Uvedomuješ si, že si nielen najlepším českým, ale aj svetovým kajakárom? Čo ťa stále drží „nad vodou“?
Odmalička ma šport bavil a vyrástol som s ním. Vždy som chcel patriť k najlepším, čo najdlhšie sa udržať na najvyššej úrovni, no zároveň ísť vlastnou cestou. Tento šport robím dvadsať rokov. Fakt, že sa mi to podarilo dotiahnuť až sem, znamená pre mňa veľmi veľa.
Samozrejme si uvedomujem, že by to nikdy takto nefungovalo, keby ma šport nebavil. Moja sila pramení hlavne z lásky k športu.
Tvoj otec je aj tvojím trénerom. Nemal si niekedy pocit, že má vysoké očakávania práve preto, že si jeho syn?
V tomto smere na mňa nikdy netlačil. Povedal by som, že moja motivácia pramenila skôr v mojej ctižiadostivosti, ja som chcel vyhrávať a byť úspešný. Motiváciu som si vytvoril už ako malé dieťa, keď som trávil veľa času pri vode. Otec ma musel z vody vyslovene ťahať.
Povedať si, že niekam ideme vyhrať, je šialene naivné.
Teraz ťa už otec z vody neťahá?
Nie. Odkedy sa mi začalo dariť, naše ambície sú rovnaké. Športu sa venujeme hlavne preto, že nás to baví. Toto si opakujeme najmä pred veľkými pretekmi.
Hovoriť si, že niekam ideme vyhrať, je veľmi naivné, pretože často nevieme, ako sú na tom naši súperi. Ja môžem byť v najlepšej forme, ale oni môžu byť v ešte lepšej. Je to o výkone, ktorý podáte. Medaily sú až druhotná záležitosť.
Ako sa vyrovnávaš s nervozitou a tlakom okolia, napríklad pri takej finálovej jazde?
Pomáha mi psychologická príprava. Na všetkých pretekoch som veľmi nervózny, a to som ich išiel už veľa. S nervozitou som sa preto naučil bojovať a beriem ju ako súčasť pretekov. Nikdy som však nebol taký nervózny ako na olympiáde – šesť dní mi nebolo dobre. Cítil som veľký stres, na druhej strane som presne vedel, čo robím.
Vedel som, že musím dobre jesť, že musím chodiť spať. Aj keď som nemohol zaspať, opakoval som si, že musím mať aspoň desať hodín zavreté oči. Približne minútu pred štartom ide všetko bokom a sústredím sa len na svoj cieľ, vizualizujem si cestu a jednoducho idem.
Približne minútu pred štartom ide všetko bokom a sústredím sa len na svoj cieľ, vizualizujem si cestu a jednoducho idem.
Ako taká koncentrácia na cieľ prebieha?
Nuž, každý si musí nájsť svoju cestičku. Ja sa sústreďujem hlavne na dýchanie. V momente, keď človek zhlboka dýcha, pomôže mu to uvoľniť sa. Snažím sa koncentrovať na tú jedinú úlohu, ktorú pred sebou mám – na vodu a bránky.
Je to bublina, v ktorej je človek tu a teraz. Keď sa mi podarí do nej dostať, je to neuveriteľne pekný pocit, niečo ako šťastie. Neviem, ako to lepšie vyjadriť slovami, ale je to stav, keď okolnosti vôbec nehrajú rolu.
Je to bublina, v ktorej je človek tu a teraz. Keď sa mi podarí do nej dostať, je to neuveriteľne pekný pocit, niečo ako šťastie.
Máš rituály, ktoré ti pomáhajú sústrediť sa?
Nemôžem povedať, že by som mal od detstva jeden na všetky preteky, rituály ku mne prichádzali postupne. Keď sa mi niečo podarilo, na ďalšie preteky som sa snažil pripravovať rovnako. Časom sa mi však tých aktivít nakopilo toľko, až som si povedal, že o tomto to nie je. Dnes nemám žiadny rituál a robím to, čo cítim, že by som mal, práve v ten deň robiť. Nakoniec je to naozaj o tom, že k spokojnosti si každý musí nájsť vlastnú cestu.
