Už v sedemdesiatych rokoch sa výskumníci pokúšali objaviť, aké sú prísady potrebné k zdravému, trvalému vzťahu dvoch šťastných ľudí. Je každá nešťastná rodina naozaj nešťastná po svojom, ako tvrdil Tolstoj, alebo existuje nejaký univerzálny jed, ktorý otravuje ovzdušie vo všetkých mizerných manželstvách?
Poďme merať lásku!
Jedným z takých vedátorov je psychológ John Gottman, ktorý strávil posledné tri desiatky rokov štúdiom tisíca párov. Snažil sa zistiť, čo robí ich vzťahy funkčnými. V roku 1986 spolu s kolegom Robertom Levensonom založili na washingtonskej univerzite „laboratórium lásky”, do ktorého si potom pozývali novomanželov a sledovali vzájomnú interakciu. Nepredstavujte si nič pornografické.
Pripojili ich k elektródam a pýtali sa napríklad ako sa zoznámili, kvôli čomu sa hádajú a čo im potom robí radosť.
Pritom im merali krvný tlak, tep a množstvo potu. Po meraniach ich poslali domov a za ďalších šesť rokov si ich pozvali znova, aby zistili, či sa tí dvaja majú stále radi.
Tvárou v tvár tigrovi
Na základe nazbieraných dát rozdelil Gottman páry do dvoch skupín, ktoré nazval „machri” a „zúfalci”. Po uplynutí šiestich rokov boli „machri” stále šťastne spolu. „Zúfalci” sa ale naopak buď rozišli alebo žili v chronicky nešťastných zväzkoch. Počas pohovorov vyzerali „zúfalci” kľudne, fyzicky však javili známky rozrušenia, potili sa, zdvihol sa im tep i krvný tlak. Čím vyššie hodnoty vedci namerali, tým rýchlejšie sa vzťah páru pokazil. Pretože, povedané Gottmanovými slovami, tieto páry žili nonstop v obranne-útočnom móde a bežná konverzácia napríklad o počasí pre ich fyzické schránky predstavovala rovnaké vypätie ako stretnutie s hladným tigrom.
Aj keď sa partneri rozprávali o príjemných veciach, ostávali v strehu a pripravení zaútočiť.
„Machri” naopak vykazovali menej fyzického rozrušenia, i keď sa akurát hádali. Nie preto, že by tak boli od prírody nastavení, ale pretože vo vzťahu vytvorili klímu dôvery a intimity a vďaka tomu sa cítili emocionálne a fyzicky pohodlne.
Sýkorka ako lakmusový papierik
Ako sa ale tvorí taká klíma? Psychológ vysvetľuje: „Povedzme napríklad, že manžel má rád vtáctvo a zahliadne za oknom sýkorku. „Pozri na toho krásneho vtáčika,” povie najskôr svojej žene. Nekomentuje tým prostý jav, žiada od nej nejakú odpoveď, známku záujmu alebo podpory. Jeho žena má dve možnosti. Môže sa k nemu buď „nakloniť” alebo sa od neho „odvrátiť”, ako hovorí Gottman. Môže mu povedať, že ju to nezaujíma a ďalej štrikovať alebo sa pozerať na televíziu, alebo sa zdvihne a ide sa pozrieť na sýkorku.
Môže sa to zdať ako drobnosť či hlúposť, ale v skutočnosti tento „vtáčí problém” vypovedá veľa o zdraví ich vzťahu.
V tomto prípade je na žene, aby rozoznala, že tá sýkorka bola pre jej muža natoľko dôležitá, že o nej mal potrebu konverzovať. Ich vzájomná väzba sa v závislosti na tom buď upevní alebo stenčí.
Čísla neklamú!
Tieto zdanlivo nepodstatné vzájomné interakcie majú hlboký vplyv na spokojnosť manželstva. Partneri, ktorí prišli po šiestich rokoch už rozvedení alebo v kríze, zažívali pozitívnu reakciu len v tretine prípadov. Naopak manželia, ktorí boli i po uplynutí šiestich rokov stále v šťastnom vzťahu, sa dokázali „nakloniť”, a naplniť tak citové potreby svojho partnera v 87 % prípadov.
Len pozorovaním týchto interakcií dokáže Gottman predvídať s 94% presnosťou, či partneri, hetero- či homosexuálni, chodobní či bohatí, bezdetní či s deťmi – vydržia vo vzťahu a stále budú spokojní. Väčšinou totiž na tom, akého ducha si so sebou do vzťahu prinášajú. Je to láskavosť a veľkorysosť alebo neustála kritika všetkého okolo vás a mrmlanie?
