„Posledných tridsať rokov ukázalo, že perfekcionizmus nie je len doménou workoholikov alebo nevinný spôsob, ako sa nenápadne pochváliť, keď sa vás pri pracovnom pohovore opýtajú na vašu najväčšiu slabinu,“ píše Drake Baer, prispievateľ stránok Thrive Global. „Je to životný postoj, ktorý spoluvytvára alebo zosilňuje celý rad duševných ťažkostí. A tiež signalizuje problematický vzťah človeka k sebe samému.“
Podobne to vidia britskí výskumníci Thomas Curran a Andrew P. Hill. Perfekcionizmus definujú ako „iracionálnu túžbu po bezchybnosti, navyše v kombinácii s prísnou sebakritikou“. Podľa nich je dôležité vnímať, čo perfekcionistu odlišuje od človeka, ktorý je skrátka pracovitý alebo starostlivý. „Je to odhodlaná túžba všetky vlastné nedokonalosti napraviť,“ uvádzajú v eseji pre magazín The Conversation.
Čím mladší, tým prísnejší
Perfekcionista potrebuje vždy dosiahnuť ten najlepší výsledok – a potrebuje to počuť. Dostať za to body, ocenenie, chválu z úst ostatných ľudí, najmä autorít. „Ak táto potreba nie je uspokojená, sú perfekcionisti vnútorne nespokojní. Chyby a zlyhania si totiž stotožňujú s vlastnou slabosťou a nedokonalosťou,“ vysvetľujú Curran a Hill.
Obzvlášť tým, podľa nich, trpia mladí ľudia, medzi ktorými sa dá hovoriť o akejsi „perfekcionistickej epidémii“. Majú na to aj tzv. tvrdé dáta.
V spolupráci s Americkou psychologickou asociáciou tento rok zverejnili závery štúdie s poriadne širokým záberom. Porovnali výsledky 41 641 amerických, kanadských a britských univerzitných študentov, a to od konca osemdesiatych rokov do roku 2016. Merali ich s pomocou multidimenzionálnej škály perfekcionizmu, ktorá zahŕňa jeho tri typy: iracionálnu túžbu po vlastnej dokonalosti, pocit, že musíme splniť prehnané očakávania ostatných, a kladenie nereálnych nárokov na ľudí okolo nás.
Výsledok? Čím mladšia generácia, tým vyššie skóre vo všetkých troch oblastiach. „Konkrétne sa toto skóre medzi rokmi 1989 a 2016 zvýšilo o 10 % v prvej kategórii, o 33 % v druhej a o 16 % v tretej,“ uvádzajú autori.
Za všetko môže Thatcherová?
Ponúkajú aj vysvetlenie. „Mladí ľudia naprieč Spojenými štátmi, Kanadou a Veľkou Britániou sú prvou generáciou, ktorá vyrastá v spoločnosti postavenej na princípoch neoliberalizmu. Teda ideológie, ktorú do západnej spoločnosti zaviedli lídri ako americký prezident Ronald Reagan, kanadský premiér Brian Mulroney a britská predsedníčka vlády Margaret Thatcherová,“ myslí si dvojica odborníkov. Takáto spoločnosť je „trhovo orientovaná a podporuje konkurenčné prostredie, no občiansku zodpovednosť v nej vystriedal dôraz na osobný prospech.“
„V novej trhovej spoločnosti sú mladí ľudia hodnotení mnohými novými spôsobmi. Sociálne médiá, skúšky v škole alebo na univerzite, hodnotenia pracovného výkonu – to všetko sú spôsoby, ako ich prehnať sitom, triediť a porovnávať. Robia to ich rovesníci, vyučujúci i zamestnávatelia,“ píšu autori štúdie. „Logika, ktorá v spoločnosti panuje, potom diktuje, že tí, čo dosiahnu horšie výsledky, si zaslúžia menej. A že ich menejcennosť reflektuje nejakú vnútornú vadu alebo slabosť.“
Výsledkom je nakoniec enormný tlak, ktorému mladí ľudia – či už študenti, stážisti, alebo nováčikovia vo firmách – chtiac nechtiac čelia.
Majú pocit, že musia neustále obhajovať vlastnú hodnotu a zároveň prekonávať ostatných. Dôsledkom sú potom rastúce tendencie k psychickým problémom, ktoré môžu s perfekcionizmom súvisieť: okrem iného ide o sklony ku klinickým depresiám, poruchám príjmu potravy a myšlienkam na samovraždu.
Čo s tým? „Nastal čas, aby organizácie, ako sú školy a univerzity, prijali opatrenia, ktoré mladým ľuďom zabezpečia spokojnejší život,“ navrhujú Curran s Hillom. Podporiť by ich v tom mali politici a štátni úradníci. „Sami by zároveň mali odolať súpereniu na trhu na úkor psychického zdravia mladých ľudí. Študentom by mali vštepovať, že je dôležitejšie súcitiť než súťažiť. Ak to neurobia, pravdepodobne sa na vyššom výskyte perfekcionizmu – v spojení s vážnymi duševnými chorobami – nič nezmení.“
Prehra je navždy a výhra nestačí
Do doby, než sa táto trochu utopická predstava stane realitou, môže pomôcť individuálna terapia. Ak sa teda do nej perfekcionista odhodlá pustiť. „Veľa klientov sa bojí, že z nich urobím zdegenerovaných leňochov, a ešte ich naučím, aby s tým boli v pohode,“ objasnila magazínu The Atlantic americká psychologička Jennifer Pryorová. V skutočnosti im vraj pomáha prísť na to, ktoré súčasti ich nastavenia stojí za to zachovať (napríklad pracovitosť a cieľavedomosť) a ktoré im skôr ničia život.
