Sú autá, ktoré vás dostanú do kolien na prvú dobrú. Klasické šporťáky, nadupané ameriky alebo pohodové kabriolety. A potom je tu „kačica”. Auto, ktoré dokáže rozkymácanou jazdou spôsobiť morskú chorobu i na rovnej ceste. Auto, ktorého pôvodný motor mal deväť koní a ten najsilnejší len o dvadsať viac. Auto, ktoré sa vyrábalo viac ako 40 rokov, bez toho aby sa nejak výrazne zmenilo. A napriek tomu – alebo možno preto – sa Citroën 2CV stal legendou.
Tomáš Neruda, ktorý šéfuje klubu „kačíc” v Jesenici pri Prahe, prepadol kačiciam pred 27 rokmi. Za tú dobu mu prešli pod rukami stovky kusov, sám ich vlastnil okolo pätnásť a najazdil s nimi cez milión kilometrov. „Nebola to láska na prvý pohľad. Ale potom ma dostala jednoduchosť toho auta. Je to neuveriteľne praktické auto. Raz sa mi stalo, že som si vyšiel a 30 kilometrov od domu to „buchlo”. Vytiahol som náradie, trochu som to tam prestaval a za pol hodinu som frčal ďalej,” usmieva sa.
Ako ste sa vôbec dostal ku kačiciam?
Vďačím za to bývalej žene, ktorá ju mala. Bola to taká šupa, pretože tu vtedy bolo kačíc málo a neexistoval poriadny servis. Ja som autá servisoval, takže som sa začal starať i o kačicu. Vďaka tomu som sa spoznal s ďalšími ľuďmi, ktorí Citroën 2CV mali, a postupom času ma to nadchlo.
To ste sa vtedy všetci poznali po mene, nie?
Áno, bolo nás zopár. Však pred revolúciou bolo v Československu nejakých 36 kačíc. Pár sa ich sem dostalo cez Tuzex, väčšina skôr náhodou. Keď prišla revolúcia, zrazu tu bolo behom pár rokov zhruba 500 kačíc. Najväčší boom bol rokoch 1990 až 1993, keď to celé skončilo, pretože nám ich zakázali voziť kvôli emisným kontrolám. Trvalo dobrých 15 rokov, než dovoz zase povolili. Od tej doby sa Citroëny 2CV znova dovážajú. Je krásne vidieť, že to auto žije ďalej a že ho ľudia stále chcú.
Koľko to stojí, keď človek chce mať kačicu?
Zohnať kačicu nie je problém, áut je nadbytok, ale chce to nejaké peniaze. Do 4000 Eur to sú vraky, za asi 8000 Eur kúpite síce funkčné auto, ale stále nič moc. Je potreba si uvedomiť, že i to najmladšie auto má 26 rokov, takže už niekde hnilo a ide o to ako ho kto opravil. Párkrát už sa stalo, že ľudia si na vlastnú päsť doniesli kačicu zvonka, ale po nejakej dobe sa im zlomila, pretože bola zhnitá. Preto je dobré si priplatiť. Špičkové kačice, ktoré nemajú veľa najazdené alebo sú kompletne zrenovované, sa predávajú za ceny cez 16 000 Eur. Ľudia u nás si ale skôr kúpia horšie auto a sami ho repasujú – chcú pri tom byť, vidieť celý ten proces do poslednej skrutky a všetko si nafotiť.
Povedzte mi, čo vás na kačici najviac berie?
Čo si budeme hovoriť, hlavnú úlohu hrá exhibicionizmus. To, že jazdíte v niečom inom než zvyšok sveta. Ostatné je mix ďalších prvkov, pre mňa predovšetkým praktickosť, jednoduchosť a romantika.
Každopádne, keď idete v mínus päť, tak to už žiadna romantika nie je, ale skôr boj. Mrznete a škrabete pritom za jazdy zamrznuté okná.
Ale na druhej strane vás kačica dovezie kamkoľvek. Prejazdili sme s ňou celú Európu, istú dobu sme s ňou jazdili dennodenne.
