Jasná vec. Harabúrd máme viac, než je potrebné. Žijeme v dobe, keď je hromadenie vecí najjednoduchšie a najdostupnejšie v celej ľudskej histórii. Zahltiť byt kravinami z Ikea dokáže aj priemerne zarábajúci človek v priebehu niekoľkých týždňov. A to isté s oblečením. Aj u nás je čoraz viac ľudí, ktorým prať niektoré veci príde zbytočné a radšej si kupujú nové.
Vďaka bohu za kočovné národy
Mať veľa vecí, to nie je ani praktické. Kočovné národy problém s tým, či niekomu stačí k životu nehorázne strohých „100 vecí“, riešiť nemusia. Je to rovnaké, ako keď idete na čunder s niekým, kto nikdy nebol pod stanom. Čím väčší batoh má, tým viac vecí vlečie. Kým je miesto, vždy sa ešte niečo „môže hodiť“. A v našich domovoch je to rovnaké.
Novominimalisti často spomínajú Paretovo pravidlo, ktoré tvrdí, že 80 % dôsledkov vychádza z 20 % príčin. 80 % zisku je vytvorených z 20 % činností, atď.
Asi by sa dalo aj povedať, že 20 % mozgu potrebujeme na vymýšľanie takýchto pravidiel a zvyšok je tam navyše. Máte po ruke nôž?
Prečítajte si tiež: Feng-Šuej: Život je ako tanier. Záleží len na vás, čo si naň dáte
No dobre, robím si z toho srandu. Pretože to, čo mi na novominimalistoch vadí predovšetkým, je strata zmyslu pre humor. Mladí žijú vo vážnom a zodpovednom svete, kde nie je miesto na nemiestne vtipy. Pareto mal šikovný postreh, ktorým chcel upozorniť na rozdiel medzi podstatným a nepodstatným. Ale ono nepodstatné nie je úplne to isté ako nepotrebné. Aj estetika patrí k životu. Rovnako ako napríklad dentálna hygiena, aj keď ju ani zďaleka nevykonávam 20 % z celého dňa a štatisticky je „nepodstatná“.
Takže ak tieto pravidlá so značkou „vedci zistili“ aplikujeme otrocky a vážne, bez nadhľadu a kritického myslenia, čaká nás len cesta do prázdna.
Ale čo ten odporný konzum hromadenia blbostí?
Sám nemám rád doma veľa vecí. Nevlastním jedinú skriňu a v izbách mám radšej pocit väčšieho priestoru a vzdušnosti, než aby som sa staral o lapače prachu, ako sú záclony, koberce a poličky. Veci často odkladám na podlahu (hovorí sa tomu floor drop) s tým, že ma to upozorňuje na to, že je tam tá vec len dočasne a čoskoro je potrebné sa jej zbaviť / odpratať / použiť. Ale súčasne mám jednu izbu plnú kutilských krámov a nijako ma to netrápi. Rozhodne žiadne biele steny a sterilita, ktorej udržiavanie stojí neskonalé (a pre mňa rozhodne neadekvátne) úsilie.
Takže som minimalista?
Lenže toto nie je ten dizajnový minimalizmus, ktorý je teraz v kurze. V poňatí trendu novominimalizmu je totiž môj prístup pre mnoho ľudí skôr, ehm, „bordel“. V novominimalistickej filozofii je odporúčané zbaviť sa všetkých farebných vecí v šatníku (tie sa zle kombinujú, takže nestačí len jeden kus na všetko) a je potreba vyhádzať všetko okrem jedného hrnčeka a taniera (asi aby sme mohli pykať za hriechy ľudstva a predstavovať si, že sme vo väzení). Ja rozhodne nie som priaznivcov nakupovania pre zábavu, ale programová askéza má to riziko, že sa ľahko zmení na arogantné povyšovanie („ja som ten lepší“).
Sú teda minimalisti novodobí hipsteri?
Hipsterstvo vychádzalo skôr z hippie kultúry, aj keď to mali bradáči konzumne dosť posunuté. Hipsteri sú dnes ale už staršej generácie.
Dnešné mladšie „snehové vločky“ vychádzajú skôr z yuppie svetonázoru: konzumuj, zdieľaj, nepoburuj a buduj kariéru.
A k tomu sa perfektne hodí práve čistý normcore prístup, ktorý už je na predmestí raja minimalizmu.
Je teda hromadenie vecí aj dnes stále symbolom bohatstva? Alebo je to naopak?
Tlak na hromadenie majetku ako symbolu spoločenského statusu bol vždy, ale nikdy sa netýkal tak nízkych vrstiev obyvateľstva. To, že si kráľ mohol dovoliť stodoly plné „cudzokrajných látok“, nikoho neohromí. Ale ako svoj status ukázať v čase, keď si dom narvaný „cudzokrajnými látkami“ z Bangladéša, Turecka a Číny môže dovoliť aj tá najhoršia socka?
Zostane kráľ kráľom, keď bude vlastniť veľa krámov? Možno. Ale tiež to môže otočiť a stať sa minimalistom.
Na začiatku bohumilé princípy sa ľahko skarikujú (už zase sa to zvrtlo ako vždy v dejinách?) do vecí, ako je používanie kvalitného ne-make-upu, kedy vás potrebné a neviditeľné lesky prídu na 200 eur a udržiavanie vášho snehobieleho jedálenského stola v správnom stave tiež nie je bez námahy. To, čo je na tom všetkom problematické, je, že celý tento „projekt“ predstiera, že je to nejaký ušľachtilý a morálne pozitívny spôsob, ako minúť peniaze.
Je to teda len konzum?
Platí vlastne ešte stále odkaz divadelnej hry Shopping and Fucking od Mark Ravenhill z 90. rokov? Dnes je to v niečom iné. Niekam sme sa posunuli. Okázalá spotreba bola nahradená okázalo „uvedomelou“ spotrebou. A to nie je nič iné ako uhladenejšie výrobky s certifikátom dobra za vyššiu cenu. Vo finále miniete rovnako alebo viac za menej vecí, a ešte si k tomu kupujete certifikovaný dobrý skutok. Čo by dnes boli Nike alebo Apple bez Red produktových radov? Robíme svet lepší… nakupovaním.
Veď poznáte ten vtip: Klient hovorí architektovi: „Chcel by som minimalistický dom.“ Architekt: „Obávam sa, pane, že minimalizmus si nemôžeme dovoliť.“
Prečítajte si tiež: Chvála flákania sa: Prečo je také dôležité strácať čas?
