Dvojrozhovor: Deti sa najviac boja, že ich zase čoskoro pošleme domov, zhodujú sa školské psychologičky

Rozhovory
Návrat detí do škôl po prázdninách sa blíži. Situácia, ktorá sa opakuje rok čo rok, je však predsa len tento rok trocha iná. Žiaci a študenti strávili veľkú časť predchádzajúceho roka výučbou na diaľku. Ako cestu do školských lavíc vnímajú, čoho sa boja a prečo majú detskí psychológovia viac práce než kedykoľvek predtým? A ako by sa mali k problémom postaviť samotní rodičia? Nielen na to sme sa opýtali dvoch školských psychologičiek, Renáty Složilové z waldorfskej školy v Příbrami a Kateřiny Synkovej z pražského gymnázia.

Bude podľa vás návrat do školy po prázdninách pre deti iný ako v predchádzajúcich rokoch? Predsa len máme za sebou rok pandémie a izolácie. 

 

Renáta: Určite to poznačilo úplne všetkých, deti, rodičov aj učiteľov. To je vidieť na prvý pohľad. S niektorými staršími deťmi som v kontakte aj cez prázdniny, chodia ku mne na terapie alebo máme online konzultácie, a je vidieť, že sa návratu obávajú.  

 

Kateřina: Vďaka tomu, že pred koncom roka sa študenti ešte na niekoľko týždňov vrátili do školy, nástup nebude taký kritický. Stihli si zase zvyknúť na kolektív. Už sa však opäť hovorí o nových mutáciách vírusu a zhoršovaní situácie, a tak oveľa náročnejšia pre nich bude neistota. Boja sa, že nastúpia do školy, všetko bude ako predtým a o mesiac ich zasa niekto pošle domov. To je momentálne najväčší problém.  

 

Vidíte! A ja som si myslela, že ten najväčší problém pre deti bude začleniť sa znova do kolektívu. Že izolácia ovplyvnila ich vzťahy. 

 

Kateřina: Určite to bolo horšie v minulom roku, keď sa mladí v tvrdom lockdowne nemohli ani stretávať. Toto leto už však mohli tráviť s priateľmi, táboroch, v kaviarňach či podobne. Ale u introvertnejších ľudí to samozrejme môže byť problém.  

 

Renáta: U detí je to veľmi individuálne, no ja si myslím, že tých, ktorým izolácia vyhovovala, bola menšina. Takže môžem potvrdiť, že problém nie je ani tak návrat, ako obava z toho, čo bude. Neustále zmeny opakovane nabúravajú ich životný rytmus, a to deti nenesú dobre.  

 

Problém nie je ani tak návrat, ako skôr obava z toho, čo bude. Neustále zmeny opakovane nabúravajú ich životný rytmus, a to deti nenesú dobre.  

 

Navyše po návrate do školy koncom minulého školského roka bol na žiakov zo strany niektorých učiteľov vyvíjaný veľký tlak, snažili sa s nimi všetko dobehnúť. Aj toho sa teraz môžu deti obávať.  

Je niečo, čo môžu rodičia urobiť, aby deťom nástup do školy uľahčili?  

 

Renáta: Na to, bohužiaľ, neexistuje jednoduchý návod. Dôležité je vedieť sa na dieťa „naladiť“, rozprávať sa s ním a pýtať sa ho, čo potrebuje. Účinná pomoc nikdy nemôže vychádzať z toho, že rodič robí niečo, čo je správne, ale skôr že sa dokáže prispôsobiť dieťaťu a jeho individuálnym potrebám. Vnímam napríklad to, že predtým výkonovo orientovaní rodičia už poľavili, pretože pochopili, že ich deti sú po dlhej domácej výučbe vyčerpané.  

 

Dobrá cesta je netlačiť dieťa, aby plnilo predstavy rodičov, vysvetľovať, prečo je niečo potrebné, napríklad pokiaľ ide o rôzne špeciálne opatrenia v škole, alebo pomáhať s výučbou, ak je dieťa pozadu. 

 

Predtým výkonovo orientovaní rodičia už poľavili, pretože pochopili, že ich deti sú po dlhej domácej výučbe vyčerpané. 

 

Kateřina: U dospievajúcich detí už rodič veľa nezmôže. Stále však platí: Dôležité je to neprivádzať do extrému, ani neriešiť hneď na začiatku známky. V podstate ani učitelia by teraz nemali tak tlačiť na výkon, ale skôr sa zamerať na socializáciu a opätovné nastavenie režimu a nehorekovať, že si deti z dištančnej výučby nič nepamätajú.  

 

Ani učitelia by nemali spočiatku tak tlačiť na výkon, ale skôr sa zamerať na socializáciu a opätovné nastavenie režimu 

 

Ako vlastne vyzerá práca školského psychológa? Ako sa k vám dostanú informácie o konkrétnom probléme?  

 

Renáta: Naša práca je veľmi pestrá, nedá sa to zovšeobecniť. Niekedy ma osloví riaditeľ školy alebo triedny učiteľ, že je v triede nejaký problém, a ja sa potom zapojím do výučby. Pozorujem, čo sa v triede deje a odovzdávam triednemu učiteľovi svoje postrehy, s ktorými ďalej pracuje.  

 

Niekedy sa mi ozve priamo rodič, ja sa s ním stretnem, stretnem sa aj s dieťaťom a problém prekonzultujeme. Dokonca niekedy impulz riešiť problém vychádza od samotného dieťaťa. Stáva sa to, keď rodičia doma nereagujú a ono už nevie, čo má robiť.  