Povedzte…
Prvú kačicu som si zaobstaral v roku 1989 a používal som ju ako plnohodnotné auto. Najazdil som s ňou asi 400 tisíc kilometrov na pôvodný motor šesťstovku. Bola to zelená, krásna kačica, ktorá slúžila trinásť rokov. Jazdili sme s manželkou lyžovať do Švajčiarska, pretože sa do nej vošlo trojo lyží a nebolo treba nosič, obišli sme tiež veľa svetových zrazov po celej Európe, trebárs aj pri polárnom kruhu, dokonca sme v nej vozili náhradné diely z Francúzska….Bol to úžasný kúsok.
Kam najďalej ste došli?
Len po Európe, nie som typ, čo by vyrážal do exotických zemí. Ale náš mladý bol s kamarátmi v Sýrii, Iráne alebo Iráku. Dorazili tam v dvoch kačiciach, vracali sa cez Rusko. To bolo samozrejme ešte predtým, než tam vypukla vojna. Bláznov, ktorí s kačicou jazdili po Afrike, Ázii, v púšti i džungli je veľa.
A kačica to všetko vydrží?
Hej. Môžem hovoriť z vlastnej skúsenosti – koľkokrát sme s ňou prešli i 15 tisíc kilometrov, bez akéhokoľvek problému. Nepraskla ani žiarovka. A tým autom sa vážne dajú ísť nekonečné trasy.
A keď sa niečo predsa len objaví, po celom svete sú milovníci kačíc, ktorí vám pomôžu.
Existuje dokonca katalóg APUA-HELP, ktorý každé dva roky vydávajú fínski fanúšikovia Citroënu 2CV. Stojí 10 Eur a ľudia zo všetkých kútov planéty sa do neho zapisujú s informáciou s čím vám môžu pomôcť. Môžu vás ubytovať, poradiť, čo a ako, opraviť auto…Sú to také Zlaté stránky pre nás.
Čím to je, že taký katalóg vznikol akurát vo Fínsku?
Tiež som sa divil. Je to zaujímavé, ale i prvý svetový zraz bol vo Fínsku. Bolo to v roku 1975, teda už 15 rokov pred ukončením výroby. Fíni majú ku kačiciam zvláštny vzťah.
Koľko je v tých Zlatých stránkach Čechov?
Je nás tam len šesť, čo je hanba vzhľadom k tomu, že kačice tu vlastní niekoľko stoviek ľudí. Sám katalóg dvadsať rokov propagujem, ale za tú dobu si ho kúpilo asi osem ľudí. A potom mi volajú z ciest, že majú problém a či by som im nedal tip na niekoho, kto v danom mieste robí kačice…
Rovnako blbo fungujú v Česku kluby, pretože ľudia si myslia, že členské príspevky dávajú niekomu a nie na niečo.
Oproti tomu napríklad Angličania dobrovoľne posielajú klubom peniaze podľa svojich možností. A to dokonca i ľudia, ktorí kačicu vôbec nemajú. Čumel som, keď v Anglicku nejaký človek poslal komunite tisíce libier, len aby spolok ďalej fungoval.
Takže kačice sú fenoménom všade?
Vonku tým ľudia žili a žijú dlho, my sme sto rokov za opicami. V dobách komunizmu sme nabrali spozdenie a musíme ho doháňať.
Keď sa konajú svetové zrazy, zíde sa na jednom mieste i 7 tisíc áut. A 99 percent z nich príde „po svojich”.
Je potom úžasné vidieť, ako ľudia kačice upravujú, čo z nich dokážu urobiť. Celý ten fenomén najlepšie pochopíte, keď sa v kačici zveziete. Sedíte vo vnútri, nemôžete ísť veľmi rýchlo, všetci sa na vás usmievajú, môžete v tom prespať – dvaja ľudia úplne luxusne – odveziete v tom všetky veci i dve deti, môžete kempovať, pretože jednoducho vyberiete sedačky a z prednej kapoty urobíte stôl… To auto vám skrátka poskytne obrovskú kopu zážitkov. A to vás nikdy neomrzí.
