Predstavte si, že dostanete nefalšovanú indickú rikšu a 16 dní na to, aby ste sa s ňou dostali zo severu Indie na juh. Alebo si to nepredstavujte a radšej si prečítajte rozhovor s Martinom Hamouzom, ktorý presne toto zažil. Spolu s dvomi spolužiakmi z Univerzity Palackého, Jakubom Jančom a Honzom Tomšů sa pod názvom Manťáci.cz zúčastnili pretekov Rikshaw Run. Čo to preboha bolo za nápad?
Na začiatok jedna vec – prečo sa voláte Manťáci? Čo to znamená?
Manták podľa Wikipédie môže byť popleta, karpatský Nemec alebo eskimácky pokrm. Nám je najbližší ten význam popleta. Popleta, ktorý svojím svojráznym prístupom dokáže veľké veci. Trebárs prejsť Indiu od severu na juh v trojmiestnej rikši.
Ako ste sa k pretekom Rikshaw Run dostali? Vyberajú si organizátori posádky? Čakala by som, že o preteky bude dosť veľký záujem.
So závodom Rickshaw Run prišiel Kubo, ktorý sa ho chcel zúčastniť už niekoľko rokov. Usporiadava ho britská organizácia The Adventurists a koná sa v Indii dvakrát ročne. Tímom požičajú motorovú rikšu pre minimálne 3 pasažierov a oznámi sa štartovný a cieľový bod. To, kadiaľ tímy pôjdu, je potom úplne na nich. Musí sa ale zaplatiť pomerne vysoké štartovné – v prepočte asi dvetisíc eur. K tomu pribudnú ešte náklady na cestu do Indie a pobyt tam. Tímy sa hlásia metódou kto prv príde, ten ide. Tento rok ich bolo celkovo 72, čo je, myslím, i maximálny počet.
A to vám len tak zverili rikšu? Veď je to vec, na ktorej závisí živobytie nejedného Inda (toho šťastnejšieho)… Boli ste nejako poistení pre prípad, že rikšu alebo seba zdemolujete?
Poistenie je zahrnuté v štartovnom. Čo presne pokrýva sme úplne neriešili, ale tipol by som si, že náklady na lekárske výdavky. Pokiaľ sa niečo pokazilo, museli sme si to opraviť za vlastné peniaze. Jeden tím menil dokonca celý motor. Na začiatku platíte i zálohu na rikšu, tá je cca 1400 eur. Čiže zdemolovaná rikša rovná sa nevrátenie zálohy.
Aké posádky na štarte boli? Mali ste predstavu ako ostatní idú?
Veľa tímov bolo z Británie a Francúzska. Ďalšie z Belgicka, Holandska, Fínska, Austrálie, Kanady. Z nášho blízkeho okolia nikto. Často to boli pánske tímy, pár zmiešaných a jeden čisto dámsky. Najšialenejšia sa mi zdala jedna škótska mama, ktorá vzala svojich dvoch adolescentov na životný zážitok. Komunikácia v priebehu pretekov prebiehala na sociálnej sieti WhatsApp. Tímy zdieľali fotky divokých zvierat, problémov s rikšou alebo si navzájom dávali vedieť, kde ten deň nocujú. Vďaka tomu sme vedeli, ako si zhruba vedieme v poradí, či sme veľmi pozadu alebo držíme tempo.
A? Boli ste skôr pozadu alebo ste skôr viedli?
No, do cieľa sme dorazili asi pol hodinu pred koncom pretekov. To asi hovorí za všetko.
Ale to nie sú preteky len pre zábavu, nie? Majú i charitatívny rozmer. Ako vám napadlo vyberať príspevky na charitu? Alebo je to podmienka účasti na pretekoch? A komu ste vyzbierané peniaze darovali?
Organizátori nabádali tímy, aby vyzbierali 1000 libier na charitatívne účely. Polka bola venovaná nadácii CoolEarth zachraňujúcej dažďové pralesy, s ktorou dlhodobo spolupracujú, a druhú polovicu mohli tímy venovať organizácii podľa vlastného výberu. My sme sa rozhodli podporiť Brontosaurov v Himalájach, ktorí spravujú dedinku Mulbekh v Malom Tibete na severe Indie. Pomáhajú tu organizovať vzdelávanie a stavajú školu. Zbierka pre Brontosaurov ešte stále trvá a na stránkach mantaci.cz/prispej sa môžete dozvedieť viac informácií o celom projekte a zbierku podporiť.
