Keď sa povie tábor, vybaví sa každému hneď niekoľko spomienok – napríklad skúšky odvahy, tajné popíjanie alkoholu či prvé bozky. Mne sa pred očami objavia vždy dve scény.
Hajluj, inak dostaneš!
Prvá, kde dvaja frajeri lejú na posteľ najtučnejšieho chlapca z oddielu lacné čokoládové pudingy. Samozrejme, nesmú chýbať narážky na to, že bude mať aspoň čo jesť po večeroch. V druhej zasa iní machri – a zároveň najväčší lámači dievčenských sŕdc – nútia chlapca kľačať vedľa postele a hajlovať. To všetko pod hrozbou bitky, ktorej sa aj tak nevyhol. Prečo? Pretože mal ako jediný v útlom veku fúziky. A že puding a kľačanie bolo len jednorázovými záležitosťami? Nebolo. Nikto ale nezakročil. Ani nemohol. Terč by sa automaticky presunul na čelo donášača či hrdinu. Dá sa nejakým spôsobom uchrániť dieťa pred zážitkom, ktorý dokáže poničiť psychiku do konca života?
Temná detská pudovosť
„Rodičia by mali deťom zdôrazňovať dôležitosť zdravého sebavedomia, ale aj toleranciu k nedostatkom a odlišnostiam každého z nás. Častá a veľmi jednoduchá rada k tejto problematike je ‚nikdy nerob druhým to, čo nechceš, aby robili oni tebe,‘” píše česká polícia na svojom webe. Kto by povedal, že stačí jedno porekadlo na vygumovanie všetkej agresie skrývajúcej sa v duši malého zloducha. Kdeže. Šikana tu bola, je a bude. Formy sa síce menia, ale podstata zostáva rovnaká.
Jedinec nevyhovujúci normám skupiny, v ktorej sa nachádza, sa dostane na jej okraj.
Potom už automaticky, hlavne vo svete detí, prichádza na scénu vodca svorky, aby si obrúsil pazúriky o takmer vylúčeného člena. A práve taký kápo počul už x-krát rady ohľadom priateľského spolužitia s ostatnými. Rovnako, ako každý diktátor poznal prikázanie “nezabiješ”. Taký človek sa vždy objaví. Prevencia – neprevencia. Len si spomeňte na dielo Pán múch od Williama Goldinga.
Táborový vírus
Keď takého tyrana stretnete kdekoľvek inde, stále existuje aspoň malá možnosť úniku z trýznivého prostredia. Na tábore nie. Dvadsaťštyri hodín denne ste v hľadáčiku nových skvelých kamarátov. Nehovoriac o tom, že s vami zdieľajú aj strechu nad hlavou. To potom prichádzajú na scénu sofistikované spôsoby, ako vytvoriť pozemské peklo. A keďže sme civilizácia moderná a technológie idú dopredu, objavujú sa stále nové vychytávky.
Kvôli tomu, že na väčšine táborov pravidlá povoľujú mobilné telefóny, dokáže “táborový vírus” napadnúť aj virtuálnu identitu šikanovaného.
Mobily ale nemožno ihneď zatracovať. Úprimný rozhovor s rodičmi dokáže byť jedinou možnou záchranou. Ale to sa ľahko povie. Myslíte si, že vám vaše dieťa povie, že patrí medzi najslabšie články kolektívu? Že mu ubližujú, pretože sa odlišuje tým, že má okuliare alebo vadu reči? Nie, keď sa s ním o tom vopred neporozprávate a neodbúrate barikádu hanby.
Volanie o pomoc
S takými životnými situáciami sa nevedia popasovať dospelí, nieto deti. Našťastie existujú organizácie, ktoré sú pripravené pomôcť komukoľvek a kedykoľvek. „Poradíme ti, ako postupovať ďalej. Možno váhaš a čakáš, že sa to, napríklad, samo zlepší, ale čím skôr šikanu dospelý zastaví, tým to bude pre teba lepšie. Šikanovanie sa totiž môže rýchlo zhoršiť. Preto nie je na čo čakať!“ To radí pracovníčka z Linky bezpečia. Nie vždy totiž rodič dokáže pochopiť, že sa niečo deje. Veď predsa môže ísť o obyčajný smútok za domovom, nič iné. A to, že by práve naše dieťa bolo terčom útokov ostatných? To určite nie.
Preto je tu Linka bezpečia, kam sa môže šikanovaný úplne anonymne obrátiť. Nikdy nikoho nenechajú v štichu.
Vždy pomôžu, ako to len bude možné. Podpora od cudzieho človeka dokáže povzbudiť oveľa viac, než poloprázdne reči od blízkych. Ale keď neexistuje možnosť zavolať, dostať sa z úzkych sa stáva pomaly nemožnou záležitosťou. Povedať to vedúcemu oddielu by mala byť samozrejmosť, ale riskovať, že sa len zdvihne prst, keď vo vzduchu visí hrozba väčšej tyranie, sa nemusí vyplatiť.
Rovno za najvyššími
Najlepším spôsobom, ako vyriešiť vážnu situáciu, je nájsť osobu, ktorá na tábore zastáva najvyššiu možnú funkciu. Taký človek dokáže zareagovať oveľa lepšie ako rádový brigádnik, ktorý sa len hrá na zodpovedného veliteľa. Agresori potom často vytriezvejú v rukách polície, pričom im zároveň končí ich prázdninové povyrazenie.
Šikanovaný odchádza domov, a rodičia, ak budú dôslední, môžu dostať z inštitúcie peniaze späť.
Ohrozenie zdravia dieťaťa, v prípade šikanovania psychického aj fyzického, sa stáva pádnym argumentom pre vrátenie všetkých financií. Ale taký priebeh nie je samozrejmosťou. Preto rodičia musia dbať na to, aby dokázali zachytiť hrozbu, bez toho, aby sa im potomok priamo zveril. Ak sa prosby o odvezenie z tábora budú vyskytovať aj po niekoľkých dňoch, nesmú sa prehliadať. Možno ide práve o zúfalé volanie o pomoc.
Niet nad deduškov a babičky
Deti, ktorým sa príliš nedarí nadväzovať vzťahy v kolektívoch, veľakrát na žiadny tábor ísť nechcú. A bránia sa mu zubami nechtami. Nie je totiž nič horšie ako nútiť introverta, aby sa násilne zoznamoval s cudzími, keď k tomu vlastne ani nie je poriadny dôvod. Mnohonásobne väčším zážitkom bude pre takého jedinca stráviť dva týždne so svojimi starými rodičmi. Žijeme v príliš rýchlej dobe a vzťahy so staršími sa stávajú čím ďalej vzdialenejšie a povrchnejšie. A to aj pre deti. Zážitky z táborov sa nedajú porovnať so spomienkami na prarodičov. Nehovoriac o tých, ktoré zanechajú mnoho jaziev, veľakrát aj doslova. V dospelosti potom ľutujeme, že sme nevyužili príležitosti dozvedieť sa viac o živote našich predkov. A tým pádom aj o tom našom.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o existencii ktorých často nemáme ani potuchy. My sme sa do nich ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu mikrostránku vrátane simulátorov niekoľkých duševných porúch. Vyskúšajte si, ako ľudia s narušenou psychikou vidia svet, a možnože si budete vedieť lepšie predstaviť, čím si v živote prechádzajú.
Prečítajte si tiež: Prečo sa vám snaha o šťastie vašich detí môže vypomstiť
