Čo to je demencia? Čo je Alzheimerova choroba?
Demencia je širší pojem a Alzheimerova choroba je jedným z jej typov: súbor príznakov, ktoré zahŕňajú hlavne poruchy pamäte a kognitívnych funkcií. V povedomí verejnosti je hlavne pamäť – ale týkajú sa aj vyjadrovania sa, porozumenia verbálnemu prejavu, učenia alebo praktických schopností, ktoré sa môžu týkať „sebaobsluhy“ a zariaďovania každodenných záležitostí. Demencia má vplyv na orientáciu v priestore, v čase, v osobách okolo… Spoločne s tým i na zhoršujúci sa racionálny úsudok a nesprávne vyhodnocovanie situácií, ku ktorému sa môžu pridávať napríklad bludy, halucinácie a poruchy správania. Ide o celú škálu príznakov, ktoré tvoria celkový obraz choroby.
A prečo k niečomu takému dochádza?
Keď to poviem úplne jednoducho: Prichádza k deštrukcii neurónov a nervových spojení v určitých častiach mozgu. Zasiahnuté oblasti časom vypovedajú svoje funkcie – a tomu v bežnom živote zodpovedá obraz, aký som popísala. Deje sa to na základe rôznych príčin, ktoré zatiaľ skúmame. Alzheimerova choroba bola prvýkrát opísaná na začiatku 20. storočia. Predtým sa demencie nerozlišovali, mienilo sa, že existuje jedna starecká skleróza. Dnes vieme, že chorôb, pri ktorých nastáva syndróm demencie, existuje viac typov.
Ľudia skrátka ochorejú. Mnohí výskumníci sa zaoberajú otázkami prevencie a rizikových faktorov vzniku ochorenia – a stále prichádzajú s novými poznatkami. Ukazuje sa vplyv dedičnosti, životného štýlu, súvislosť s ďalšími ochoreniami…Choroba si ale nevyberá. I keď veľká väčšina prípadov nastáva vo vyššom veku, výnimkou nie sú ani tí, ktorí ochorejú trebárs v päťdesiatke, v produktívnom veku, takže nemôžeme povedať, že by išlo o ochorenie súvisiace výhradne so starobou.
Za vami sa prídu otestovať klienti, ktorí majú podozrenie na chorobu. Ako sa k vám dostanú?
Po prvé ide o ľudí, ktorí majú nejaké pochybnosti, či sa im nedeje niečo závažnejšie. Hlavne k nám prichádzajú ľudia, ktorí hovoria, že si „nič nepamätajú”, že majú problémy so zabúdaním. Po druhé potom ľudia, ktorí obvykle prídu v sprievode s niekým, typicky na popud rodiny alebo známeho, ktorí na ňom pozorujú nejaké zmeny. A ďalší ľudia sa k nám dostanú na odporučenie lekára.
S tým, ako sa o Alzheimerovej chorobe viac hovorí, sa zvyšuje počet ľudí, ktorých zaujíma, ako na tom sú. Problémy nepociťujú, ale chcú si to skrátka skúsiť.
Čo konkrétne potom môžu vaši klienti čakať? Na internete píšete, že ide o hodinovú batériu testov.
Test samotný je len časťou celého vyšetrenia. Doplňujeme ho informáciami z dotazníkov, v ktorých človek hodnotí napríklad mieru zmeny, ku ktorej u neho dochádza, alebo svoje praktické schopnosti. Či je schopný porozumieť a diskutovať trebárs o nejakom televíznom programe, či je schopný postarať sa o seba a svoju domácnosť – a či to zvláda sám a bez problémov, či potrebuje nejakú formu podpory alebo či je na pomoci niekoho ďalšieho úplne závislý.
A v ďalších dotazníkoch?
V ďalších dotazníkoch vyhodnocujeme emočné ladenie, to znamená napríklad mieru depresivity. Čo je dôležité – pretože nie všetko, čo vyzerá ako kognitívna porucha v zmysle demencie, naozaj demenciou je. Vieme, že práve napríklad závažný a neliečený depresívny stav môže mať veľký podiel na tom, ako je človek schopný vo svojom živote fungovať. Preto je potrebné depresiu vylúčiť. Ďalej ide o anamnestický dotazník, kde sa pýtame, čo človek prekonal za choroby, ktoré by mohli mať nejaký vplyv na poruchu pamäti. Ako sa u neho začala porucha pamäti prejavovať, čo si všimol najskôr – a čo všetko obnáša dnes, aby sme mali prehľad o vývoji v čase. A ktoré konkrétne prejavy na sebe pozoruje. To sú všetko veľmi subjektívne informácie. Ich protipólom je potom ten samotný test, ktorý je pomerne podrobný – a objektívny. V ňom meriame, čoho ten človek je a nie je schopný, aké úlohy zvládne splniť.
Ako si taký test môžeme predstaviť?