Aké dlhé sú preteky? Predsa len, keď sa povie od severu na juh, je to dosť široký pojem. Odkiaľ kam ste presne šli?
Začínalo sa v severozápadnom meste Shillong a cieľom bol Cochin na juhu Indie. Najrýchlejšia cesta bola podľa navigácie dlhá 3500 km. To sme si vydelili počtom dní pretekov, čo bolo 16 a vyšiel nám denný priemer zhruba 220 km. To nám neprišlo nijak extrémne. Lenže hneď prvý deň sme spoznali indickú dopravu, stav ciest a rýchlosť rikší. Behom prvých troch dní sme už strácali na prvý tím asi 200 km. Túto stratu sme museli doháňať jazdou po diaľnici, ktorá veľmi zábavná nebola. Niekedy sme najazdili za deň i cez 400 kilometrov. Napriek tomu sme ale stihli navštíviť čajovými plantážami preslávený Darjeeling na úpätí Himalájí. Mesto zahalené v hmle nás očarilo svojou atmosférou. Je to jeden zo zážitkov, ktorý v nás zanechal potrebu sa do Indie ešte niekedy vrátiť. Keď sme stratu dohnali, odbočili sme zase na menšie cesty a užívali si krásu indickej prírody. Tesne pred cieľom sme zašli do slonej a tigrej rezervácie. Úzka cestička lemovaná džungľou, opice okolo cesty, zvuky divočiny a do toho náš besniaci tuktuk. Proste paráda. Nakoniec sme vďaka troške blúznenia a pár obchádzkam najazdili 4600 km.
Takže vašim cieľom nebolo dostať sa do cieľa prví?
Napriek tomu, že to boli preteky, o prvenstvo nám rozhodne nešlo. Chceli sme si užiť dobrodruž-stvo a natočiť o tom všetkom film. Preto sme so sebou viezli profesionálnu techniku a snažili sa čo najvernejšie zachytiť naše zážitky. Teraz musíme film zostrihať a do konca roka snáď bude premiéra. V Indii sme predtým neboli, takže nás úplne nadchla. Hlavne životný štýl Indov je úplne odlišný od európskeho. Ľudia tam nič neriešia, žijú si vo svojej zenovej pohode. Sú ohromne skromní, ochotní a neuveriteľne zvedaví. Kedykoľvek sme zastavili, bolo okolo nás behom pár minút dvadsať Indov. Pýtali sa čo máme za problém, odkiaľ sme a či si s nimi urobíme selfie. Angličtina často nefungovala, naopak sa veľmi čudovali, že nehovoríme hindi. Často tak ostalo pri frázach Which country? Where you go? A “selfie selfie”?
Čo bola prvá nepríjemnosť, ktorú ste v Indii museli riešiť?
Do Indie sme s Kubom prileteli v sobotu a zistili, že nám vôbec nefungujú telefóny. Roaming sa nechytal. Honza mal priletieť na ďalší deň a my sme sa s ním nemali ako spojiť. Obchody so SIM kartami boli zatvorené. Nikde žiadna internetová kaviareň. Úplne odrezaní od sveta. Honza mal spať v inom hosteli, tak sme mu na recepcii nechali odkaz (u recepčného, ktorý možno kedysi počul o existencii angličtiny), že ho tam vyzdvihneme druhý deň ráno. On tam ale nebol. V tú chvíľu sme ale nevedeli vôbec nič. Či priletel, či sa dostal až do Shillongu, či je vôbec živý. Šli sme preto do mesta zariadiť si SIM kartu, naše víza sa ale Indom nepáčili a my sme boli stále v rovnakej kaši. Nakoniec sme sa s Honzom stretli úplne náhodou na ulici. Prišiel v noci a stretol v taxíku Inda, ktorý pracoval pre vládu v Dillí a povedal mu, nech prespí u neho. To nevymyslíte.
