvoch mužov – otca a Romaina, ktorí boli nielen vaši rodinní príslušníci, ale zároveň tréneri. Ako sa vám darilo oddeľovať prácu od súkromia?
Tieto dve role som musela oddeľovať v podstate odmalička, spočiatku len u svojho otca. Človek si zvykne, že doma je to otec, ale na svahu tréner. Na začiatku bol na mňa veľmi prísny, ale postupne sa náš vzťah stal viac priateľský. Následne rolu trénera prevzal aj Romain, ktorý bol súčasne mojím priateľom a scenár z detstva sa opakoval. V rámci trénovania s Francúzkami pod jeho vedením som zistila, že je na mňa prísnejší ako na ostatných. Čoskoro som však pochopila, že na mňa kladie oveľa väčšie nároky práve preto, že mu na mne záleží.
Keď ste ukončili aktívnu kariéru, zo dňa na deň tréneri zmizli, zostali len role manžel a otec. Bolo pre vás ťažké zvyknúť si na zmenu?
U otca sa zmenilo iba to, že spolu trávime podstatne menej času. O to viac sa tešíme na spoločné stretnutia. No s manželom to bolo iné. Predtým bol Romain ten, kto mi hovoril, čo mám robiť. Počúvala som ho, pretože som vedela, že to má svoje opodstatnenie. Teraz sa situácia otočila a musím si zvykať, že už mi nikto nedáva pokyny a rozhodujem sa podľa vlastného uváženia.
To vyzerá ako veľká zmena. Znamená to, že ste sa museli naučiť, ako si zorganizovať čas a ako si veľa vecí zariadiť sama?
V tom to nebolo, s tým problém nemám. Problém bol skôr v tom, že som nedokázala byť dlho na jednom mieste. V športovom živote som bola zvyknutá na určitý typ voľnosti a väčšiu rozmanitosť. V rámci Svetových pohárov som so svojím tímom neustále. Na stereotypnú rutinu, keď by som mala každý deň pracovať od – do na jednom mieste, by som si preto zrejme v živote nezvykla. Teraz si voľnosť, ktorú mám, užívam oveľa viac.
Spomenuli ste, že ako aktívnu športovkyňu vás dirigovali hlavne ostatní. Po otvorení vlastnej reštaurácie sa pozície vymenili a teraz ostatným šéfujete vy. Ako ste túto rolu prijali?
Spočiatku som rolu šéfa prenechávala skôr Romainovi a seba pasovala do role servírky. Chcela som byť súčasťou tímu, byť so všetkými zadobre. Nechcela som nikomu rozkazovať. Nebolo to ľahké, ale nakoniec som sa do úlohy manažérky dostala. Všetko sa však snažím vyriešiť primárne dohovorom, priateľsky. Reštaurácia ma naučila naozaj veľa, okrem iného aj to, ako komunikovať s ľuďmi.
Odkedy je syn Jules v škôlke, máte viac času. Darí sa vám popri pracovných aktivitách nájsť si čas aj pre seba?
Musím skĺbiť prácu v televízii a našej reštaurácii. Konečne si však dokážem nájsť čas aj na seba a po troch rokoch začínam znova športovať. Prihlásila som sa dokonca na kurz jogy. Okrem toho ma čaká aj kurz lyžovania vo Francúzsku, ktorý potrebujem absolvovať, aby som mohla niekoho trénovať. Skúšam skrátka rôzne veci.
Dokázali by ste si samu seba predstaviť aj v úlohe trénerky?
Predtým nie, ale s príchodom Julesa už áno. Časom som si uvedomila, že mi to určitým spôsobom aj chýba. Nedávno mi prišla ponuka trénovať jednu pokročilú slečnu párkrát do týždňa, čo vyzerá na dobrý kompromis, pretože môžeme trénovať, kým je Jules v škôlke. Trénerstvo ako také by však bolo už časovo náročnejšie a zatiaľ nedokážem povedať, či by som výzvu prijala, hoci aj takú ponuku na stole mám. Chcela by som sa totiž v rámci lyžovania venovať aj Julesovi, svoje pracovné aktivity sa snažím prispôsobiť v prvom rade jemu.
Ešte pred pár rokmi ste hovorili, že nemáte dostatok trpezlivosti, aby ste niekoho trénovali. Znamená to, že ste tú trpezlivosť v sebe predsa len našli?
Dalo by sa povedať, že áno. Stále si nedokážem predstaviť, že by som trénovala úplných začiatočníkov. Naopak, tešilo by ma, keby som mala už pokročilejších zverencov, ktorí by sa každý deň tešili, že si spolu zajazdíme a odovzdám im svoje skúsenosti.
V posledných rokoch ste zažili množstvo nemalých zmien. Koniec kariéry, rola matky, spolumajiteľka reštaurácie a návrat k športu v úlohe moderátorky/komentátorky. Máte nejaký kľúč na to, ako zvládať zmeny?
Už ako športovec som to nemala vždy ľahké. Otec ma viedol v duchu, že limity neexistujú a ak chcem v živote niečo dosiahnuť a urobím pre to maximum, dosiahnem to. Rovnakého pravidla sa teraz držím aj v bežnom živote. Výhodou je aj to, že sa dokážem veľmi prispôsobiť okolnostiam. Beriem život taký, aký je, a vo všetkom hľadám niečo pozitívne.
