V roku 1947 vedci testovali niekoľko stoviek teenagerov (vtedy ešte samozrejme chlapcov a dievčat). Merali, ako veľmi sú sebavedomí, vytrvalí, svedomití a podobne. Na začiatku milénia sa potom ďalšej generácii vedcov podarilo nájsť cez stovku účastníkov pôvodného výskumu. V roku 2012 ich tak mohli otestovať znova, aby prišli k nečakanému záveru: Súčasné výsledky seniorov s dávnymi výsledkami mladíkov vôbec nesúvisia.
Slávny starorímsky chirurg Galén tvrdil už v druhom storočí, že existujú štyri typy ľudí: flegmatici, cholerici, sangvinici a melancholici. Starí Rimania mali radi elegantné teórie: Galén tak bol presvedčený, že štyri typy ľudí nejako súvisia s pomerom štyroch vtedy známych telesných tekutín – a tie zase so štyrmi živlami. Od dôb starého Ríma uplynulo mnoho vody a súčasná psychológia ľudí už nedelí do škatuliek. Niečo ale od Galána ostalo: Predstava, že ľudia majú osobnosť, súbor základných vlastností, ktoré sa veľmi nemenia a sprevádzajú človeka celý život. Známa je napríklad introverzia a extroverzia.
Pokiaľ ste dnes introvert, klasické psychologické teórie predpokladajú, že budete uzavretý i zajtra, o rok a zrejme aj o desať rokov.
Dlhodobé výskumy to všeobecne potvrdzujú: niektoré ľudské vlastnosti pretrvávajú desiatky rokov. Existujú ale i výnimky. Pokiaľ sa teda chcete zmeniť, ide to. Najviac sa ľudia všeobecne menia počas prechodu medzi detstvom a dospelosťou – a druhýkrát počas predelu medzi dospelým vekom a starobou. Všeobecne ale platí, že väčšina introvertných detí bude najskôr introvertná i v dospelosti a väčšina introvertných dospelých zas aj v starobe.
Keď ale vedci v roku 2012 otestovali po 63 rokoch rovnakých ľudí ako výskumníci tesne pred vojnou, s prekvapením zistili, že dosiahli úplne iné výsledky. V skupine jedincov, ktorá vykazovala vysokú mieru svedomitosti, skončili bývalí lajdáci i bývalí puntičkári. Rovnako na ich súčasné sebavedomie nemalo vplyv, ako sebavedomí bývali ako štrnásťroční chalani, atď. S jedinou výnimkou: Náladoví teenageri ostali nepatrne náladovejší než ostatní aj na staré kolená.
Osobnosť sa teda mení, ukázal výskum. Existuje ale vôbec?
Predstavte si niektorého svojho kolegu, ako tancuje a spieva na jarnom večierku – a na druhý deň si lieči bolesť hlavy v rohu kancelárie a s nikým nehovorí. Jasný extrovert, povedala by večer čašníčka, ktorej trikrát počas dvoch hodín rozprával akože vtipnú historku. Jednoznačný introvert, myslí si nová kolegyňa ráno, keď jej na pozdrav odpovie jednoslabične a celý deň ju vytrvalo ignoruje.
Ľudia spravidla nie sú úplnými introvertami alebo extrovertami. Niečo stabilné však zároveň v človeku je.
Pokiaľ nová kolegyňa svojich spolupracovníkov spozná viac, všimne si, že sa Stano správa skôr otvorene (s výnimkou ranných “opíc”) a Jano uzavretejšie (napriek tomu, že občas rád v spoločnosti zažiari).
Situácia je navyše o čosi komplikovanejšia. Stano môže byť plachý a ľudí sa skôr báť – a kvôli tomu sa správať extrémne extrovertne. Aby sa uistil, že nepôsobí ako samotár. Jano naopak môže pôsobiť uzavreto len v prítomnosti spomínanej kolegyne – pretože s ňou skrátka z nejakého dôvodu nechce hovoriť.
Má teda človek nejakú osobnosť?
Najlepšia odpoveď je šalamúnsky neurčitá: tak trochu. Ľudia neostávajú rovnakí – ale málokedy sa úplne zmenia cez noc. Okrem extrémnych situácií, ktoré človeka zmenia veľmi silno. Podobne ako niektoré úrazy a ochorenia mozgu. Pokiaľ epilepsia, úraz alebo nádor zasiahne niektoré z nervových centier zásadných pre spoločenské alebo emočné reakcie, správanie človeka sa môže ihneď diametrálne zmeniť.
Stalo sa to napríklad jednému z najslávnejších pacientov všetkých dôb, Phineasovi Gagemu. V roku 1848 viedol tím robotníkov búrajúcich tunel pre železnicu – a pri výbuchu dynamitu mu hlavou preletela metrová železná tyč.
Úraz prežil – ale zo svedomitého a pracovitého lídra sa zmenil na tuláka, ktorý sa po zbytok života prepíjal naprieč Spojenými štátmi.
Bežne ale ľuďom hlavami železné tyče nelietajú – a všetci okolo nás nejaké relatívne stabilné vlastnosti majú. Zároveň ale väčšinu ľudí poznáme len v konkrétnych situáciách, z ktorých nemôžeme úplne presne súdiť, ako sa správajú inokedy. Typicky sa to ale prejavuje napríklad pri internetových zoznamkách. Imponuje vám, ako sebavedomo sa niekto správa v správach a na dvoch schôdzkach? Vôbec to nemusí znamenať, že pri pohľade na mamu alebo nadriadeného nezačne koktať.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, do ktorých skôr či neskôr nazriete. Chtiac i nechtiac. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite. Ak si chcete skúsiť ako vidí svet človek postihnutý schizofréniou alebo paranojou, smelo do toho.
Prečítajte si tiež: Na akých veciach si ľudia vytvárajú závislosť bez toho, aby o tom vedeli?