A ďalej? Všetko prebiehalo hladko? Alebo to bol seriál zádrhelov?
Vlastne to prebiehalo celkom hladko. Nenechali sme si drobnými problémami skaziť náladu.Museli sme skoro stále ísť. To nás na tom celom výlete asi najviac mrzí: Časový limit celých pretekov. Nemali sme dosť času si skoro nič pozrieť. V diaľke sme z cesty videli krásny chrám, ale vedeli, že taká zástavka nás bude stáť ten deň minimálne 80 kilometrov. Len párkrát sme si povedali “dosť bolo jazdy, ideme sa tam pozrieť”.
Čo bolo najväčšie dobrodružstvo?
Najväčším šialenstvom bola asi jazda po tme. Organizátori nám kládli na srdce, nech prídeme vždy pred zotmením. Nám sa to podarilo hneď v prvý deň nechcene porušiť. Jedna vec je, že indická doprava je nebezpečná i počas dňa. Autobusy letia po ceste 100 km/h a celú dobu trúbia. Nebrzdia, nevyhýbajú sa, len trúbia a idú. Vyhnúť sa musia ostatní, i keď ide autobus v protismere. Zrážka s autobusom je najčastejšou a najvážnejšou nehodou Rickshaw Runu. Hneď na začiatku sme navyše zistili, že svetlá rikše vlastne nesvietia dostatočne na to, aby človek videl na cestu. Naša rikša ešte mala takú špeciálnu vlastnosť, že zapnuté hmlovky prepaľovali poistku batérie. Museli sme ich nahradiť čelovkou. Denné plánovanie nám skoro nikdy nevyšlo a aspoň hodinu sme po tme šli. Desivý zážitok.
Zamiloval si si Indov? Čo ťa na nich bavilo? Čo ťa na nich štvalo?
Indovia sú úplne bezprostrední. To ma na nich bavilo a občas i štvalo. Neberú si vôbec servítku pred ústa, ale sú slušní a chcú pomôcť. Často i keď žiadnu pomoc nepotrebujete. Vznikajú tak veľmi absurdné situácie, ktoré sú nám ale veľmi blízke. India je dosť preľudnená, čo spôsobuje, že kdekoľvek ste, nie ste sami. Oni sú proste všade. Keď sme prechádzali krajinou, ľudia zdvíhali hlavy od práce alebo od nekonečných pouličných rozhovorov. Zastavovali sa a pozerali na nás. Pýtali sa, čím to ideme a na čo to jazdí. My sme sa im snažili vysvetliť, že to je predsa ich národný dopravný prostriedok a že ho majú určite doma, akurát v inej farbe. Krútili hlavami, že s tým ideme takú diaľku a smiali sa nám. Dokonca pes, ktorý bežal cez cestu, z nás nemohol spustiť oči a zahučal do priekopy. Tá zvedavosť bola nekonečná. Nepríjemné bolo, že človek koľkokrát nemohol ani zastaviť a ísť si v kľude na záchod. Napriek tomu nám z toľkého množstva ľudí nikto ni
č neukradol, nebol na nás nepríjemný. V Indii vedľa seba žijú bezkonfliktne hinduisti, budhisti, kresťania, moslimovia i ďalší. Žiadnu nenávisť alebo utláčanie sme nikde nespozorovali. Kiež by to tak fungovalo i u nás.
Je rikša spolehlivá? Nadchla vás, nebo už ji v životě nechcete ani vidět?
Do rikši jsme se naprosto zamilovali. Uveze pohodlně tři lidi s kompletním vybavením na několik týdnů a s filmovou technikou. Řízení je zábava, máte super výhled do krajiny. Co víc si přát. Měli jsme pár drobných defektů. Přepálené pojistky, odlomená střešní zahrádka, píchnutá pneumatika, vynechávající motor, převrácená rikša. V Indii to ale umí každý opravit. Alespoň na nějakou dobu. Tuktuk je prostě láska na celý život.
Máte v plánu další cesty?
Nápady kam jet, máme. Chuť taky. V současné době ale chceme dodělat film a hlavně splatit dluhy po Rikshaw Runu. Reálně se nad tím budeme asi zamýšlet až pak.