Test je rozdelený do niekoľkých oblastí, napríklad pozornosť a orientácia, kde zisťujeme, či má človek prehľad o úplne základných veciach týkajúcich sa času a miesta: aký deň v týždni akurát je, kde sa práve nachádza. Tiež skúmame zrakovo-priestorové oblasti: či je schopný správne rozoznať, čo vidí, alebo nakresliť určité obrazce. Vo verbálnej časti nás zaujíma slovná zásoba, vybavovanie si vecí a ich vzájomné súvislosti. Potom samozrejme ide o oblasť pamäte, krátkodobej i dlhodobej. Jednou z takých úloh môže byť, že povieme niekoľko slov a človek ich má zopakovať – a pokiaľ nemá poškodenú krátkodobú pamäť, typicky toho je schopný. Alebo sa má naučiť nejaké meno a adresu – a my pozorujeme samotný proces učenia a na konci zisťujeme, čo mu v pamäti zostalo.
Niekto si na konkrétne údaje nespomenie – ale pokiaľ mu dáme na výber z viacerých možností, vyberie tú správnu. Aj to je dôležité.
Nepoznám nikoho, kto by niekedy nezabúdal. Demencie sa skôr či neskôr začne obávať každý. Má človek šancu niečo zistiť i sám, doma – a buď sa uistiť, že je všetko v poriadku, alebo sa nechať vyšetriť odborne?
Samotnému človeku sa to hodnotí veľmi ťažko. Ide o veľmi subjektívne otázky a každý sme nastavený inak. Niekto príde s objektívne celkom bežným a nenápadným zabúdaním, ktoré prežíva dramaticky. Niekto iný so zjavnou a rozsiahlou poruchou pamäti, ktorá ho obmedzuje v každodenných činnostiach – a hodnotí to celkom kľudne, že sa nič nedeje. Pokiaľ človek vníma, že sa u neho niečo mení, začína ho to obťažovať a je to čím ďalej častejšie, tak by som mu odporučila, aby sa nechal objektívne vyšetriť a diagnostikovať.
Práve tomu sa venujete. S čím môžete človeku pomôcť?
U nás nediagnostikujeme v pravom slova zmysle, to je záležitosť lekárov špecialistov. Vieme však podľa vykonaných testov stanoviť, či je človek s veľkou pravdepodobnosťou úplne zdravý – alebo má hraničné hodnoty a výsledok nie je nesporný – alebo že výsledky naznačujú závažné ochorenie. Spoznáme, že sa človek nepohybuje v rozmedzí typickom pre zdravých ľudí, čo ukazuje na nejaký problém.
Stanoviť konkrétnu diagnózu je ale v kompetencii lekára. Zmyslom projektu Dni pamäti, ktorý vznikol v roku 2008 a prebieha po celej Českej republike, je najmä včasné zachytenie demencie, čo je veľmi dôležité pre čo najskoršie zahájenie liečby. Vyšetrenie je pomerne časovo náročné – a všetci vieme, ako sú lekári zahltení.
Zmyslom celého projektu je, aby sa k lekárovi dostali práve tí, ktorí to skutočne potrebujú. Tvoríme tak určitý filter.
Čo môže človek v prípade potvrdenia svojich obáv a skutočne existujúcej poruchy očakávať?
Je potrebné sa objednať k odbornému lekárovi, aby stanovil, akú má tá porucha príčinu. Pokiaľ by sa skutočne dokázala Alzheimerova choroba, tu úspešne liečiť nedokážeme. Liečba napriek tomu existuje – a je cielená na to, aby schopnosti, ktoré človek má, zostali zachované v čo najväčšej miere a čo najdlhšie. I keď nedokážeme Alzheimerovu chorobu vyliečiť, je možné liečbou výrazne ovplyvniť jej progesiu a tým uchovať kvalitu života chorých.
A v nasledujúcich rokoch?
Možno predpokladať, že choroba bude časom postupovať – ale taký prístup je veľmi individuálny, nie je možné povedať: „Prvý rok čakajte niečo a za päť rokov niečo iné.” Medzi všeobecné črty patrí práve zabúdanie, neistota v každodenných činnostiach – i keď obzvlášť spočiatku má skôr formu jednotlivých výkyvov, človeku niečo zrazu nejde – ale potom zase áno.
Na začiatku ochorenia je človek s nejakou podporou schopný žiť a bývať sám. V priebehu rokov je však potrebné, aby sa do starostlivosti zapojil niekto ďalší – niekto, kto prevezme podporu a kontrolu nad vecami, ktoré si chorý nebude pamätať. Zároveň to často nebráni relatívne samostatnému životu. Postupne sa ale situácia zhoršuje do tej miery, že sa nakoniec týka všetkých oblastí života. Keď s tou chorobou človek žije dlho, stáva sa nakoniec úplne závislým na pomoci okolia – buď rodiny, terénnych služieb alebo pobytových zariadení.
Projekt Českej alzheimerovej spoločnosti s mottom „Diagnózu je potrebné spoznať včas!” ponúka bezplatné vyšetrenie pamäti. Objednať sa môžete v každom väčšom meste – zoznam kontaktných miest je k dispozícii tu.
Ľudská psychika je komplikovaná a bohatá na najrôznejšie zákutia, o ktorých existencii často nemáme ani tušenia. My sme sa do nich podrobne ponorili a vytvorili pre vás špeciálnu microsite vrátane simulátorov niekoľkých psychických porúch. Vyskúšajte si, ako duševne chorí vidia svet, a možnože si budete vedieť lepšie predstaviť, čím prechádzajú…
Prečítajte si tiež: Môže ma moja mačka zabiť? Najnovšie výskumy Jaroslava Flegra o toxoplazmóze
