Moderátorka americkej televíznej relácie pre deti, Miss Lori, sa napríklad zverila, že sa raz vydala na krížovú výpravu po dvoch amerických štátoch v snahe zohnať to správne pyžamo s Buzzom Rakeťákom, pretože jej syn – batoľa – odmietal prijať na spanie akýkoľvek iný kus odevu. Ďalšia Američanka a matka štyroch detí, Brett Elspasová, zase CNN povedala, že keď s manželom zabudli na zúbkovú vílu, ospravedlnili sa svojim deťom e-mailom, ktorý im vytlačený strčili pod vankúše a ako náplasť pridali dvojnásobok bežného mesačného vreckového.
Cesty do pekiel
Príde vám to šialené? Možno sú to extrémne prípady, ale pozametajme si pred vlastným prahom. Koľko hodín svojho života sme strávili napríklad skladaním lega, ktoré dieťa pri prvej možnosti šmarilo na podlahu, alebo obiehaním všetkých baletných prípraviek v okrese v snahe vybrať tú najlepšiu? Koľkokrát sme trpeli v cirkuse, na koncerte Mira Jaroša alebo na festivale utuberingu, a ešte za to zaplatili nakresťanské peniaze? Koľkokrát sme deťom klamali o tom, prečo niečo nejde, nefunguje či nebude, len preto, že povedať im obyčajnú pravdu nám prišlo príliš kruté?
Každý z nás jednoducho robí pre svoje deti to najlepšie, čo vie. Lenže podľa odborníkov to pre šťastnú budúcnosť našich detí nie je vždy ideálne nastavenie.
Čo je to vlastne šťastie?
„Vo vyspelom svete mávame tendencie zamieňať šťastie za pôžitok a zábavu. A tieto veci sú síce príjemné, ale v zmysle nášho rastu alebo životnej spokojnosti naozaj nie sú dôležité,” hovorí sociologička Christine Carterová. Tá odporúča rodičom, aby si položili jednu zásadnú otázku: Robíme všetko pre to, aby naše deti boli šťastné, lebo šťastnými ich robí iPad alebo zmrzlina? Alebo ich učíme ako viesť šťastné, zmysluplné a naplnené životy? A dodáva, že jednou z najdôležitejších vecí, ktoré by sme deťom mali vštiepiť, je „schopnosť nájsť si cestu ku šťastiu vo chvíli, kedy sa veciam nedarí tak, ako by sme si priali.” Inými slovami, aby sa ich svet nezrútil spolu s nefunkčným internetom alebo nesplneným vianočným prianím. Bohužiaľ my – moderní rodičia – príliš často robíme všetko preto, aby sme naše ratolesti uchránili pred akýmkoľvek sklamaním a nepohodlím.
Zakázaná polovica života
„Myslím, že rodič, ktorého cieľom je, aby dieťa bolo neustále šťastné, sa ho snaží ochrániť pred omylmi a sklamaním preto, že sklamanie považuje za opak šťastia,” hovorí sociologička Carterová. Klinická psychologička Laura Markhamová zdôrazňuje, že schopnosť vyrovnať sa s krutou realitou potlačujeme v deťoch už od batoliat.
Zamyslite sa. Čo urobíte, keď sa im pokazí nejaká hračka? Ako často deťom okamžite sľubujete, že kúpite novú? „Keď hovoríte dieťaťu ‚Neboj, kúpim ti inú, tak neplač‘, hovoríte mu, že s jeho pocitmi je niečo zle. Že by nemalo cítiť smútok, ľútosť a sklamanie,” vysvetľuje Laura. „Existuje veľa pocitov, ktoré nám nerobia dobre, ale pokiaľ je našim cieľom tieto pocity zo života našich detí eliminovať, hovoríme im vlastne, že polovica ich človečenstva je nežiaduca,” dodáva. Takže keď vaše dieťa nedostane vysnenú rolu v divadelnom krúžku, namiesto rozptýlenia by sme mu mali ponúknuť možnosť sa s tým zmieriť.
Miesto instatného rozveseľovania by sme mali smútok pomenovať a pomôcť dieťaťu ho prežiť. Vysvetliť mu, že urobilo maximum a proste to nevyšlo. Taký je skutočný život.
Váš potomok to možno oplače alebo bude chvíľu skleslý, ale „ďalšie ráno sa zobudí, slnko svieti a život stále stojí za to žiť. Okrem poznatku, že nemôže mať všetko, čo chce, získa niečo ešte lepšie. Mamu a otca, ktorí mu rozumejú a akceptujú všetky jeho pocity,” hovorí Laura.
Ako naše snahy deťom ubližujú
Lenže pre veľkú časť dnešných rodičov je to problém, zhodujú sa odborníci naprieč odbormi. A štúdie potvrdzujú, že rodičia, ktorí chcú mať za každú cenu šťastné deti, im vlastne preukazujú medvediu službu. Prehnané ochranárske rodičovstvo deti vrhá do depresií a úzkostí, a k pocitom neschopnosti a závislosti, zistila štúdia publikovaná v roku 2013 v americkom Journal of Child and Family Studies.
Výskum arizonskej univerzity zase potvrdil, že dospelí, ktorí prešli takouto výchovou, majú na svet okolo seba prehnané nároky a pochybujú o svojej schopnosti prekonávať akékoľvek problémy. Z ďalšej štúdie z tohto roku vyplynulo, že deti, ktoré vyrastajú vyššie spomenutým spôsobom, si s vyššou pravdepodobnosťou vypestujú narcistickú poruchu osobnosti. Cítia sa byť nadradení a nárokujú si automaticky hocičo. „Sú vystresované a pod tlakom, nevedia, čo ich činí šťastnými. Vedia, čo pre nich chce mama a otec a čo od nich očakávajú ostatní. Ale nevedia, kým sú a čo vlastne chcú,” hovorí Christine Carterová.
