„Mala by som vám povedať aj niečo o sebe,“ povedala mi Ester Cohenová, profesorka psychológie a autorka programu Namal, na úvod. „Moji rodičia prežili holokaust. Ja som sa im narodila až po vojne, ale určite to ovplyvnilo výber mojej práce. Rodičia prežili vďaka tomu, že za vojny utiekli z Poľska – inak nám celú rodinu vyvraždili nacisti. Po vojne sa zvládli dostať do americkej zóny Nemecka a emigrovali do Izraela. A takú históriu za sebou má mnoho ľudí.“
Váš program pre batoľatá postihnuté vojnovými udalosťami dnes funguje naprieč Izraelom. Pôvodne ste ho vytvárali v Sderote, mestečku na hranici pásma Gazy, ktoré je častým cieľom raketových útokov. Ako si máme situáciu v Sderote predstaviť?
Rakety môžu byť vystrelené kedykoľvek. Upozorňuje na ne rozsiahly zvukový a vizuálny systém: ide o „červený stav“. Každé dieťa vie, čo červená znamená: príkaz k presunu do krytov alebo priestorov chránených pred náletmi. Tými disponuje skoro každý dom – a ak ste práve v aute, snažíte sa dostať do niektorého z tých pri ceste. Zvyčajne potom počujete explóziu – buď raketu zničil protiraketový systém, alebo počujete výbuch pri dopade. Potom zaznie ďalší pokyn a môžete opäť vyjsť von.
Malé deti v jasliach a škôlkach poznajú pesničku „Červená farba“, ktorá popisuje, že sa v takejto situácii musíte „rýchlo – rýchlo – rýchlo“ bežať schovať a po zaznení ďalšieho signálu si môžete oddýchnuť, že je všetko v poriadku, a ísť zase späť. Keď som pracovala s matkami detí, zaujalo ma, ako im vadí, keď sa deti hrajú „na červenú farbu“. Niekto z detí spontánne zakričí „červená!“ – a potom hrajú na schovávačku.
Niektoré mamy nevedia, aké dôležité je pre deti sa hrou psychologicky pripravovať na to, čo zažijú, takže im také hry zakazujú. To bola jedna zo zásadných vecí, ktorá ma priviedla k myšlienke, že rodičia niekedy nechápu dôležitosť hrania, ktorým si deti spracovávajú svoje zážitky.
Ako také ostreľovanie a poplachy pôsobia na ľudí?Ľudia sú nestále v strehu. Chodia do práce, do škôl, škôlok alebo jaslí – ale pritom sú stále pripravení na najhoršie. Život beží normálne, no hrozba je všadeprítomná. Nepoznám čísla popamäti, ale zvýšené percento ľudí trpí rôznymi psychologickými problémami súvisiacimi so stresom. Nehovoríme tomu nutne posttraumatická stresová porucha, pretože nejde o komplexnú poruchu, ale mnohí ľudia trpia posttraumatickým stresom – symptómami ako napríklad zlý spánok, úzkosti či strach z výťahov, že by mohla „červená farba“ prísť práve v tú chvíľu. U detí potom vidíme separačnú úzkosť, nárast zdravotných problémov, problémy so spánkom, regresie vo vývoji a podobne. Niektoré štúdie to ukazujú aj u tehotenstiev – že sa to neustále napätie, chronické napätie, potom prejavuje aj u potomkov, hoci také deti po narodení žiadny stres ešte nezažili.
Váš program sa sústredí na tých najmenších – na batoľatá a predškolské deti. Prejavujú sa u nich traumy inak?
Pri batoľatách je zásadné, že o tom nemôžu hovoriť. Rozprávanie sa u nich stále ešte len vyvíja – a dieťa nevie, čo sa deje, politicky, sociálne. Vidí, ako sa tvária rodičia, rozpoznajú ich emočný stav, to je pre nich zásadná vodiaca čiara. A ak nie rodičov, tak iných opatrovateľov – ošetrovateľov, učiteľov… Dieťa veľmi dobre vníma, čo sa deje okolo. Akékoľvek narušenie bežnej rutiny, zvuky – „červená, červená, tú, tú, tú, tú, tú, a každý beží“: to je strašidelné. A nie je možné to predvídať, ako napríklad prejazd vlaku, ktorý okolo prechádza denne – čo vzbudzuje úzkosť. Hlavne ak to naruší správanie rodičov, potom si dieťa pripadá stratené.
Opakovane sa ukázalo, že zásadná je práve reakcia rodičov na takéto situácie. Nielen k dieťaťu, ale aj ich správanie medzi sebou. Ich vedomie, že je dieťa pozoruje, je veľmi dôležité: uvedomovať si, ako to môže ovplyvniť jeho budúcnosť, jeho duševné zdravie. Povedala by som, že je dôležitejšie, ako niečo vnímajú rodičia, než čo sa deje objektívne.
Ako potom vznikol program Namal?