Rozdiel medzi zdravou súťaživosťou a toxickým perfekcionizmom vysvetľuje na príklade profesionálneho atléta. Celou svojou silou trénuje na preteky, ale na zlatú medailu nedosiahne. V lepšom prípade sa s prehrou vyrovná a sústredí sa na ďalší tréning; možno to vyjde nabudúce.
V horšom prípade si jednorazový neúspech zaradí do pomyselného šanónu so štítkom „zlyhania“, ku ktorému sa priebežne vracia.
Ani keď sa zadarí, nie je ešte vyhraté. Perfekcionista neustále zvyšuje nároky, ktoré na seba kladie, a s nimi aj riziko, že zlyhá. Klasický začarovaný kruh, v ktorom figurujú pocity ako hanba, sebakritika, úzkosť. Porovnávanie sa s – napríklad aj zdanlivými – úspechmi ostatných to celé ešte zhoršuje. Nestačí byť dobrý, je nutné byť najlepší. „Je to skrátka všetko, alebo nič,“ zhŕňa Jennifer Pryorová. Celé to paradoxne môže vyústiť v extrémnu prokrastináciu, čo je vlastne vrcholná forma obrany pred zlyhaním.
Pryorová aj niektorí jej kolegovia s klientmi pracujú v duchu kognitívno-behaviorálnej liečby. Radia im, nech si zapisujú úspechy vrátane tých najmenších. Bez výhovoriek. Alebo nech spoločne experimentujú s malými prejavmi „nedokonalosti“. „Majú napríklad zavesiť uteráky, ktoré predtým nevyžehlili, alebo stráviť deň v kuse oblečenia, ktorý si obliekli naruby,“ vysvetľuje kanadský psychológ Martin Antony.
Trochu iné metódy využíva jeho americký kolega Michael Brustein, ktorý pracuje s niektorými z najvystresovanejších obyvateľov Manhattanu – podnikateľmi, manažérmi, umelcami aj kreatívcami z marketingu. Učí ich, ako si pre seba tvoriť hodnoty, ktoré sú dôležité pre nich, a nie pre ostatných. Za úspech potom majú považovať to, že ich nasledujú; nie to, že dosiahli nejaký cieľ.
Nejde o to, urobiť na hodine jogy stojku a vydržať v nej najdlhšie zo všetkých. Ide o to, že na tú jogu vôbec chodíte.
Nie je samovrava ako samovrava
Nestačí sa však zaoberať len tým, o čom ľudia rozmýšľajú – dôležitú úlohu zohráva aj spôsob, akým svoje myšlienky formulujú. Tvrdí to Paul Hewitt, klinický psychológ a prednášajúci na vancouverskej Univerzite Britskej Kolumbie. „To, akým tónom hovoríme sami k sebe a ktoré slová pri tom volíme, je odrazom hlbokých presvedčení, ktoré o sebe pestujeme,“ vysvetľuje.
Najčastejšie sa náš vnútorný dialóg týka každodenných povinností a praktických záležitostí. Občas nadobúda intímnejší charakter. Príkladom sú práve chvíle, kedy máme pocit, že sme zlyhali. „Keby ste prišli o prácu alebo vás opustil partner, akým tónom sa so sebou budete rozprávať?“ Aj na to sa Hewitt pýta svojich klientov. U väčšiny ľudí zaznie ako sebakritika, tak aj opačný hlas, ktorý ich uisťuje, že sa predsa toho toľko nestalo alebo že za to nemôžu.
U perfekcionistov však ide iba o zničujúcu kritiku. „Nadávajú si, kričia na seba, bijú sa do hlavy. Hovoria si: Toto som mohol urobiť lepšie, mal by som veci robiť takto, som hrozný, príšerný, najhlúpejší zo všetkých. A práve tieto slová reprezentujú ich vnútorný vzťah k sebe samým,“ myslí si psychológ.
K tomu, aby sa naučili byť sami k sebe zhovievavejší, môže pomôcť myšlienkový experiment. Funguje najmä v prípade, že korene perfekcionizmu jasne siahajú už do raného detstva. Hewitt klientov žiada, aby sa do tej doby v duchu vrátili. Majú si spomenúť, akú bolesť zažívali, ako sa snažili zapadnúť alebo všetkým vyhovieť, „zaslúžiť“ si lásku a starostlivosť svojich rodičov, súrodencov, rovesníkov. Potom si majú predstaviť, že by svoje štvorročné ja stretli na ulici, keď pôjdu z jeho ordinácie. Čo by urobili?
Najčastejšia odpoveď znie asi takto: „Objal by som ho a povedal mu, že je v poriadku práve také, aké je.“
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možno že si potom budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…