Súčasťou problému je tiež to, že dnešným deťom často chýba kľúčový predpoklad ku šťastiu, teda pevné rodinné väzby.
Spolu, nie vedľa seba
Kristen Race, autorka knihy Mindful Parenting, ktorá by mala pomáhať rodičom „vychovávať šťastné deti v tomto chaotickom svete”, k tomu hovorí: „Nežijeme v tak pevných spojeniach, ako tomu bolo napríklad dve generácie dozadu. Aj náš spôsob komunikácie je iný, odohráva sa hlavne cez displeje telefónov, a to naše šťastie tiež ovplyvňuje. Ľudia, ktorí udržujú rodinný kruh naozaj živý a majú naozaj blízke vzťahy s príbuznými, zažívajú menej smútku, samoty a majú o sebe vyššiu mienku,” vysvetľuje. A dodáva, že deti, ktoré sú so svojimi rodičmi v naozaj tesnom mentálnom spojení, sa im potom viac zverujú, radšej vyhovejú rodičovským požiadavkám a celkovo je jedna radosť s nimi tráviť čas.
Len pozor: Tieto tesné spojenia musia rodičia so svojimi deťmi vedome vytvárať. Pýtate sa, ako? Kristen hovorí, že čím viac rituálov, tým lepšie. Pravidelné rodinné večere, spoločné chvíľky pred spaním, partička dámy, keď sa všetci stretnete večer doma, a tak ďalej. Skrátka čas strávený spoločne inak než pozeraním televízie. A čo ešte môžeme pre naše deti urobiť?
Len chyba, nie koniec sveta
„Jedna z ciest ku zvýšeniu našej schopnosti byť šťastný, je naučiť sa vďačnosti,” hovorí Kristen. A ako sa taká vďačnosť učí? Pre staršie deti odporúča napríklad denníky, do ktorých si každý večer napíšu 3 až 5 vecí, za ktoré sú vďačné. Mladšie deti môžete takémuto prístupu k životu naučiť pomocou tzv. pohára vďačnosti, čo nie je žiadna mystika, ale napríklad obyčajný pohár od uhoriek. Do neho všetci členovia domácnosti prispievajú celý týždeň papierikmi, na ktorých je napísané, za čo sú vďační. Na konci týždňa potom papieriky spoločne prečítate a vyzdvihnete veci, ktoré by vám inak prišli automatické a žiadnu extra radosť by ste kvôli nim necítili.
Ďalšie z vecí, ktoré môžeme svojim deťom uľahčiť, je naučiť ich zaobchádzať s omylmi.
„Naučiť ich, najlepšie na príkladoch našich vlastných každodenných omylov, že chyby robí každý a že každá chyba je príležitosť k tomu, niečo nové sa naučiť. Nie, že prehra je koniec sveta,” dodáva Kristen.
Rodičovstvo ako nový vedný odbor
Honba za trvalo šťastným dieťaťom je pomerne nový fenomén. Pre tých z nás, ktorí sme vyrastali v minulom storočí, rodičia neusporiadavali spanilé jazdy za tým správnym pyžamom. Ani sa nám neospravedlňovali e-mailom. Na rodičovstvo sa zďaleka nekládol taký dôraz ako dnes a výchova detí bola proste súčasťou života. Úlohou rodiča bolo, zjednodušene povedané, zaistiť, aby dieťa prežilo. Dnes si k tomu, aby ste mohli byť dobrým rodičom, potrebujete odškrtnúť dennodenne množstvo položiek na pomyselnom zozname.
A preto nás tento perfekcionizmus ohľadne rodičovstva spoločne so stresom moderného človeka občas doženú k tomu, že sa sústredíme len na krátkodobé ciele.
Keď je chronicky vyčerpaný rodič v strese, je vlastne v stave, kedy mu ide o čisté prežitie a hľadá to najjednoduchšie riešenie,” popisuje Kristen Race. Podľa nej práve vďaka tejto pasci dochádza k tomu, že si odopierame zážitky a kupujeme sebe (a zároveň i deťom) rôzne zbytočné veci. Pretože si myslíme, že vydržia dlhšie. V skutočnosti je to presne naopak. A Christine Carterová s ňou súhlasí: „V našej materialistickej a konzumnej kultúre si pletieme nielen šťastie a pôžitok, ale dokonca i pôžitok s láskou, v domnení, že veci, z ktorých máme radosť, prinášajú lásku.” Takže preto deťom kupujeme zmrzlinu, keď cítime, že im niečo dlžíme. Aby boli šťastné!
Niet pochýb o tom, že rodičovstvo je jedna z najťažších prác na svete, ale asi sa všetci zhodneme na tom, že jednou z najdôležitejších úloh rodiča je naučiť svoje dieťa, ako žiť. Lenže my ich často namiesto toho učíme „ako sa zabaviť s pomocou najrôznejších krabičiek a obrazoviek a robiť len to, čo prináša okamžité uspokojenie. Namiesto toho, aby sme im pomohli uvedomiť si, že ozajské šťastie neprichádza so zmrzlinou, ale z niečoho omnoho hlbšieho. Z toho, že ste dobrý človek, máte určité morálne hranice, nemusíte sa za seba hanbiť a žijete dobrý život,” uzatvára Christine.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet a možnože si budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…
Prečítajte si tiež: Doprajte deťom nudu, radia psychológovia