Pôvodne som chcela vytvoriť program pre rodičov, aby pochopili, čo sa deťom deje, a čo s tým môžu robiť. Rodičia by ale nikdy neprišli sami; nechať deti osamotené doma považujú za príliš nebezpečné. Museli sme tak pozývať rodičov spoločne s deťmi – čo je celkom ťažké, pretože trojročné deti sú neposedné, aktívne, hlučné… Sústredili sme sa na dvojice detí a matiek – a z ekonomických dôvodov sme skončili pri skupinových stretnutiach pre osem až desať matiek s deťmi.
Rada používam príslovia, ktoré umožňujú hravým spôsobom povedať mnohé niekoľkými slovami. Podrobnejšie informácie im potom odovzdávame vytlačené, spoločne s magnetmi na chladničku, aby im tie príslovia pripomínala. Púšťame im rôzne pesničky a vymýšľame rôzne aktivity – všetky sa odvíjajú od princípov duševného zdravia detí a ich vývoja.
Každé z desiatich stretnutí sa skladá z počiatočnej krátkej prednášky, po ktorej nasledujú pesničky a hry. Mohli by ste niektoré z nich opísať?
Jedno z nich sa napríklad zaoberá prejavmi lásky k dieťaťu. Máme krásne šály, do ktorých sa každá dvojica matky a dieťaťa schová, prikryjú sa šálom – a pozerajú sa na seba a matka hovorí „vidím, aké máš krásne oči a noštek a tvár…“ Ide o veľmi úzky, intímny kontakt. Inokedy sa dieťa schováva matke za chrbát – a tá ho má nájsť. Inokedy sa hráme s veľkými loptami, na ktorých deti balansujú, najskôr pred matkou, ktorá ho stráži – a potom za jej chrbtom, čo je pre dieťa oveľa náročnejšie.
Mama mu pritom hovorí, že to zvládne, že je statočné a podobne. Pracujeme s pohybom, s hudbou, s tancom.
Navyše máme bábku, ktorá sa objavuje na každom stretnutí. Jej ústami rozpráva vedúci deťom príbehy. Hovorí trebárs „ahoj, hanbím sa a hľadám mamu, aby som sa u nej mohla schovať.“ Bábka je dôležitá najmä vtedy, keď dôjde na traumy. Môže hovoriť napríklad o tom, že rodičia museli odísť a ona mala strach, plakala a nevedela, čo robiť.
Jedno zo stretnutí potom venujeme len matkám. V jeho priebehu vytvárajú pre deti krabičku s vecami, ktoré ich pomáhajú upokojiť. Môže tam byť napríklad malá deka, fotka mamičky, plyšový medvedík a podobne. Dieťa sa potom naučí krabičku používať pri náletoch, alebo ak mama musí odísť. Je krásna, maľovaná, je to darček od mamy – a pri stretnutí, na ktorom deti krabičku dostanú, o nej prehovorí bábka: „ak sa bojím, vezmem si krabičku a pozriem sa na mamičkin obrázok, možno si vezmem medvedíka – a hneď sa cítim lepšie.“
Snažíme sa tak rodičom pomôcť nájsť cesty, ako dieťa utešiť, ako dosiahnuť, aby sa cítilo milované a v bezpečí. Aby pochopili, ako vzájomne zdieľať pocity.
Hovorí bábka niekedy s deťmi aj priamo o traumatizujúcich udalostiach? Alebo ako vlastne s malými deťmi o traumách hovoriť?
S deťmi je dobré hovoriť len o tom, čo môžu pochopiť. Nezmieňovať sa o politike, nejakých konfliktoch… To pre trojročné deti nie je. Je ale dobré hovoriť o tom, čo dieťa cíti. Napríklad o explóziách: máme potom napríklad príbeh o ľuďoch, ktorí sú veľmi nahnevaní, pretože niečo chcú a panujú o tom spory – a preto hádže rakety, niečo ako obrovské ohnivé kamene, pred ktorými sa musíme schovať, aby nám neublížili. A že máme vojakov, ktorí nás chránia. To by sme spomenuli úplne na konci programu.
Je ale dôležité pripraviť rodičov: preto matky vytvárajú ony utišujúce škatuľky, hovoríme o ich pocitoch, o spôsoboch, ako ich deťom vysvetliť. Ako ich príliš nevystrašiť, ako sa zaobísť bez prílišných emócií.
Každý rodič musí pre dieťa nájsť veľmi jednoduché vysvetlenia – ktoré nesmú byť len o zlých ľuďoch, ktorí nás ohrozujú, musia zdôrazniť aj to, že sa môžeme ochrániť.
Je samozrejme možné deťom vymývať mozgy, čo sa týka konfliktu, ale to nie je naším cieľom: my sa snažíme dieťaťu vysvetliť, čo samo vidí okolo seba; nejde nám o Gazu alebo Arabov. Pre dieťa je dôležité vedieť, čo sa deje jeho rodičom, čo to znamená pre neho, kto ho ochráni, či je všetko v poriadku. Dieťa si musí uvedomovať, že je milované a šikovné. Preto počas stretnutia podporujeme autonómiu pri hre. A hru samotnú – pretože pre duševné zdravie je, nehľadiac na okolnosti, dôležité sa občas zabaviť.
