Nostalgia: Koho prepadáva častejšie, má vyššie IQ!

Psychická pohoda
Clivota. Smútok. Melanchólia. Všetky tieto emócie majú jedného spoločného menovateľa. Nostalgiu. Potvora, čo dokáže zlomiť aj toho najväčšieho drsňáka. Stačí ľahký závan parfému, pár tónov pesničky alebo chuť jedla a mozog vás vezme na výlet do minulosti. Kam až môžete cestovať a prečo sa vôbec vydávate bez vlastnej vôle nazad? Ufňukaní vojaci Nostalgia existuje na […]

nostalgie1

Clivota. Smútok. Melanchólia. Všetky tieto emócie majú jedného spoločného menovateľa. Nostalgiu. Potvora, čo dokáže zlomiť aj toho najväčšieho drsňáka. Stačí ľahký závan parfému, pár tónov pesničky alebo chuť jedla a mozog vás vezme na výlet do minulosti. Kam až môžete cestovať a prečo sa vôbec vydávate bez vlastnej vôle nazad?

Ufňukaní vojaci
Nostalgia existuje na svete od nepamäti. Keby sme mali možnosť preskúmať mozgy našich opičích predkov, boli by na tom rovnako. Odborne sa pustil v roku 1688 do prieskumu tohto podivuhodného úkazu nemecký armádny lekár Johannes Hofer. Prečo? Pretože sa v jeho pridelenom pluku švajčiarskych žoldnierov objavila choroba, s ktorou si nevedel rady. Problémy s dýchaním, nekontrolovateľný plač, zrútenie. Tým všetkým trpela väčšina útvaru. Po dlhých rozhovoroch s jednotlivcami doktor dostal z vojakov, že sa im veľmi cnie za domovom. Snažil sa ich liečiť, ale márne. Jediným liekom bolo poslať postihnutých nazad domov. Diagnózu pomenoval spojením gréckych slov nóstos (návrat domov) a álgos (bolesť). Nostalgia.

Zamotaný labyrint
Určite to sami poznáte. Keď nie ako dospelý, v detských táboroch ste určite jej prítomnosť zažili. Zjednodušene by sa naozaj dalo hovoriť o smútku po domove. Ale s lupou celé spomínanie vyzerá ako poriadne zamotaný labyrint. Psychiatri v 20. storočí trošku definíciu pozmenili. Nostalgia je stav, ktorý zažíva jedinec, ktorému chýbajú oporné body v živote. Preto sa vracia na miesta, kde existovala pevná istota,hovoria odborníci v štúdii zaoberajúcej sa smútkom. Ako to ale s cestovaním v čase v mysli býva, skresľuje sa všetko k príliš dokonalej podobe. Taká však minulosť v daný moment rozhodne nebola. Nikdy!

Ale ako to celé funguje? Mozog je príliš zložitá vec na to, aby sme ju dokázali dokonale pochopiťNostalgia patrí medzi jednu z mnohých kľučiek, pre ktoré ťažko nachádzame vysvetlenie. Predstavte si, že máte v mozgu milión cestičiek. Pokiaľ narazíte na niečo, čo sa úzko prepája s niečím v minulosti, vystrelí mozog signál, aby sa prešla daná cestička. V tú chvíľu sa ocitnete na moment napríklad v detstve,pokračujú experti. Vôňa parfému prvej lásky, pesnička z rádia, obrázok. Čokoľvek môže byť spúšťač. Každý má samozrejme cestičky iné. Nikto nezažil to isté. Ani dvojčatá!

Stačí privoňať
Len si to skúste. Idete do parfumérie a privoniavajte si k voňavkám. Čo sa vám vynorí v hlave? A čo tak purpur? Žeby Vianoce, keď ste mali dvanásť? Samozrejme náš mozog nie je schopný uchovať všetko. Zostavajú len dôležité okamžiky. Okamžiky, ktoré formovali našu osobnosť. Mozog skladuje najčastejšie zážitky od desiatich do dvadsiatich rokov. V tej dobe vznikalo naše ja, vznikali sme my,píše v odbornej práci psychiater Allan R. Hirsch. Keby sme sa naozaj snažili, dokážeme sa dostať i k starším spomienkam, ale rozhodne nie obyčajným privoňaním k ruži. Pokiaľ sa nám to podarí, aj tak nebude úplná. Nebude vlastne vôbec isté, či sa tá vec stala tak, ako to mozog ukáže.

Viac smútku, viac IQ
Komu sa častejšie prepojuje minulosť s prítomnosťou, vlastní mozog s vyšším IQ,rozvíja teóriu Hirsch. Človek so silnejším vnímaním spojitostí má veľké predpoklady k tomu stať sa spisovateľom. Taký Oscar Wilde je najvýraznejším príkladom obdarovaného. V knihe Obraz Doriana Greya sa Wilde pohráva so zmyslami čitateľa. Snaží sa ho silou mocou dostať do pozície, kedy začne spomínať a smútiť. A nielen on. Snaží sa o to skoro každý. Vďaka týmto dielom sa v našej hlave môže nostalgická cestička trochu predĺžiť. Nabudúce, keď si spomeniete na Doriana Greya, si napríklad rovno otvoríte životnú kapitolu zlomené srdce zo strednej školy.

Praktikovať návraty do minulosti sa teda veľmi oplatí. Cvičí sa pamäť a zvyšuje sa jej kapacita. Niektorí tibetskí mnísi dokážu týmto spôsobom docestovať dokonca až do minulých životov. To samozrejme vyžaduje veľkú dávku nadania a praxe. Na časté cestovanie, ale veľký pozor! Túžba po minulom dokáže ovládnuť myseľ a tá sa zacyklí v neustálom prehrávaní toho istého. Smútok po spomienke by sa stupňoval, až by prerástol v depresiu. Z minulosti sa má človek hlavne učiť a nie ju neustále ospevovať.

#Jan Uhlík