Funguje taká psychická príprava aj na najväčších pretekoch?
Trebárs pred olympiádou som počúval podcast s Tomášom Vernerom. V ňom rozprával, že ho veľmi upokojovalo more, keď pozoroval vlny a počúval ich šumenie. Spomenul som si na to medzi semifinálovou a finálovou jazdou. Ležal som v stane a mal som uterák na očiach, aby som bol v tme.
V hlave som si prehrával, ako v našej záhrade ležím so synmi na deke a pozerám sa do korún borovíc, ktoré sa jemne hojdajú vo vetre. Ten moment mi utkvel v pamäti. Zastavil som sa a povedal som si, že sa máme krásne.
Práve na tento okamih som si vtedy spomenul a nesmierne ma to upokojilo. Povedal som si: Sakra, poď si to užiť, veď preto to robíš! Medaila síce nie je pupok sveta, ale budeš sklamaný, keď tu a teraz nedokážeš predviesť, na čom sme pracovali.
Povedal som si: Sakra, poď si to užiť, veď preto to robíš! Medaila síce nie je pupok sveta, ale budeš sklamaný, keď tu a teraz nedokážeš predviesť to, na čom sme pracovali.
A ako si najlepšie oddýchneš – s rodinou, alebo radšej ideš sám na prechádzku do lesa?
Určite s rodinou. Ale funguje aj les. Máme ho hneď vedľa domu, takže tam chodím často. Rodina mi všeobecne dodáva pocit pokoja. Som veľmi rád, že moji blízki sú na veľkých pretekoch vždy so mnou.
Na olympiáde to bola asi prvýkrát za päť rokov výnimka a bolo to pre mňa po viacerých stránkach veľmi ťažké. Chcel som žene volať hneď v cieli, ako sme sa dopredu dohodli. Cítil som voči nej záväzok, pretože ma prijala aj s tou športovou stránkou môjho života a veľmi mi pomáha.
Nemyslím to tak, že je často na chlapcov sama, ale v rodinnom živote mi dodáva pokoj a cítim, že je súčasťou môjho mini tímu. Potreboval som ju počuť, aj keby finálová jazda nedopadla úspešne, jednoducho ju mať na uchu, aby som vedel, že sme v tom spolu.
Rodina mi dodáva pocit pokoja.
Máš dvoch synov, zvládaš sa im venovať aj počas príprav na preteky?
Sú chvíle, ktoré sú naozaj nepríjemné. Trebárs na olympiáde som bol mesiac a nemohli tam byť so mnou. Manželka však pre zväz robí PR, takže si inak môžem rodinu brať aj na dlhšie sústredenie. To je paráda, pretože byť dva mesiace zavretý na izbe a stretávať sa len s vlastným tímom nie je úplne ono.
Pracovnú náplň nemám ako normálni ľudia, ktorí chodia na osem hodín do práce. Mám tri tréningy denne a medzitým mám čas na rodinu. Jediná obeť je, že všetky dovolenky sa musia riadiť podľa môjho režimu a toho, kedy mám preteky.
Pomáhaš občas manželke v domácnosti?
Vysávam, sem-tam umyjem podlahu. Pomáham s riadom, ale strašne ma nebaví varenie. Napríklad včera som malému Jiříkovi robil rybu so zemiakmi, ale to je len výnimočná udalosť. Varenie je naozaj jediná aktivita, ktorá ma otravuje, nebaví ma.
Nedávno si sa stal druhýkrát otcom. Máš nejakú vtipnú otcovskú historku?
Jednu mám hneď z pôrodnice. Bolo to v čase covidu a my sme prišli príliš skoro. Stalo sa to tesne pred olympiádou, na ktorú som sa v tom čase pripravoval. A tak som sa opýtal doktorov, či by som si nemohol ísť aspoň zabehať. V tom čase sa areál nesmel vôbec opustiť, tak na mňa doktori pozerali dosť prekvapene, ale nakoniec ma pustili.