Aké problémy musíte najčastejšie riešiť? Zmenilo sa to počas pandémie?  

 

Renáta: U malých detí sú to najmä problémy v komunikácii, ktoré súvisia s nedávnou izoláciou. Nejde však len o medziľudskú komunikáciu, ale napríklad aj prezentáciu vlastnej práce pred ľuďmi, prejavy v triede. Objavuje sa samozrejme aj šikanovanie. Veľmi to závisí od veku. Staršie deti niekedy chcú riešiť aj niektoré mimoškolské veci, napríklad problémy s láskou.  

 

Kateřina: U dospievajúcich sú to z veľkej časti úzkosti, panické stavy, stiesnenosť. Výskyt týchto problémov sa počas izolácie extrémne zvýšil. Podľa prieskumov práve u mladých ľudí do 24 rokov počas pandémie najviac vzrástol výskyt depresie a úzkosti, a to po celom svete.  

 

Podľa prieskumov práve u mladých ľudí do 24 rokov počas pandémie najviac vzrástol výskyt depresie a úzkosti, a to po celom svete. 

 

Akým spôsobom tieto problémy môže riešiť školský psychológ?  

 

Kateřina: Pokiaľ ide skutočne o vážne stavy, tak deti odkazujem na kliniku, prípadne rovno do nemocnice. To je však veľmi výnimočné. U ľahších stavov som študentom k dispozícii na konzultácie, pomáham im problém pochopiť a pracovať s ním. Vyhľadávam pre ne tiež psychoterapeutov, čo je však bohužiaľ veľmi ťažké.  

 

Najmä u neplnoletých študentov, ktorých rodičia si nemôžu dovoliť súkromného psychoterapeuta, je to v našich končinách takmer nemožné. To vnímam ako naozaj veľký problém.  

 

Ako by sa mali rodičia zachovať, ak si u dieťaťa všimnú podobné problémy?  

 

Kateřina: V prvom rade by sa mali zbaviť pocitu, že keď má dieťa nejaký psychický problém, tak ide o ich osobné zlyhanie a mali by sa namiesto toho snažiť zaistiť mu odbornú pomoc. Veď už len samotné dospievanie je náročné a súčasná situácia tomu nepridáva, takže je pochopiteľné, že mladí občas trpia a nevedia si rady.  

 

Väčšina problémov sa dá riešiť. Existujú techniky a postupy, ktoré môžu pomôcť zbaviť sa problémov úplne. To, že má niekto napríklad úzkosti ešte neznamená, že je hneď chorý, že má poruchu.  

 

Renáta: Musím povedať, že v tomto prípade môže hrať veľkú úlohu aj učiteľ. Ak má dieťa úzkosti v škole, je dôležité, ako učiteľ zareaguje. Mal by mu dokázať vytvoriť pocit bezpečia, ponúknuť mu napríklad čaj a venovať mu pozornosť.  

 

Nemal by trvať na tom, aby dieťa muselo niečo riešiť, odpovedať na otázky. No základom všetkého je rodina, tam musí byť pocit bezpečia a stály rytmus. Škola je už len ďalšou časťou skladačky. Všetko musí fungovať ako celok.  

 

Rodina je základ všetkého, tam musí byť pocit bezpečia a stály rytmus. Škola je už len ďalšou časťou skladačky. Všetko musí fungovať ako celok.  

 

Existujú nejaké signály v správaní detí, ktoré by rodič nemal ignorovať?  

 

Renáta: Zmeny vždy nastávajú s vekom, takže sa netreba hneď stresovať, ak dieťa začne mať iné záujmy, správa sa inak. Treba to však samozrejme sledovať, byť nablízku, fungovať ako záchranná brzda.  

 

Rodič by mal určite zbystriť, ak zmena nastane príliš rýchlo. Môže ísť napríklad o náhlu apatiu, zmeny nálad, nechuť k jedlu či naopak prejedanie sa, stratu koncentrácie, nechuť chodiť do školy či zhoršený prospech. V takom prípade je potrebné do toho vstúpiť a snažiť sa nájsť príčinu problému.  

 

Kateřina: Je to tak, vždy sú to hlavne náhle zmeny. Aktívne deti zrazu o nič nemajú záujem alebo naopak, pokojné deti sú nervózne. U dospievajúcich je to často ťažké spoznať, majú svoje nálady, nechcú sa s rodičmi veľmi baviť. Keď však deti trávia veľa času mimo domova, tak by sa rodičia určite mali zaujímať o to, kde a ako ho trávia.  

PhDr. Mgr. Renáta Složilová  

Magisterský titul získala na Pražskej vysokej škole psychosociálnych štúdií. V roku 2011 zložila rigoróznu skúšku na Katedre sociálnej práce FF UK. Je členkou Psychoterapeutickej spoločnosti Českej lekárskej spoločnosti J. E. Purkyně a Českej asociácie pre psychoterapiu. Na čiastočný úväzok pracuje ako školská psychologička na Waldorfskej škole v Příbrami – MŠ, ZŠ a . Má dcéru.  

 

Mgr. Kateřina Synková 

Vyštudovala psychológiu a sociológiu na Masarykovej univerzite v Brne. Pracovala ako školská psychologička a učiteľka spoločenských vied na viacerých pražských gymnáziách. V súčasnosti pôsobí na Gymnáziu bratří Čapků a Prvom českom súkromnom strednom odbornom učilišti v Prahe-Hostivaři.