V Sderote ste realizovali aj výskum, ktorý hodnotil efektivitu programu Namal. Čo rodinám priniesol?
Rodičia si aj s ročným odstupom pamätali, o čom sme hovorili, vnímali stretnutie ako užitočné a prínosné pre deti. Metódy, ktoré sme im predstavili, používali aj pri ďalších deťoch. Ukázali sme, že je možné zlepšiť emocionálnu dostupnosť rodičov – to nevychádza z odpovedí rodičov, ale z pozorovania interakcií detí a matiek. Matky sú po absolvovaní programu k deťom ďaleko citlivejšie, viac ich prijímajú, podporujú – a citlivejšie voči matkám a prístupnejšie k spolupráci sú aj deti.
Ďalšie výsledky sa týkajú zníženia množstva behaviorálnych problémov. Tento výsledok opäť vychádza z výpovedí matiek – avšak aj to je úspech, pretože samotný fakt, že mama vníma dieťa ako menej problematické, prispieva k tomu, aby problematické nebolo. Evaluácia je drahá; priala by som si získať na výskum viac peňazí, aby mohol prebehnúť na väčších vzorkách a lepšie preukázať účinnosť programu.
Na Slovensku nás žiadny vojnový konflikt neohrozuje, ale niektoré deti trpia z iných dôvodov – na vine sú napríklad závislosti a duševné ochorenia rodičov alebo domáce násilie. Líši sa práca s takto ohrozenými deťmi?
Zásady terapie rodín s deťmi sú veľmi podobné. Napríklad zdôrazňovať dôležitosť vzťahu s rodičmi pre dieťa. Niektoré mamy nevedia, ako dôležité sú pre deti, pripadajú si zle, pretože nevedia svoju situáciu vyriešiť. Pre dieťa sú ale zásadné! Aj v situáciách, keď ide napríklad o domáce násilie, môžu urobiť veľa, napríklad posilňovať dôveru dieťaťa vo svoje bezprostredné okolie aj v seba samotné, schopnosť hovoriť o emóciách, radšej než ich dávať najavo správaním.
Myšlienka práce s dvojicami rodič-dieťa je rovnaká, či už sa jedná o zneužívanie, traumy spôsobené rodinnými vzťahmi alebo napríklad požiarom. Usmerňovať ich interakcie je ďaleko účinnejšie než sa zaoberať samotným dieťaťom.
Platí to isté aj pre každodennú výchovu zdravých detí?
Absolútne! Naše princípy vychádzajú z teórie citovej väzby. Každé malé dieťa potrebuje dospelého, ktorý na neho reaguje citlivo a konzistentne, s citom. Potrebuje cítiť autonómiu, skúmať – a zároveň podporu v hre. Hra je nesmierne dôležitá! Ľudia niekedy oddeľujú hranie sa a učenie, ale hranie je zásadné pre toľko funkcií, pre abstraktné myslenie a ďalšie…
Princípy zdravého vývoja dieťaťa sú všeobecné. Náš program navyše zdôrazňuje zdieľanie pocitov – ktoré je ale opäť všeobecné! Pre každé dieťa, ktoré sa práve niečoho bojí, cíti úzkosť alebo zlosť, je lepšie, keď môže svoje pocity vyjadriť slovami, ako ich dávať najavo agresívnym správaním. To je všeobecne prijímaná zásada detského duševného zdravia.
Špecifický je prístup k traumám. Myslím si však, že potrebné vytvoriť naratív, ktorý vysvetlí každodenné maličkosti. Ten je zásadný vždy, nech už sa dieťaťu stalo čokoľvek, či už sa niečo rozbilo, alebo sa človiečik zranil. Život je plný nečakaných udalostí, a je dôležité vedieť vysvetliť, čo sa stalo: konzistentne, flexibilne a bez obviňovania.
Klinická psychologička, terapeutka a profesorka vývojovej psychológie Ester Cohenová študovala v Jeruzaleme a na Michiganskej štátnej univerzite. V roku 1973 sa začala zaoberať terapiou rodín postihnutých dôsledkami Jomkipurskej vojny medzi Izraelom a egyptsko-sýrskou koalíciou. Od tej doby pracuje s pacientami postihnutými vojnovými traumami a rozvíja a učí terapiu rodičov („Parent Therapy“). Pracovala v centre pre obete terorizmu, roky pôsobila ako vedúca študijného programu detskej klinickej a školskej psychológie, viedla niekoľko výskumov o terapeutických intervenciách u detí ohrozených traumami. Ako terapeutka sa venuje rodinnej, systemickej a hypnotickej terapii; vedie výcviky a supervízie mladších terapeutov.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možno že si potom budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…
